Žena, ktorá uspela v mužskom svete. „Inscenácia Slovenského národného divadla Život je pes Gertrudy S., vo mne vyvolala zvedavosť vrátiť sa k tejto historickej postave a prehodnotiť môj pohľad na ňu,“ píše Lívia Brachnová.

Na umení a divadle mám rada, keď vo mne otvorí zvedavosť na tému, ktorá leží hlboko v mojej mysli, či som ju už dávno považovala za pre mňa uzavretú a ďalej ju nevystavovala diskusiám. Odkedy som sa rozhodla venovať sa v živote umeniu - čiže odkedy si pamätám - mala som Gertrude Steinovú zapamätanú ako môj vzor – autorku, umelkyňu, mecenášku a zberateľku umenia, ikonu feminizmu. Inscenácia Slovenského národného divadla Život je pes Gertrudy S., ktorej premiéru uviedli 29.3.2025 v Modrom salóne vo mne vyvolala zvedavosť vrátiť sa k tejto historickej postave a prehodnotiť môj pohľad na ňu. Tento princíp poukázania na osobnosť z histórie, na jej rozhodnutia a postoje chválim, pretože takým štýlom by sa mali rozprávať dejiny, z ktorých sa vieme poučiť. Mali by vybádať k ďalšiemu zisťovaniu, hľadaniu, študovaniu. Presne to u mňa spôsobila inscenácia o žene, ktorá uspela v mužskom svete. Divákov tiež v časoch politickej turbulentnosti vystavuje otázke, na akú stranu dejín by sa postavili, ak by šlo o ich život.

Dej sleduje veľkú časť života Gertrudy Stein (Vladena Škorvagová) s takmer biografickou presnosťou od jej príchodu do Paríža a spomienok na univerzitné roky, až po jej prispôsobovanie sa režimu počas druhej svetovej vojny. Je tvorený krátkymi dialógmi s jej životnou partnerkou Alice B. Toklas (Edita Koprivčević Borsová), bratom Leom, bývalým spolužiakom a priateľom Bernardom Faÿ, alebo dokonca s ich psom (všetky mužské postavy stvárnil Jakub Rybárik) popretkávanými monológmi a úvahami vystavanými na veľmi štylizovanom a dramatickom herectve. Škorvagová skrz postavu Gertrude prehovára ako orákulum umenia jasne, vecne a s prímesou tragiky podporovanou pokojným a pomalým výrazovým prejavom. Hoci je Gertrude emancipovaná, alebo ako o seba tvrdí - mužská žena, svoju partnerku Alice tým tlačí do veľmi submisívnej úlohy ženy v domácnosti, ktorá sa o ňu a jej hostí v salóne stará, varí čaj, obsluhuje a prepisuje Gertrudine rukopisy. Skrátka fungujú ako v tom čase tradičná, mužsko - ženská domácnosť. Tým praskla moja bublina predstavy o Gertrude Stein ako o feministickej ikone. Hoci zožala úspech vo svete mužov, dosiahla ho typickými mizogýnnymi prostriedkami. Strávila toľko času s umelcami, že na seba prevzala ich správanie aj k svojim ženám, bez ktorých podpory by možno svoju slávu nedosiahli.

Borsová Alice stvárňuje ako inteligentnú a uvedomelú ženu, ktorá by snáď dostala viac priestoru, keby nežila v danej dobe, alebo by mala duchaprítomnejšiu partnerku. Svoju podradenosť však prijíma a odovzdáva svoj osud a život do rúk lásky aj v momentoch, kedy im hrozí prenasledovanie nacistami pre ich židovský pôvod a sexuálnu orientáciu. Hoci Alice chce ujsť do Ameriky a vybaví tam Gertrude miesto profesorky na univerzite, ona rozhodne, že ich vystaví hrozbe a ostanú v okupovanom Francúzsku.

V deji sa nachádza historická nepresnosť, kedy v dobe pred prvou svetovou vojnou rozpráva Gertrude o stretnutiach v umeleckom salóne v parížskom byte na 27 rue de Fleurus so spisovateľmi ako napríklad Ernest Hemingway, či Francis Scott Fitzgerald. Títo autori však začali tvoriť a pôsobiť v Paríži až v dvadsiatych rokoch minulého storočia a až v tejto dobe tiež nadviazali s Gertrude kontakty.

Rybárik v priebehu niekoľkých minút strieda viac postáv, herecky obdivuhodne „prepína“ z role ironického a štylizovaného psa do role vážneho generálneho riaditeľa Národnej knižnice s nacionalistickým chovaním. Práve v postave Bernarda Faÿa sa zrkadlia osobnosti zo súčasného slovenského ministerstva kultúry, čo je zo strany Slovenského národného divadla, ktoré čelí neustálemu nátlaku na vedenie a chod divadla zo strany štátu vyjadrenie postoja a odvážnym krokom. Rybárikovo herectvo umocňuje dojem autoritára, ktorý chce rozhodovať o tom, ktorí autori smú byť v Národnej knižnici a tiež o tom, ktorá rasa je podriadená. Táto rétorika zo strany verejného funkcionára je nám, bohužiaľ, v dnešnej dobe známa.

O to paradoxnejšie pôsobí jeho priateľstvo s Gertrude, ktorá je židovka, lesba a umelkyňa podporujúca režimom neschvaľovaných autorov. Inscenácia necháva diváka na vážkach, či ide z jej strany o zdieľanie rovnakých názorov, ignoráciu, či konformizmus. Je však postavená na dvoch známych faktoch. Vďaka tomuto vzťahu a tiež vďaka tomu, že Gertrude prekladala do angličtiny prejavy vodcu Vichy Philippa Pétaina prežili s Alice okupáciu bez prenasledovania a straty rokmi nazbieraných umeleckých diel. Mala však možnosť utiecť do Ameriky a nekolaborovať vôbec.

Inscenácia je režijne postavená tak, aby v divákovi vyvolala zamyslenie a otázky nad činmi osobností v politicky ťažkých časoch. Gertrude Stein neprikrášľuje, ani neobhajuje, v čom činohra SND spravila posun od uvedenia inscenácie Leni (premiéra v 2013), inscenácie taktiež písanej na objednávku, v ktorej však dostala obhajoba “Hitlerovej filmárky” dosť veľký priestor. V prípade inscenácie o Gertrude ide o režijné spracovanie, ktoré nevynáša súdy, avšak jej osobnosť ani neidealizuje. Gertrude tvrdí, že na niektoré spoločenské, či politické témy jednoducho nemá názor a nerozumie, prečo by ho mala na všetko mať. Týmto tvorcovia otvárajú ďalšiu zaujímavú diskusiu v dobe, kedy každý svoj názor má a dáva ho hlasne najavo. Tiež však poukazujú na problematiku absencie názoru, či konformizmu v dobe, kedy je nutné jasne odsúdiť zlo.

Režisérka Jana Wernerová využila svoje dlhoročné skúsenosti napríklad z pôsobenia v divadle NA PERÓNE, ktoré svojou tvorbou reaguje na citlivé sociálno - spoločenské témy. Autorkou textu písaného priamo pre telo činohry je Tereza Trusinová, ktorá už v minulosti pre národné divadlo napísala hru Čaute! určenú na hranie na stredných školách. Dramaturgicko - režijné spracovanie ponúka štylisticky zaujímavú a obohacujúcu inscenáciu v portfóliu činohry SND.

Vizuálne je inscenácia jednoduchá, takmer prázdnu scénu (Anita Szöke) dopĺňa len kreslo a taburetka. Nad nimi sa vyníma led pás neurčitého tvaru, ktorý svieti nad hlavami protagonistov a je predzvesťou dlhého svetelného hada, ktorý sa začne ku koncu inscenácie premietať na scénu. Motá sa ako filozofické myšlienky, postoje a rozhodnutia hlavnej hrdinky, predstavuje jej životnú linku plnú zvratov a výhybiek. Počas celej inscenácie nás premietanie rokov na scénu usmerňuje v historickom čase daných dramatických situácii. Kostýmy majú neutrálny, až unisexový charakter. Alice má na sebe šaty s kravatou, Gertrude zasa zahaľujúce čierne šaty. Spolu s krátkym zostrihom tak Škorvagová zjavom a prejavom dokonalo imituje Steinovú, ako ju poznáme z fotografií. Zaujímavý kostýmový prvok vidíme v momente, kedy hrá Rybárik Pabla Picassa. Ocitá sa na scéne v typickom pásikavom tričku a s nie príliš prepracovanou, kartónovou maskou pripomínajúcou Picassove portréty. Minimalizmus v estetike tak ponúka priestor na drobné, kultúrne odkazy, svetelné projekcie a najmä veľmi zaujímavé a silné herecké spracovanie.

Lívia Brachnová

Foto: SND/B. Podola

Autorka: Tereza Trusinová

Réžia: Jana Wernerová

Dramaturgia: Mário Drgoňa, Peter Kočiš

Hudba: Miro Tóth

Scéna a kostýmy: Anita Szöke

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Asistentka svetelného dizajnu: Sára Krajčíová