Ako možno spoznať dobrého režiséra? Odhliadnuc od originálneho režijného štýlu, rozprávačských schopností, výpravnosti, obrazovej či technickej kreativity, skutočne dobrý režisér môže byť aj ten, ktorý sa vedome zbaví všetkých týchto možností autorskej sebarealizácie a sebaprezentácie. Wim Wenders...

Ako možno spoznať dobrého režiséra? Odhliadnuc od originálneho režijného štýlu, rozprávačských schopností, výpravnosti, obrazovej či technickej kreativity, skutočne dobrý režisér môže byť aj ten, ktorý sa vedome zbaví všetkých týchto možností autorskej sebarealizácie a sebaprezentácie. Wim Wenders dokázal s filmom Dokonalé dni to, čo dokázal Jim Jarmusch s Patersonom, Sofia Coppola so snímkou Stratené v preklade či Rjúsuke Hamaguči s Drive My Car. Upokojiť sa, zmierlivo meditovať a oslobodiť svoje dielo od všetkého “povinného”. Dokonalé dni sú filmom pre oddych, nie však zábavu, filmom pokojným, ale v istom zmysle aj vzrušujúcim. Svoje obecenstvo posmeľuje k životnej zmene.

Hirajama, ktorého hrá skvelý Kódži Jakušo, sa živí upratovaním verejných toaliet v Tokiu. Jeho dni vyzerajú jeden ako druhý. Hirajama má svoje zvyky, stereotyp, ktorý mu vyhovuje. Žije sám a skromne, počúva hudbu zo starých kaziet, číta knihy z výpredaja, často dvíha oči k jasnému nebu a na tvári nosí spokojný úsmev. 

Bohatá filmografia Wima Wendersa z veľkej časti pozostáva z príbehov o ľuďoch hľadajúcich svoje miesto vo svete. Často ide o postavy stratené vo fyzickom aj duchovnom priestore, hrdinov bez inšpirácie a zmyslu života, ktorému by neohrozene verili. Dokonalé dni však predstavujú úplne iného hrdinu. 

V novom filme možno veľmi jasné odčítať Wendersove typické prvky. V tichých záberoch vidíme postavu prežívajúcu bežnú každodennosť. Hirajama jazdí vo svojej malej dodávke, z prehrávača sa ozývajú The Animals a on sa pri vychádzajúcom slnku teší na nový deň, nové dobrodružstvá. 

Áno správne, dobrodružstvá! Wim Wenders, tak ako iní autori, pochopil a snaží sa s divákmi zdieľať to, čo človeka môže urobiť skutočne šťastným. Receptom nie je chcieť viac, dosahovať stále vyššie a vyššie ciele, zarábať viac, znamenať viac. Človek bude šťastný vtedy, keď prestane zväčšovať svoju vnútornú nádobu na šťastie a zníži svoje nároky. Potom aj každodenné drobnosti ho dokážu spoľahlivo napĺňať. Mať radosť z maličkostí sa totiž dá naučiť. 

Autor zobrazuje dennodennú rutinu človeka, ktorý sa rozhodol vzdať veľkých cieľov. Hirajama sa ráno zobúdza a už sa teší na nový deň, hoci ho strávi prevažne umývaním záchodov. Zároveň však vo svete nachádza príjemnosti, na ktoré nemusí míňať celý majetok. Stačia mu knihy z antikvariátu, voda s ľadom či obedný sendvič v parku pod stromami. Viditeľne objavil krásu prežívaného momentu, dokáže sa sprítomniť, užiť si chuť jedla či ticho pod stromami.

Významy - ak sa v tomto filme nejaké nachádzajú - vznikajú práve opakovaním tých istých scén. V malých odchýlkach z normálu môžeme cítiť radosť z nevšednosti, ktorú hlavný hrdina prežíva. V jeho živote sa nemusí diať nič dramatické, napriek tomu to nie je nudný život. Každý moment, každá situácia má svoje čaro. Postavu to napĺňa chuťou ráno bez problémov vstávať či motiváciou robiť svoju prácu svedomito a precízne. Divákovou úlohou je, nechať sa prenikať láskavosťou a pokojom, odniesť si z kina motiváciu naučiť sa bytiu podľa Hirajamajovho príkladu. 

Odkaz na iný článok - https://mojakultura.sk/wim-wenders-autor-europskych-road-movies-a-dokonalych-dni/

Film môže byť manifestom životného štýlu bez chamtivosti, môže dodať odvahu divákovi a diváčke žiť skromne a nestarať sa, čo si povie okolie. Dosiahnutie slušnej kariéry sa dnes prezentuje ako nutnosť, no Wim Wenders podáva presvedčivý dôkaz o tom, že šťastie možno dosiahnuť úplne inak. 

Wenders natvrdo vybral pre svojho hrdinu zamestnanie, ktoré by väčšina z nás odmietla. Aby sme ho mohli rešpektovať bez ľútosti, musíme si predstaviť seba v jeho pozícii a uveriť v jeho spokojnosť. V momente, keď sa nám to podarí, sme na dobrej ceste nájsť vo vlastnom živote podobné zdroje malého šťastia, ktoré k bežnému životu úplne stačí. 

Z pokojných záberov, bez zbytočných slov a negativizmu plynie rešpekt. Hirajama prejavuje rešpekt a starostlivosť všetkému a každému okolo seba - ľuďom ktorých pozná, ale aj cudzincom, prírode či dokonca verejným stavbám. Vďaka tomu pôsobí dobrácky a veľmi rýchlo si získa divácku priazeň. Verím, že je len veľmi málo tých, ktorí by sa nechceli vo vlastnom živote podobať hrdinovi filmu Dokonalé dni, a v tom sa skrýva najväčšia sila Wendersovho najnovšieho príbehu. Dokáže totiž zmeniť ľudí, keď ich presvedčí, že z maličkostí sa dá radovať a mať naplnený život možno aj bez úspechov v podobe prestíže, tučného konta či drahých vecí. Sám režisér vraví, že Hirajamu považuje za superhrdinu, pretože nie je veľa tých, ktorí by sa dokázali uspokojiť s tým, čo majú a nechcieť viac. To je superschopnosť dneška. 

Výraznou črtou snímky je jej nedejovosť. Situácie sa s drobnými zmenami opakujú, ale hrdina na základe nich nedospieva k žiadnym poznatkom. Hirajama je už vyformovanou postavou a jeho úlohou je presvedčiť nás, že sa v jeho vnútri neschováva žiadna potlačená ctižiadostivosť či túžba. Všetky túžby, ktoré má, si denne napĺňa posedávaním v parku či večerným čítaním. 

Je pravda, že v druhej polovici filmu sa dozvieme viac o jeho minulosti, nie však toľko, aby si každý divák nemohol vyvodiť vlastný záver. Hirajama zrejme má neľahkú históriu a v jeho živote musel nastať zlom, kedy sa rozhodol zmeniť svoje postoje. Minulosť ho na moment dobehne a pokúsi sa prebudiť starého Hirajamu, toho potenciálneho úspešného biznismena, lenže ten už nie je. Hirajama o svojom spôsobe života nepochybuje. Wim Wenders poskytuje divákom a diváčkam práve toľko informácii o pôvode hrdinu, aby si každý mohol do prázdnych políčok dosadiť, čo sa mu hodí. Hirajama je tak pre každého jedinečnou postavou. 

Podobne je to aj s koncom filmu. Wenders nedospieva k vlastným záverom, divákovi na konci nič nepodsúva, hoci sa to tak trochu aj žiada. Obecenstvo by možno aj prijalo menšiu pomoc, aby istejšie vedelo, čo si myslieť, ale Wenders túto pomoc nedáva. Všetko zostáva na divákovej mysli, pamäti a predstavivosti. 

Hodnú chvíľu som čakal, že ma s blížiacim sa koncom prekvapí určitá zmena stavu, vyplávanie skrytých informácií na povrch, podobne ako to pripravil režisér Hirokazu Kore'eda vo filme Zlodeji z roku 2018. V Dokonalých dňoch sa však neudeje nič, čo by ma prinútilo dívať sa na predošlé udalosti z iného uhla. Príbeh Hirajamu je presvedčivý od začiatku po koniec. Neponúka veľa prekvapení a zvratov, čo niekto môže vnímať ako jeho slabinu, iný zasa ako výsadu. Wim Wenders a jeho film sa zaobišli bez prudkosti a veľkoleposti, no napriek tomu ide o veľmi dôležitý titul. 

Ak by sa filmom Dokonalé dni nechal každý preniknúť a našiel by v sebe silu niečo vo svojom živote zmeniť, na svete by sa nám všetkým spoločne žilo podstatne lepšie. 

Hirajama žije spokojný život, prejavuje vrcholný rešpekt kolegom, rodine, cudzincom či ľuďom bez domova. Je obyčajným čističom toaliet, cvičí si svoj hudobný a literárny vkus, učí sa žiť najlepšie ako sa dá, teší sa z lúčov slnka a zelene stromov, rozdáva pokoru a vďaka nemu je svet krajším miestom. 

Wimovi Wendersovi sa podarilo nakrútiť film o absolútnej pravde, o ktorej ani on ako autor nepochybuje. Zároveň vie, že ju mnohí diváci príjmu s radosťou a úľavou, iní ju zasa posmešne odmietnu. Nič však nezmení fakt, že Dokonalé dni majú obrovskú silu meniť ľudí k lepšiemu.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia

Autor článku: CultureBase