Pachová stopa o kontroverzných prípadoch v českom súdnictve ešte v kinách poriadne nevychladla a dokumentaristka Zuzana Piussi už stihla priniesť nový film s názvom Hlas lesa. Snímka tentoraz predstavuje čisto slovenský problém lesného hospodárstva a ničenia životného priestoru šeliem, predovšetk...

Pachová stopa o kontroverzných prípadoch v českom súdnictve ešte v kinách poriadne nevychladla a dokumentaristka Zuzana Piussi už stihla priniesť nový film s názvom Hlas lesa. Snímka tentoraz predstavuje čisto slovenský problém lesného hospodárstva a ničenia životného priestoru šeliem, predovšetkým medveďov, ktoré sa stali v poslednom období politickým nástrojom.

Na to, aby sa v témach obhospodarovania slovenských lesov a poľovania na medvede dalo vďaka novému filmu definitívne prikloniť na jednu z dvoch názorových strán, muselo by v ňom zaznieť viac číselných údajov, konkrétnych výsledkov štúdií, jednoducho viac štatistiky. Z Hlasu lesa od Zuzany Piussi sa nedozvieme koľko dreva sa na Slovensku vyťaží, koľko na ňom ťažobné firmy a vlastníci lesov celkovo zarobia ani koľko medveďov v našej krajine skutočne žije. Z pozície diváka sa preto nedá zúčastniť na objektívnom hodnotení situácie. Samotná príčina nedostatku informácií však funguje ako ukazovateľ vážnosti problému. Informácie skrátka nie sú a situácia je neprehľadná. Aj na to nový film poukazuje.

Autorka preniká do mikrosveta lesníkov a ochranárov a odhaľuje ich myslenie. Ak by ste si ochranu slovenskej prírody predstavovali ako zjednotený postup na zachovanie flóry a fauny, prekvapí vás, že prax u kompetentných osôb sa môže diametrálne líšiť od všeobecného predpokladu. Dozviete sa, že chrániť les pre niekoho znamená chrániť predovšetkým stromy súce na predaj, chrániť ich pred všetkým, čo by mohlo hospodárenie prekaziť, napríklad pred zákonom chráneným zvieraťom. 

Snímka Hlas lesa je zložená z úprimných výpovedí ochranárov a lesníkov – jedni veria v silu prírody a jej dôležitosť pre každého živého tvora vrátane človeka, iní zasa veria v právo súkromného vlastníctva, pretože les je po generácie ich živobytím. Je to verejný záujem proti súkromnému. Ktorý z nich by mal byť viac chránený? Panuje v tejto oblasti rovnováha? 

Nech už ten, kto číta tento text, alebo už videl film, stojí na ktorejkoľvek strane barikády, zrejme si je svojím postojom istý. Podobne to cítim aj ja sám, myslím si, že viem, čo je správne a taktiež si vravím, že zmeniť postoj by mali tí druhí. Režisérka Piussi však vďaka svojej jedinečnej práci s protagonistami dokáže túto polarizáciu zmierňovať. Nikomu nenadŕža, každému dáva dostatok času na vlastnú obhajobu a je iba na človeku, aby tento čas využil vo svoj prospech či neprospech. Ak by ste sa niekedy ocitli pred kamerou Zuzany Piussi, za svoj obraz pred divákmi sa budete zodpovedať sami. Autorka nie je sudkyňou, jej snaha spočíva v odhalení problému v celej jeho hĺbke a šírke, aby sme sa ani my nemohli uchýliť k prostým návodom na zlepšenie a redukcii povinných úloh na ceste k riešeniu.

Neznamená to však, že z filmu neplynie kritika. Systémové chyby v lesníctve sa dejú, pretože to systém, ktorý sa môže javiť ako zastaraný, dovoľuje. Viniť z toho nemožno iba jednotlivcov pred kamerou, ale všeobecné odmietanie prebudiť sa do novej doby. Túto neochotu autorka znázorňuje zachytením protagonistov schovávajúcich sa za alibistický výrok “les sa šľachtí pílou, tak nás to učili”. 

“Sme konzervatívna spoločnosť, ťažko prichádza zmena. To, čo vidíte v lesníctve, môžete pozorovať aj v justícii, v školstve a v zdravotníctve. Ale všade sú ľudia, ktorí sa snažia o zmenu, ibaže sú v menšine,” uviedla Zuzana Piussi v rozhovore pre náš portál. Za stavom slovenského lesníctva je ťažkopádnosť a strach zo zmien, no ako poznamenáva Piussi: “Rozhodujú ekonomické dôvody.”

Ako to už býva, film Zuzany Piussi dokáže v divákovi poriadne rozprúdiť krv, najmä vďaka zachyteniu momentov stelesnenej irónie. Keď v komentári lesníka zaznie informácia, že mladý porast – na mieste, kde bol kedysi plnohodnotný les – je pripravený plniť funkcie lesa, v obraze vidíme len holinu, ktorá ani o niekoľko rokov neskôr nebude pripomínať zalesnenú plochu. Takéto aj omnoho väčšie paradoxy so sebou film prináša. 

Keď sa autorka pýta otázky o počte medveďov v slovenských lesoch, dôveryhodnú odpoveď nedostane ani od lesníkov, ani od ochranárov, dokonca ani od ministerstva. Situáciu v číslach jednoducho nevidíme. Výsledný dojem ovládajú pochybnosti, či sú slovenské lesy naozaj v tých správnych rukách a či lesníci s ich vedomosťami a schopnosťami dokážu čeliť klimatickým výzvam, v neposlednom rade, či sa u nás niekto vie odborne popasovať s otázkami o populácii divých šeliem, z ktorých sa v dnešnej dobe stávajú témy politických zápasov. Nehovoriac a otázkach zachovania rovnováhy a biodiverzity v prírode. 

Naša krajina je plná kuriozít a absurdít a môžeme byť radi za angažovaný dokumentarizmus, vďaka ktorému sa môžeme – ak nie zavčasu, tak aspoň neskoro – dozvedieť o systémových zlyhaniach v rôznych štátnych inštitúciách. Filmy Zuzany Piussi sú cennou sondou do zle nastavených mechanizmov v rôznych oblastiach verejného života. Pred každou premiérou jej nového filmu sa treba pripraviť na vlny nespokojnosti, hnevu či nesúhlasu. Dôležité však je, aby sme za režisérkinou snahou rozpoznali príležitosť na zmenu a boli jej, pokiaľ možno, čo najviac účastní. Pozitívne zmeny od snaživých ľudí sa zídu všade. Aj v lese. 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia

Autor článku: CultureBase