V Štúdiu 12 ožíva platforma Mliečne zuby a ďalšie z predstavení v aktualizovaných priestoroch nesie názov Ohorky. Režisér a spoluautor divadelnej hry Vladimír Horník s úsmevom pozýva na predstavenie: "Ohorky sme my. Sme radi, že ich po tak dlhom procese nevidíme už len v zrkadle, ale môžu si ich...

V Štúdiu 12 ožíva platforma Mliečne zuby a ďalšie z predstavení v aktualizovaných priestoroch nesie názov Ohorky. Režisér a spoluautor divadelnej hry Vladimír Horník s úsmevom pozýva na predstavenie: "Ohorky sme my. Sme radi, že ich po tak dlhom procese nevidíme už len v zrkadle, ale môžu si ich prísť ľudia pozrieť aj do divadla." 

"Našim cieľom bolo vytvoriť inscenáciu, ktorá svojou formou ponúkne divákom priestor na prežitie vyhorenia v reálnom čase, spolu s postavami. Preto sme viac ako s naratívom chceli pracovať s tlakom, ktorý na nás pôsobí z každej strany. Či už ide o súčasnú spoločenskú situáciu, politiku alebo vzťahové problémy," vysvetľuje čerstvý absolvent VŠMU Vladimír Horník.  "Zvolili sme si formu kabaretu. Prelínanie rôznych žánrov, piesní a skečov, skákanie z ostrého výsmechu do agresie, to všetko pre nás zosobňuje pocity, ktoré sme si do procesu preniesli zo života. Vznikli Ohorky – punkový kabaret s pár slovami navyše."

Premiéra inscenácie sa uskutočnila 13. novembra tohto roku a najbližšia repríza v priestoroch Štúdia 12 sa chystá už 7. decembra 2024. O čom predstavenie Ohorky vlastne je? 

"Na dejepise sme sa o histórii učili ako o udalostiach, ktoré sa písali z dekády na dekádu, z roka na rok, z mesiaca na mesiac. Dnes sa dejiny píšu z minúty na minútu. Pretlak informácii a zrýchľujúce sa životné tempo je z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Nielen na sebe, ale aj v širokom okolí sme si všímali dopad tohto spôsobu fungovania, vyhorenie. Moment, keď človek jednoducho prestane vládať. Širokú tému sme sa rozhodli poňať zoširoka a hľadali sme všetky možné činitele, ktoré k vyhoreniu prispievajú. Primárne sme sa začali sústrediť na politiku, polarizáciu, vzťahy, očakávania a kariéru," opisuje predstavenie režisér Horník. 

Osobná spoveď mladých ľudí 

"Tematický eklekticizmus by bol pre nás v klasickej naratívnej forme neuchopiteľný, zároveň sme chceli viac ako na deji stavať na zážitku, energii a rytme. Od začiatku bola pre nás východiskom fragmentárnosť, ktorú sme s Filipom Sojkom zaobalili do žánru kabaretu. Inšpirovali sme sa francúzskymi prapočiatkami malých miestností za zatvorenými dverami, kde sa vysoké striedalo s nízkym v opare slobody prejavu. Drzý a nevychovaný humor, ako sa tomu dnes hovorí, bol kľúčom k naviazaniu kontaktu s divákom v priestore bez štvrtej steny. S postupom času a vďaka kolektívnemu autorstvu sme vytvárali našu osobnú dobovú výpoveď. Možno až autoterapiu. Inšpiráciu sme hľadali v punkovej subkultúre druhej polovice minulého storočia. Ohorky však nie sú punkom v zmysle hudobného žánru. Skôr vo forme vyjadrovania, životného štýlu a prístupe k tvorbe „na kolene“. Verím, že sa nám podarilo všetky naše východiská spojiť do funkčného celku a diváci nájdu priestor na hľadanie podobností v našom štylizovanom vypustení s reálnym svetom." 

"Ohorky sme my. Sme radi, že ich po tak dlhom procese nevidíme už len v zrkadle, ale môžu si ich prísť ľudia pozrieť aj do divadla. Veľmi sa teším z kolektívu, ktorý sme dali dokopy. Herci Marián Kužma, Adriana Moravčíková, Mária Miklošková a Mário Mačičák vždy prichádzali na skúšky s energiou, ktorú niekedy cucali asi už len z päty. Napriek tomu sú ich zanietenie a nasadenie nákazlivé, a pre mňa inšpiratívne. Kto sa chce zasmiať, má rád dvojzmysly, nekorektný humor, politickú satiru a nič neočakáva, budeme radi ak sa príde pozrieť, čo sme za ostatné dva roky spáchali." uzatvára režisér Vladimír Horník. 

Tvorivý tím 

Text: Filip Sojka, Vladimír Horník
Réžia: Vladimír Horník
Dramaturgia: Filip Sojka
Scéna: Terézia Ferková
Hudobná spolupráca: Michal Kvaššay, Nathaniel Gonzalez
Produkcia: Simona Megová, Zuzana Kaichová
Účinkujú: Marián Kužma, Adriana Moravčíková, Mária Miklošková, Mário Mačičák

Za rozhovor ďakuje Karin Kissová 

Foto: Vladimír Horník, Filip Sojka 

Autor článku: CultureBase