Činohra Slovenského národného divadla uviedla na sklonku sezóny pozoruhodný, silný titul. Írska dramatička Marina Carr prepísala antický príbeh Médey do prostredia súčasného írskeho vidieka. Írske spracovanie antickej drámy v inscenácii Pri močiari mačiek v réžii Matúša Bachynca (dramaturgia Daniel Majling), ktorý sa opäť vracia do Činohry SND, je však až prekvapivo slovenské. To, že antika sa nás týka aj dnes, potvrdzuje, ako sa rodinné problémy, súvislosti, psychologické pochody, emócie zrady, opustenia, vykorenenia, neakceptácie inakosti a napokon aj smrti v zásade v ľudskom myslení nemenia.

Osobne si spomínam na mimoriadne silnú Euripidovu Médeu s Annou Javorkovou z roku 1985 v SND (Malá scéna SND, réžia Ľubomír Vajdička, Iáson: Dušan Jamrich), ktorá dojmovo a emočne aj po toľkých rokoch rezonuje v spomienkach. Preto aplikácia motívu Médey do iného prostredia a času vyvolala vo mne divácku aj profesionálnu zvedavosť. Konotácie írskeho príbehu s antickou tragédiou sú síce zjavné a evidentné, ale zároveň je okruh problémov taký súčasný, že v konečnom dôsledku si podobnosť s Médeou nemusíme ani uvedomiť, alebo všimnúť – a vôbec to nevadí –, hoci jej podprahová registrácia je fascinujúca a funguje ako pridaná hodnota inscenácie. Minimálne upozorňuje na to, že vo vzťahoch medzi ľuďmi a vo vzťahoch v spoločnosti sa v princípe nič nezmenilo, čo na jednej strane môže zdanlivo pôsobiť sympaticky familiárne, na strane druhej až desivo.

Jedného dňa stretne štyridsiatnička Hester Swanová ducha, ktorý odprevádza mŕtvych na druhý svet. Duch je trochu popletený – zmýlil si úsvit so súmrakom a prišiel priskoro. Ako sa ukáže, osoba, ktorú má o pár hodín odprevadiť na onen svet, je práve Hester. Hester bojuje o mladšieho muža, ktorý ju opustil pre výrazne mladšiu a bohatú nevestu. Bojuje o svoj starý život, o svoj dom, o svoju sedemročnú dcérku Josie; bojuje ako my všetci proti svojmu tragickému osudu.

Tvorcovia informujú, že Marina Carr odhalila v tejto hre až na dreň základné ľudské pudy a vášne – lásku, nenávisť, pocit zrady a túžbu po pomste. Príbeh starovekej kráľovskej rodiny vsadila do prostredia írskych sedliakov a novozbohatlíkov, prostredia, ktoré je povedomé aj nám. Vďaka tomu posunula antickú tragédiu bližšie k tragikomédii. Svet, v ktorom sa drsná realita vidieka mieša s povesťami a legendami, zaľudnila záhadnými i poetickými postavami duchov a jurodivých mačacích žien, postavami drsných až surových sedliakov i komickými postavičkami z miestnej komunity, medzi ktorými hrá prím staručký pán farár.

Samotná téma a všetky problematické ľudské emočné polohy, ktoré inscenácia ponúka, evokujú temnotu a ponurú atmosféru. A vskutku – antická tragédia, ale aj zamračený írsky vidiek definovaný prostredím surových skál, močarísk a dažďa neveští nič optimistické. A napokon, nekompromisná drsnosť v myslení pokojne môže evokovať aj ten náš.

Ponurú náladu navodzuje už scéna (Barbora Šajgalíková), ktorá na javisko situuje nerovný povrch navrstvený akoby z hliny pokrytej chlpatou vrstvou pripomínajúcou niečo ako mach, z ktorej trčia trsy sušených tráv. Je to nehostinný exteriér s vyhĺbeným močiarom s reálnou vodou, do ktorého osádza stôl so stoličkami, veľké archaické kreslá – nábytok z domu Hester. Evokuje jej kočovný život kdesi v prírode. Dom, do ktorého ju Kartágo Kilbride, otec jej dieťaťa, nepustí, symbolicky a doslova zapáli na scéne v podobe jeho malej makety. Ale aj svadba Kartága (bývalého Hester) a Caroliny Cassidyovej sa odohrá za veľkým svadobným stolom v tomto prostredí. Permanentne sme teda pri močiari mačiek v každej, aj spoločenskej situácii. Keď drobná architektúra domu zhorí, stále sa tu nenápadne a jemne dvíha zo zeme dym a zvrchu je v pravidelných intervaloch sypaný „popol“, ktorý umocňuje desivosť situácie – takmer cítime jeho pach – a zároveň kreuje vizuálne poetickú výtvarnosť scény. Aj obrovská čierna mŕtva labuť, ktorú ťahá Hester za sebou, má svoju príznačnú estetiku. Scénografia má všetky znaky zvláštne poetickej elegancie a výtvarnej príťažlivosti napriek tomu, čo v príbehu reprezentuje. Autorka vyťažila optickú krásu z naturálnej škaredosti.

Kostým (Marija Havran) scéne tvorivo kontruje, vyťahuje na povrch primárne tmavé, zemité tóny, ktoré sa na chvíľu preklopia do sviežejšej bielej a béžovej v obraze svadby. Na jednej strane reprezentujú súčasnú estetiku modernosti v zmysle použitia oversized odevov (veľké svetre, kabáty, trendy gumáky – Hester, Josie), na strane druhej podčiarkujú jednoduchosť a vrstvenie materiálov chudobnej vrstvy (Mačacia žena, Monica Murrayová...) a zároveň trefne kreujú štýl malomeštiakov, resp. vidieckeho vkusu najmä v postave Pani Kilbridovej. A táto kombinácia scény a kostýmov profiluje už na prvú mimoriadne exkluzívny vizuálny zážitok. Nad touto surovou írskou náladou sa predsa len podprahovo kdesi vznáša tá krutá a zároveň dôstojná antika. Svetelný dizajn (Ján Ptačin) a hudba (Michal Paľko) sú toho organickou súčasťou.

Príbeh zradenej, využitej, ohrdnutej a z domu i spoločnosti vyčlenenej Hester Swanovej si zahrala talentovaná a skúsená herečka Táňa Pauhofová. Jej Hester je plná vzdoru, hrdosti, rebélie, odhodlania, ale aj lásky, sklamania, smútku a predovšetkým bôľu. Spektrum emočných polôh zvládla prirodzene, s mimoriadnym hereckým nasadením a nekompromisným ponorom do psychológie postavy. Je to ešte Hester z írskeho vidieka? Alebo už zase hrdá Médea z antiky? Či nebodaj „iba“ nešťastná Slovenka kdesi z lazov? Je to moderná, sebavedomá žena so zlomeným srdcom, ktorá chce ochrániť vlastné dieťa pred hrozbami súčasného sveta, a preto sa rozhodne „milosrdne“ mu vziať život? Už to nie je tak celkom pomsta Iásonovi či Kartágovi, ktorému vedome vezme niečo, na čom mu ešte záleží aj na úkor vlastnej straty a bolesti. Je to skôr „ochrana“ potomka pred zlou budúcnosťou. Hester v Bachyncovej réžii nie je reprezentantka krutej Médey, ktorú cez prizmu morálneho kompasu odsúdime za jej ohavný čin. Je to skôr extrémne zranená žena – opustená matkou, mužom i spoločnosťou, ktorej vzali vlasť aj domov a chcú jej vziať aj dcéru –, žena, ktorá vidí jediné východisko a vykúpenie v smrti. Dcérinej aj vlastnej.

Obsadenie inscenácie je vskutku exkluzívne: Emília Vášáryová (Monica Murrayová), Jana Oľhová (Mačacia žena), František Kovár (Otec Willow), Jozef Vajda (Xavier Cassidy), ktorí paradoxne aj v temnej téme vykreujú odľahčenie svojským humorom, respektíve svojím prirodzeným hraním v bizarných situáciách. Fragmentálne sa s elegantným pátosom objavil Ján Gallovič ako Duchomil, ako aj Diana Mórová (Pani Kilbridová) v sebe vlastnej vtipnej hereckej štylizácii. Mladá generácia protagonistov mala teda silnú konkurenciu a ich rešpekt voči generačne a kvalitatívne herecky inde posunutým skúseným kolegom bol zjavný a rozdiel pomerne priepastný. Adam Hilek (Kartágo Kilbride) pôsobil premotivovane, prirodzenejší bol Marek Mráz (Duch Josepha Swana), Anna Magdaléna Hroboňová (Carolina Cassidyová) zatiaľ z postavy nevyťažila maximum. Príjemným prekvapením bola detská protagonistka Josie Kilbridovej, jej prirodzené, nevtieravé fungovanie na javisku nás konečne ušetrilo zvyčajných afektov detských seriálových hviezdičiek. Zrejme k tomu dopomohla aj prítomnosť psychologičky PhDr. Márie Krýslovej pri tvorivom procese.

Matúš Bachynec sa obklopil kvalitným tímom, ktorý tvorivo uniesol sofistikovanú výpravnosť inscenácie; herecké generačné prepady azda časom postupne nadobudnú adekvátny balans. Inscenácia má dlhší rozbeh, chvíľu trvá, kým diváka pohltí, a možno nebude tak celkom pre každého, lebo nie je to relax ani zábava. Niekto príde na Médeu, iný na Hester a mnohí zrejme na Táňu Pauhofovú. V každom prípade ona je tu tri v jednom.

Činohra SND priniesla do priestoru Štúdia nepohodlnú a stále aktuálnu tému vyčlenenia človeka zo spoločnosti na základe jeho odlišného životného fungovania, sociálnej identity, myslenia a názorového spektra, psychologickú sondu do duše ženy-matky s vlastnými zraneniami z minulosti aj z prítomného okamihu a dilemu bezvýchodiskových riešení ústiacich do fatálnych rozhodnutí. Intelektuálna divadelná záležitosť s presahom do histórie a zároveň aktuálna aj dnes. Jedno či tam, alebo tu, jedno či vtedy, alebo teraz.

Barbara Brathová

Tvorivý tím a obsadenie

Preklad a réžia: Matúš Bachynec
Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna: Barbora Šajgalíková
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Michal Paľko
Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Hester Swanová: Táňa Pauhofová
Kartágo Kilbride: Dušan Ambróš (ako hosť) / Adam Hilek (ako hosť)
Pani Kilbridová: Diana Mórová
Monica Murrayová: Emília Vášáryová
Mačacia žena: Jana Oľhová
Xavier Cassidy: Jozef Vajda
Carolina Cassidyová: Anna Magdaléna Hroboňová
Duchomil: Ján Gallovič
Otec Willow: František Kovár
a ďalší

Zdroj foto: Činohra SND