Pri všetkých tých otázkach o modernom životnom štýle, kedy sa generácie medzi sebou nezhodujú na tom, čo je povinnosťou človeka na tejto zemi, ako by mal či mohol žiť, ako by mal myslieť na seba a na iných, popri všetkých ľuďoch s tvrdohlavými postojmi tu jestvujú aj takí, ktorí chápu a prijímajú...

Pri všetkých tých otázkach o modernom životnom štýle, kedy sa generácie medzi sebou nezhodujú na tom, čo je povinnosťou človeka na tejto zemi, ako by mal či mohol žiť, ako by mal myslieť na seba a na iných, popri všetkých ľuďoch s tvrdohlavými postojmi tu jestvujú aj takí, ktorí chápu a prijímajú názory ostatných strán a sami sa nevedia rozhodnúť, kam by sa chceli zaradiť. Režisérka Rebecca Zlotowski sa vo filme Deti tých druhých sústredí na modernú dilemu mať či nemať dieťa a dokazuje, že pre niektoré ženy to rozhodne nie je samozrejmá voľba.

Synopsa filmu Deti tých druhých: Rachel je štyridsaťročná učiteľka strednej školy, ktorá vychádza dobre so svojimi kolegami, žiakmi, dokonca aj s bývalými partnermi. Dokáže si vybudovať dobrý vzťah aj so štvorročnou dcérou svojho súčasného priateľa Aliho. Rachel si uvedomuje, že na to, aby mohla mať vlastné deti, jej už veľa času nezostáva. Bije sa v nej hrdosť slobodnej ženy, túžba po dieťati a strach z toho, že príde o kolektívnu skúsenosť s rodičovstvom. 

Obsahovo vás snímka Deti tých druhých prevedie dvoma rovinami. V tej na prvý pohľad zreteľnejšej prevláda obraz spoločnosti, ktorá už akceptuje jednorodičovské rodiny ako celkom bežné a premenlivé vzťahy rodičov ako prirodzený jav. Avšak divák má tú možnosť sa počas celej doby filmu zamýšľať aj nad dopadom neistého stavu rodiny na dieťa. Rachel sa pomaly dostáva do pozície “nevlastnej mamy”, no zďaleka sa nespráva macošsky. Voči malej Leile je mimoriadne láskavá a zároveň nevtieravá. Dielo režisérky a scenáristky Rebeccy Zlotowski je príkladom toho, ako môže citlivá komunikácia a vzájomný rešpekt dopomôcť k lepšiemu fungovaniu spoločnosti, aj keby ju tvorili dospeláci s narušenými vzťahmi. Film sa neuchyľuje k žiarlivostným klišé, strání sa bežne zobrazovaných konfliktov medzi manželmi, bývalými partnermi, milencami a tak podobne. Viackrát som pri sledovaní žmúril oči a čakal pomyslenú facku či slovný výpad od niektorej z postáv, tie však aj zložité situácie dokázali riešiť kultivovane a rešpektujúco, čím obecenstvu poskytli nádej, že svet môže fungovať aj napriek hrozivým rozvodovým štatistikám. Stačí, ak sa k sebe ľudia dokážu správať pekne. 

Druhá rovina, tá ktorú treba sledovať ešte pozornejšie, je práve vnútorný vývoj hlavnej hrdinky. Po vyšetrení u lekára sa Rachel čoraz viac zamýšľa nad možnosťou materstva. Veľa času jej už nezostáva. Hodnú chvíľu máme šancu sledovať, ako je postava zovretá medzi mlynskými kameňmi, ktoré neskôr aj sama pomenuje. Páči sa jej život, ktorý má. Súčasne ju však trápi pomyslenie na to, že by nikdy nezažila to, čo ľudia okolo nej. Prežíva akýsi FOMO syndróm, ktorý jej pomáha tíšiť práve kontakt s malou Leilou. 

Charakter hlavnej hrdinky je prekvapivo hlboký a jej konanie a správanie sú silne motivované. Rachel zároveň vyvracia argumenty, že by slobodní a bezdetní ľudia či “karieristi” mysleli iba na seba, a preto sa nechcú pre nikoho obetovať. Rachel má o svoje životné potreby z veľkej časti postarané, neváha sa teda sústrediť na pomoc iným, občas je dokonca jediná, ktorá si všimne človeka v núdzi. Či hrdinka príde na to, čo je jej životným šťastím a ako ho dosiahnuť, je preto hlavnou dramatickou silou filmu a tá časť diváčok a divákov, ktorá je ochotná sa dostatočne utíšiť a ponoriť do jej sveta, si francúzsku romantickú drámu užije. 

Iným by mohlo prekážať pomalšie tempo či prítomnosť vedľajších motívov, ktoré do filmu prvoplánovo vnášajú vážnosť a pochmúrnosť s cieľom dramatizovať. Chápem, že z rakoviny a autonehôd sa už stihli stať univerzálne motívy stelesňujúce vo filme či literatúre bezmocnosť a nešťastnú osudovosť, no keď autorka tieto dramatické prvky použije vtedy, keď môže dielo fungovať aj bez nich, prispieva k tomu, že strácajú svoj význam a divák z nich navyše začne byť už otrávený. Istotne existujú aj iné spôsoby ako tlmočiť fatalitu života rovnako pochopiteľne a efektívne. 

Po svojom skončení však snímka Deti tých druhých zanecháva dobrý dojem. Uisťuje nás, že strach z veľkých rozhodnutí je niekedy zbytočný a človek sa môže a dokáže uspokojiť v každej situácii. Pre Rachel je obetavosť jej životným korením a ani tak nezáleží na tom, komu ju venuje. 

Rebecca Zlotowski nakrútila príjemný a autentický romantický film o láskavých ľuďoch, ktorí občas nevedia kam ďalej, po sérií zlých rozhodnutí sa už boja urobiť to ďalšie. Dôležité však je, že sa snažia. V rámci prehliadky francúzskeho filmu Crème de la Crème je to dôležitý zástupca vzťahovej drámy, berie na vedomie dnešnú povahu partnerských vzťahov a posmeľuje k vzájomnému porozumeniu a rešpektu. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe

Autor článku: CultureBase