MIKI sa vracia do kín ako ČERNÁK, aby dopovedal svoj príbeh a ešte raz a naposledy rozprúdil vášnivé internetové debaty o tom, čo sa patrí nakrúcať a čo už nie.

Do morálnej vojny na sociálnych sieťach som sa pred pol rokom zapojil aj ja. S odstupom času po ochladnutí emócií súdim, že som ťahal za kratší koniec. Nevôľa prijať film o slovenskom mafiánskom bossovi 90. rokov môže spočívať v tom, že si ako národ skutočné udalosti z tých čias pripúšťame viac, než všetky príbehy o Al Caponem či Pablovi Escobarovi, ktoré sa nás vonkoncom nikdy netýkali. Každá krajina si svoju traumu skrátka nesie a musí sa s ňou raz vyrovnať.

Skúsil som si predstaviť, aké to asi bude, keď o 20 rokov príde niekto s nápadom urobiť film s Mariánom Kočnerom ako hlavným hrdinom. Za mňa niečo nepredstaviteľné, aj keď náznakovo už jeho príbeh bol spracovaný vo filme Sviňa. Na druhej strane, politická situácia dnešného Slovenska bude v budúcnosti taktiež veľkým lákadlom pre filmárov, a keď sa raz do témy pustia tým správnym spôsobom, bude to naozaj veľké predstavenie.

O čosi podobné sa pokúsili aj tvorcovia ČERNÁKA. Zatiaľ čo prvá časť dilógie MIKI sleduje vzostup mafiána a jeho spôsob budovania renomé v podsvetí, pokračovanie ho predstavuje na samom vrchole zločineckého systému alebo tesne pod ním. Vo filme môžeme vidieť, ako sa černákovci čoraz viac približovali politickým špičkám a hrali naozaj veľké hry, ktoré nikdy tak celkom nepatrili medzi silové disciplíny. Vidíme aj to, ako si tento bývalý vodič autobusu postupne očistil krajinu od konkurencie a nepohodlných ľudí pomocou hrubej sily, až si v jeden deň uvedomil, že sa to nedá robiť donekonečna a on sám nie je nedotknuteľný.

Autori ukázali, že sa neboja nazvať veci pravým menom. Ak máte v pamäti známe tváre z televíznych reportáží z konca milénia, spoznáte aj niekoľko neslávne známych osobností, ktoré sa viezli na zločineckej vlne tej doby. Dobre nás s kolegyňou pobavila narážka na niekdajšieho majiteľa televízie, pri ktorom Černák prejavil okaté nesympatie, keďže podľa neho „stále slintal“. Keď aj u divákov nemusí na prvú „dobu“ nastať prepojenie hemisfér, z ďalších záberov z televíznej obrazovky človeku pri prezradení rezortu mimovoľne svitne, o koho ide. Submisívnosť Daniela Fischera v tejto drobnej úlohe, jeho pohľad, gestá a hoc len malý priestor, znamená nesmierne veľa. Práve tieto malé postavy dobu, jej atmosféru, jej hrôzy, reálne dotvárajú. Okrem hlavného predstaviteľa Milana Ondríka sú to desiatky výborných hercov – Dušan Cinkota, Gregor Hološka, Rebeka Poláková, uboleným vnútrom mlčiaca, na slová úsporná, o to výpovednejšia matka Černáka v podaní Anny Javorkovej. Všetky, aj tie najmenšie úlohy, sú vykreslené s poctivosťou a profesionalitou.

Humor mal v novom filme hranicu, ktorú tvorcovia znenazdajky prekročili. Reč je o náloži “vtipných hlášok”, ktoré Miki a jeho kumpáni používajú aj vtedy, keď je to vzhľadom na vážnu náladu scény kontraproduktívne. Potom nie je jasné, čo nášho antihrdinu skutočne trápi alebo aké sú jeho úmysly. V jednej chvíli totiž vyzerá prefíkane a kompetentne, až mu musíte veriť, že príde s dobrým plánom, ako vyriešiť aktuálny problém, no o sekundu neskôr pôsobí ako jednoduchý ozembuch a z úst púšťa jeden blbý vtip za druhým, hoci sa to vôbec nehodí. Nie je ťažké uveriť, že Mikuláš Černák je človek, ktorý si nedáva pozor na slovník. Z jednotlivých hlášok však bolo cítiť, že sú dôkladne pripravené, jednoducho šuštia papierom. Akoby sa tvorcovia nechceli vzdať vtipov, na ktoré sú hrdí. 

Milan Ondrík však Mikiho dokázal stvárniť tak, aby nepôsobil ako totálny zloduch, ktorý od seba odoženie každého, kto sa o jeho príbeh zaujíma. Svojím herectvom na plátne zosobnil komplexnosť postavy, priamočiarosť hlavného hrdinu miešanú s pocitom moci a vplyvu. Ak mu vo výkone niečo prekážalo, boli to práve trochu silené dialógy. Len pripomíname, že Milan Ondrík je herec, ktorý stvárnil hlavnú postavu v oboch snímkach. Nie, nie je to reinkarnovaný Mikuláš Černák.

Tvorcovia taktiež neakceptujú to, že pri odrezaných hlavách, kedy zážitok z brutality ešte pretrváva, sa zrazu neviem skratkovitým spôsobom dostať do situácie, ktorá má byť smiešna. Pretože ak si aj uvedomíte jej kontext, nemá v sebe ani zamak vtipu, ani sarkazmu, ani irónie.

Tak, ako som vo svojom prvom texte z augusta vychválil prácu scenáristu Mira Šifru, ktorý napísal sebavedomú gangsterku (hovorím o MIKIM), tak dnes musím smutne poukázať na nezvládnutú dramaturgiu pokračovania. Filmový príbeh pádu Mikuláša Černáka je skôr akousi sériou vrážd pred garážami uprostred noci, ktoré sa striedajú s večierkami, oslavami a vysedávaním v klube pri stole. Iste, veľkú časť MIKIho tvorili tie isté scény, ale príbeh prvého filmu mal podstatne zaujímavejší vývoj. Hlavnému hrdinovi sme mohli aj vďaka herectvu Milana Ondríka v očiach vidieť umierajúce výčitky svedomia. Súčasne bolo pútavé sledovať, ako sa z bežného robotníka mohol stať šéf podsvetia. Cesta do výšin bola jednoducho zaujímavá a vykreslená v množstve nápaditých scén.

Kým v MIKIm vás vždy malo čo upútať, tentoraz boli niektoré scény až priveľmi natiahnuté a prázdne, iné zase vyrozprávané skratkovito – napríklad odpratávanie konkurenčných gangov. Táto nerovnováha filmu vôbec neprospela. Tvorcovia sa snažili tieto „trhliny“ vyplniť sekundárnymi prvkami – opäť to bola hudba Kollara s charakteristickým motívom, ktorá dotvárala napätie a niekedy dokonca dej anticipovala. No hudba (hoc i dobre napísaná) je dosť málo na to, aby film upútal vašu pozornosť naplno.

Druhá časť už v sebe nemá ten nápad ani gradáciu vo vývoji, ktoré by nás prikovali ku kreslu. Nechápte ma zle, do príbehu vstupuje množstvo nových postáv, o akciu a drsné scény nie je núdza a sme svedkami aj rekonštrukcie znepokojivých politických machinácií z 90. rokov. No v príbehu ako takom vidíme len stagnujúcu hlavnú postavu, ktorá už dosiahla svoj cieľ a snaží sa v ňom udržať, ísť vyššie sa jej už jednoducho nedarí. Mikimu to prerastá cez hlavu a už ho čaká iba pád, a tak je to správne. Otázne je, či by ten pád nebol funkčnejší v skrátenej forme a ako súčasť prvého filmu.

Ak ste sa však tešili práve na viac brutálnych scén a narážky a vtipy o dobovej politike, potom ČERNÁK splní vaše očakávania.

Film ČERNÁK treba doceniť za jeho nadčasovosť. Áno, aj dnes máme papalášov, aj dnes je vnútropolitické dianie plné špiny a zla. Možno nemáme na plotoch odrezané hlavy, otázka však znie, či je situácia naozaj lepšia. Máme totiž proti sebe neviditeľné, podstatne sofistikovanejšie zlo ako to, ktoré zobrazujú tvorcovia v 90. rokoch. A hoci sa na pohľad môže zdať, že nič horšie, ako výbuchy áut, anonymné hroby, mŕtvoly za bieleho dňa – v desiatkach, už ani nemôže byť, akoby sme verili, že to, čo sa stalo, sme už dávno prekonali a dnes sme kultivovanejší a lepší, nie je to tak. Na shakespearovskú otázku „to be or not to be“ akoby nemohla byť nahlas vyslovená odpoveď. Bojíme sa totiž, čo by zaznelo a tiež faktu, že pravda je horšia, než si myslíme. V tomto je Černák nesmierne sugestívny a pocit, že dnes prežívame niečo obdobné, len v inom odtieni, s obrovskou intenzitou sálal z plátna.

Na záver by som sa rád svojou troškou pridal k názoru, že film ČERNÁK neglorifikuje skutočného Mikuláša Černáka, ani ho nestavia do pozície obete. Spomeňme si, ako končí Coppolova trilógia Krstný otec či Scorseseho Írčan. Hlavní hrdinovia, kedysi vážení členovia mafiánskych rodín, umierajú sami, v starobe, s chradnúcou mysľou a plienkou na zadku. Čokoľvek, čo počas zločinného života dosiahli, je dávno preč a ich odchod z tohto sveta nie je pre nikoho zaujímavý ani bolestivý. A tak aj pohľad na uväzneného Mikiho nemá byť smutný či súcitný. Má nám pripomenúť absolútnu márnosť zločinu a úbohosť tých, ktorí sa mu podriadili.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč a Zuzana Vachová

Zdroj foto: CinemArt SK