Pred orchester Štátnej filharmónie Košice sa postavil hlavný hosťujúci dirigent Zbyněk Müller. Prečítajte si recenziu výnimočného koncertu, ktorý zaznel v Dome umenia. Kombinácia Čajkovskij – Dvořák funguje na publikum neustále. Koncert v Dome umenia v Košiciach (15.11.2023) uviedol v rámci Večera...

Pred orchester Štátnej filharmónie Košice sa postavil hlavný hosťujúci dirigent Zbyněk Müller. Prečítajte si recenziu výnimočného koncertu, ktorý zaznel v Dome umenia.

Kombinácia Čajkovskij – Dvořák funguje na publikum neustále. Koncert v Dome umenia v Košiciach (15.11.2023) uviedol v rámci Večera sakrálnej hudby dve veľké, známe, poslucháčsky obľúbené diela. Čajkovského Serenádu pre sláčikový orchester C dur síce uvádzajú skôr komorné orchestre, v podaní symfonických toto dielo počujeme zriedka, no už to, že sa objavila v tento večer, bolo pozitívnym momentom. Skladateľ bol mimoriadne kritický k svojim dielam, no práve s týmto bol spokojný – bol presvedčený, že ide o jednu z jeho najlepších skladieb. Aj história ukázala, že ho intuícia nesklamala.

Pred orchester Štátnej filharmónie Košice sa postavil hlavný hosťujúci dirigent Zbyněk Müller, ktorý ešte pred koncertom povedal, že symfonické obsadenie tejto skladbe pristane. Serenáda je štvorčasťová skladba, držiaca sa princípov vrcholného romantizmu. V komorných obsadeniach je výhoda jej transparentnej zvukovosti, v orchestrálnej verzii väčšia farebnosť a inštrumentálne bohatstvo. Polhodinová skladba bola vhodným úvodom večera – už jej otvorenie hral orchester pod taktovkou dirigenta Müller sugestívne, vyspieval melodicky chytľavú, známu tému vo forte, v tempe Andante non troppo možno komorné orchestre prvú časť hrajú nepatrne rýchlejšie, no v tomto obsadení presne zvolené tempo nechalo vyznieť hudbu s typickým romantickým pátosom (v tom najlepšom slova zmysle). Skladateľ označuje úvodné takty „marcatissimom“, takže chce z hudby vyťažiť výrazové maximum a dosiahnuť silnú akcentáciu. Presne tento prvok sa podarilo Košičanom docieliť – ten úvod poslucháča musí okamžite dostať, vtiahnuť ho do počúvania sugestívnym výrazom a akcentáciou dôb.

Pekne melodicky vyspievané, s precíznymi nástupmi a členeniami, potrebnými pauzami na nádych, aby vynikli opakovania témy, citlivé diminuendá a uzavretie tohto tematického materiálu vo vyváženom pianissime, spravilo z Čajkovského Serenády podmanivé počúvanie. Allegro moderato síce mohlo byť kontrastnejšie v tempe (alebo tento môj pocit skôr plynie z počutých interpretácií v podaní komorného orchestra), no dirigent sa rozhodol nepoňať to natoľko kontrastne. O čo však dôsledne dbal, bola dynamika, odťahy a vyspievanie tém v jednotlivých skupinách. Zvukovo boli vo výbornom balanse, dialogické motívy boli zreteľné a zahraté čisto. Neustále sa navracajúci motív, pritom sa zdá tak jednoduchý, znel vždy spevne, táto časť priam prekypuje motívmi, no hlavne – podarilo sa dodržať pulzáciu a ťah orchestra, a keď sa záverom opätovne ozvala téma z úvodu, bolo to doslova zvukovo opojné. Bol to typický vrcholný Čajkovskij a jeho široká ruská melodika.

Druhá časť, Valse, ma presvedčila menej. Tancu chýbala grácia potrebná pre túto časť, ľahkosť pianissimo a „dolce e molto gracioso“, ako píše autor v partitúre. Piano, ktoré sa mení v pianissimo bolo skôr mezzoforte. Nostalgia tejto melódie s typickou rytmikou bola síce citeľná, no chýbala jej nadstavba, ktorú skladba v tejto časti doslova vyžaduje. Opäť, komorné ansámble majú v tejto časti nepochybnú výhodu, aj keď orchester sa snažil o typické spomalenia, citlivo zahrané fermáty a stringendá, to všetko bolo presvedčivé, no v gradačných forte úsekoch sa mu darilo viac ako v tichších, precítenejších. Elegia v tempe Larghetto bola nepatrne rýchlejšia na to, aby sme mohli precítiť hĺbku výrazu tejto časti. Je nádherná, v orchestrálnom ponímaní bola akosi málo intímna, no v celkovej koncepcii bolo zreteľné, že sa dirigent sústredil na to, aby dosiahol ladnosť, melodickú kompaktnosť a vo variáciách s pizzicatami spevnosť prekrásnej témy. Tá sa podarila dosiahnuť, keď si ju preberali jednotlivé nástrojové skupiny. Hosťujúci dirigent si dal pozor, aby bola vždy jasne znejúca, darilo sa mu dosiahnuť mimoriadne pekný orchestrálny, sýty, homogénny zvuk. Najprecítenejší bol záver tejto časti pred návratom ústrednej témy, s tempami Zbyněk Müller pracoval s precíznosťou, orchester bol sústredený a darilo sa mu dosiahnuť vyvážené, pekne znejúce pianissimá.

Tak ako aj komorné orchestre často pristupujú k tempám najmä tretej a štvrtej časti rozdielne, ak sme čakali rýchlejšie Finale, presne tomuto „modernému“ poňatiu sa dirigent vyhol. Pravdupovediac, uľavilo sa mi, lebo tieto experimenty sú mi nie akosi po vôli. Úvodné Andante ponechal v takom tempe, aby bo zachovaný duch skladby. Pred náhlou zmenou do tanečného Allegra nenasadil túto zmenu v charaktere, výraze a tempe hudby náhle, ako túto plynulosť mnohí zastávajú, ponechal pre záver potrebný nádych. Živý, rýchly tanec mal v sebe energiu, no predsa nebol prehnane veselý – presne to je predpoklad, aby Čajkovského Serenáda nabrala na vážnosti.

Posvätenie titulu koncertu Večer sakrálnej hudby dala hlavne druhá polovica koncertu – Dvořákova Omša D dur „Lužanská“, ktorú skladateľ komponoval pre svojho priateľa Josefa Hlávku pri príležitosti vysvätenia zámockej kaplnky v Lužanoch v roku 1887 (autor omšu aj dirigoval). Dirigent má k tomuto dielu mimoriadne blízky vzťah a na jeho interpretácii to bolo aj zreteľné. Pôvodná organová verzia diela zvýrazňuje podľa niektorých pokoru a skromnosť, no dielu na jeho kráse a silnom duchovnom charaktere nič neuberá, ak znie v orchestrálnej podobe. Dvořákova viera bola silná, úprimná a neochvejná, čo z jeho duchovnej tvorby poslucháč cíti. Dokázal spojiť tradíciu s novými harmonickými postupmi, jeho dielo tak na jednej strane získava farebnosť, na druhej prináša stíšenie – v tom najúprimnejšom zmysle slova.

Ako sólisti sa predstavili sopranistka Adriana Banásová, mezzosopranistka Alena Grach Kropáčková, tenorista Martin Šrejma a barytonista Tomáš Šelc. Český akademický zbor Brno pripravil zbormajster Michal Vajda. Tento zbor patrí medzi tie najlepšie v Európe, má dlhoročnú tradíciu, spolupracuje s významnými orchestrami. Kultivovanosť vokálneho prejavu a vyrovnanosť hlasových skupín, precízna dynamika, dosiahnutie balansu medzi spevom a orchestrom boli typické od prvých taktov, ktoré sme počuli. Tým, že Dvořák toto dielo komponoval pre malé priestory, je priehľadné, zrozumiteľne členená a má jasnú faktúru. No počuť túto omšu, pôvodne skomponovanú pre útlu kaplnku, v takom expresívnom, mohutnom zvuku a veľkom prioestore, bolo fascinujúce. V diele sa podarilo zachovať jeho duchovnú čistotu a jasný zámer, pritom ju uviesť koncertne.

Omšu otvára krátke striedanie motívu v druhých husliach a violách, ku ktorým sa pridá skupina prvých huslí zároveň so sopránmi, nasledovaných tenormi. Od prvých momentov bolo cítiť v diele priehľadnosť štruktúry a aj keď sa niekedy spája s pojmom „jednoduchosť“, zďaleka to nie je tak. Práve Dvořákove harmonické postupy robia túto omšu takou zaujímavou – zvukovo i farebne. Dobre pripravený zbor nastúpil v peknej dynamickej hladine, vyvážené skupiny na seba nadväzovali, rytmické nástupy boli precízne spevákov i orchestra. Ono, práve v tej „jednoduchosti“ sa môže často ukázať aj zložitosť, pretože práve vtedy môže byť každá chyba vypuklejšia, ako v hustejšej, komplikovanejšej štruktúre. Nech je toto dielo akékoľvek, nesie od prvých momentov jasný, pozitívny odkaz, je plné rozjímania, spytovania svedomia, ale i radosti. Pridaním ďalších hlasov aj hudobných nástrojov z úvodného piána došlo k prvej gradácii, aby sa omša opäť stíšila do piána. Zrozumiteľnosť latinského textu, vyváženosť skupín – pekné, čisté soprány, harmonizujúce mužské hlasy, nádherne vyspievaná téma v hlbokých polohách sláčikových nástrojov, tá nádherná polyfónia znela v Dome umenia skvostne.

Už v prvej časti bolo citeľné, že dirigent má k tomuto dielu blízko. Jeho interpretácia bola plná vrúcnych citov, orchester viedol k sugestívnej interpretácii – dynamiku uspôsobil akustickým pomerom a najmä veľkosti priestoru sály. Vystihol kontrasty dynamické i inštrumentálne, no predsa, najkrajšie (pre mňa osobne) boli intímne party, keď Dvořák využíva opakujúce sa, stišujúce soprány s tenormi (Christe eleison) a k tomu úsporné inštrumentálne sóla – najmä v dychoch. Bol majstrom nielen v inštrumentácii, ale mal dar ohromného, vnútorného dramatična, ktoré v tejto omši dirigent i zbormajster špeciálne podčiarkli. V Glorii bola zjavná energia a radosť zároveň. V dobre nastavenom tempe Allegro vivace, z ktorého bol doslova citeľný život a jeho oslava, sme počuli ohromujúci výkon zboru. Aj kultivované stíšenie do piána, postupné crescendá, zvukovo vyvážené, s krásnou tónovou kultúrou – bola to nesmierna radosť a zážitok. Precízne vedený orchester, presná rytmika, krásne vyspievané kontrapunktické pasáže spravili z tohto vokálno-inštrumentálneho diela podstatne sugestívnejší zážitok, ako len v pôvodnej verzii pre organ. Zato aj intímna časť vzdávania vďaky – Gratias agimus tibi najprv ženské hlasy, po ktorých nasledovali s tým istým textom mužské hlasy, preverili spevákov (v tejto časti spievali až s dojemnou pokorou, v pianissime zaspievaný záver Miserere nobis – Zmiluj sa nad nami bol dychberúci). A samozrejme, dielo preverí aj sólistov.

V omši sme počuli krásne sopránové sóla (skladateľ ich písal pre manželku Josefa Hlávku), alt spievala Dvořákova manželka Anna. Sopranistka Adriana Banásová v tomto parte svietila pekným, zaobleným, znelým sopránom, nad ktorým sa snažila mať kontrolu. Vyhýbala sa opernému spevu, zachovala si však jasné, svetlú farbu. Energiu koncentrovala dovnútra, pritom vo výškach dokázala sebaisto zasvietiť. O čosi menej znelá bola v niektorých spodných polohách Alena Grach Kropáčková, zato vo vyšších zvládala part s pekným, plným tónom. Martin Šrejma je vskutku kvalitný tenor, zvládajúci i náročné party, dramatickejšieho charakteru, vo vysokých polohách, no najmä zapadol do kvarteta, ktoré dopĺňal barytonista Tomáš Šelc. Ten má so spievaním Dvořáka a duchovnej hudby bohaté skúsenosti. Jeho prejav je sebaistý, farbou zaujme vždy, zo sólistov však najviac preciťoval party. Vždy viete rozpoznať, ak spevák textu rozumie, ovláda významy jednotlivých častí omší a má čistú dikciu – z tohto pohľadu bol najkvalitnejším práve Šelc. No celkovo to bol vynikajúci výber kvarteta.

Gloriu ukončil text Quoniam tu solus sanctus v živom, rýchlom tempe a nasledovalo Credo. Práve to ma najviac vždy zaujíma, ako je kompozične i interpretačne riešené. Koncentruje sa v ňom všetko, je vyznaním viery, nesmierne silným symbolom. Nežne, jemne sa začínajúca časť vybuchla ohňostrojom zboru – tutti búrka oproti kontrastným piánam, masívne zborové časti oproti sólam, vyspievaných do tých najjemnejších nuáns – to bola úvodná časť Creda Et incarnatus est. Dramaticky najvýraznejšia Crucifixus – Ukrižovaný s pedantne vyspievanými inštrumentálnymi sólami a náročnou fúgou, ktorú stíšil až orchester.

Dvořákova Omša D Dur Lužanská vďaka tomuto fundovanému, precítenému prevedeniu dirigenta, orchestra, sólistov a zboru, dostala tie farby a harmónie, ktoré v nej skladateľ vytvoril. Je zvukovo bohatá, skomponovaná s obrovskou melodickou invenciou a znela dojímavo, zároveň búrlivo a dramaticky. Presne, ako má toto dielo znieť. Možno si to ani neuvedomujeme, aký je to hudobný poklad, pretože na Slovensku toto dielo často neznie (zato v Čechách prirodzene áno), spravidla počujeme Requiem, no tento majster má ešte ďalšie diela, ktoré dokážu pohnúť dušou a sú nedocenené. Aj preto to bola výnimočná udalosť, že jedno z týchto diel práve v Košiciach zaznelo.

Zuzana Vachová

Foto: Foto: Jaroslav Ľaš

Autor článku: CultureBase