Sándor Márai sa vracia na košické javisko. Tanečné divadlo rozpráva o meste, slobode a exile
2. októbra 2026
Košický rodák Sándor Márai prežil posledné roky v americkom San Diegu, no vo svojich spomienkach sa vracal k mestu detstva. Národné divadlo Košice uvedie v sobotu 3. októbra 2026 experimentálne tanečné divadlo, ktoré spája jeho texty, herectvo, tanec a hudbu Michaela Kocába. Inscenácia Ondreja Šotha a Zuzany Mistríkovej vznikla v roku 2013; nejde teda o novú premiéru, ale o návrat diela, ktoré sa pýta, čo človeku zostáva z domova, keď ho stratí.
Na javisku sa objavia dvaja Sándorovia Máraiovci. Jeden hovorí, druhý sa pohybuje. Nie je to jednoduché rozdelenie na „mladého“ a „starého“ spisovateľa. Herec a tanečník umožňujú pozerať sa na tú istú osobnosť cez jazyk, spomienku a telo. Práve v tom spočíva základný divadelný nápad inscenácie Sándor Márai: namiesto javiskovej ilustrácie známeho románu sa pokúša vytvoriť priestor pre skúsenosť človeka, ktorý sa ocitol medzi rodným mestom a emigráciou.
Divadlo uvedie predstavenie v sobotu 3. októbra o 19.00 h v historickej budove na Hlavnej ulici. Hereckú podobu Máraia má podľa aktuálneho obsadenia stvárniť Dalibor Fabián, tanečnú Gennaro Sorbino. Jeho manželku Lolu Matzner stvárni Vlada Shevchenko. Na javisku sa predstavia aj ďalší sólisti a zbor Baletu Národného divadla Košice. Predstavenie trvá podľa divadla 80 minút.
Predstavenie uvádzajú:OZ Slavonic Dance TheaterEHMK - Košice 2013
Ministerstvo kultúry SR
Štátne divadlo Košice Multimediálne tanečné divadlo zo života a pôsobenia veľkého spisovateľa a novinára, ktorý sa narodil a vyras...
Sándor Márai sa narodil v Košiciach v roku 1900. Písal po maďarsky, pôsobil ako spisovateľ a novinár a po roku 1948 žil v exile. Zomrel v roku 1989 v San Diegu. Košice opustil už ako mladý muž, no mesto sa opakovane vracalo do jeho próz, esejí a denníkov. Slovenské literárne centrum pripomína aj Košickú pochôdzku, text vychádzajúci z jeho návratu na miesta detstva. Rodný dom z jeho najútlejšieho detstva sa nezachoval; s rodinou je spätý aj dom na Mäsiarskej ulici, kde dnes existuje pamätná expozícia.
Sándor Márai
Tvorcovia košickej inscenácie si za východisko vybrali spomienky starého Máraia na detstvo, rodičov, meštiansky svet a prvé formovanie jeho vzťahu k literatúre. Nie je to len nostalgický obraz uličiek. Z pohľadu človeka v exile sa Košice stávajú mierkou, s ktorou porovnáva neskorší svet: čas vojny, politického násilia, odchodu aj straty blízkych. Tanečné divadlo sa tak pohybuje medzi dvoma časmi. Jeden patrí človeku, ktorý už bilancuje svoj život, druhý spomienkam, do ktorých môže vstúpiť opäť iba v predstavách.
Táto perspektíva dáva návratu inscenácie na košické javisko osobitný význam. Publikum pozná ulice, ktoré spisovateľ nosil v pamäti, hoci ich pozná v inej podobe. Pre návštevníka bez znalosti Máraiho kníh môže byť večer prvým stretnutím s jeho otázkami; čitateľ zase uvidí, ako sa slová menia na obrazy a pohyb. Ani jedna skúsenosť nemusí byť úplným životopisom. Košice v tomto príbehu nepredstavujú iba bod na mape, ale vzťah k jazyku, rodine a predstave slobodného mestského života.
Kto sa chce pred predstavením začítať, môže siahnuť po Máraiho Košickej pochôdzke alebo po spomienkových knihách a denníkoch. Slovenské literárne centrum medzi textami dotýkajúcimi sa mesta uvádza aj Spoveď mešťana a Zem, zem!. Inscenácia nie je javiskovou verziou jednej z nich. Užíva vybrané fragmenty a skladá z nich vlastnú dramatickú situáciu. Táto odlišnosť je podstatná: divák nemusí hádať, ktoré gesto „patrí“ ku konkrétnej kapitole románu, môže sledovať opakujúce sa motívy detstva, rodiny a strateného domova.
Prečo má spisovateľ dve javiskové podoby
Režisér a choreograf Ondrej Šoth v čase vzniku inscenácie vysvetľoval, že nechcel prerozprávať celý Máraiov život ani adaptovať niektorú z jeho kníh. Zaujímali ho skúsenosti, ktoré spisovateľa privádzali k rozhodnutiam, a jeho vnútorný stav. Vo vtedajšom rozhovore pre divadlo hovoril aj o inšpirácii košickou sochou Máraia sediaceho oproti prázdnej stoličke. Tento obraz vie vyjadriť prítomnosť človeka i miesto pre toho, kto chýba.
V spojení herca s tanečníkom je zároveň odpoveď na ťažkú otázku: ako urobiť tanečné predstavenie o spisovateľovi, ktorého nástrojom bolo slovo? Dramaturgiu a libreto pripravila Zuzana Mistríková s použitím Máraiho textov v preklade Petra Kováča a Petra Macsovszkého. Hovorená vrstva neprekladá všetko do vysvetlení; tanečná vrstva nemusí presne zobrazovať každý životopisný údaj. Ich vzájomný vzťah môže ukázať odstup medzi tým, čo človek o sebe vysloví, a tým, čo prežíva. Je to náš výklad inscenačného princípu, nie tvrdenie, že každý obraz má jediný záväzný význam.
Inscenácia pracuje aj s neobvyklým priestorovým usporiadaním. Divadlo opisuje riešenie, v ktorom sa divák stáva súčasťou javiska a umelec vstupuje do priestoru hľadiska. Recenzia premiéry z roku 2013 tento obrátený vzťah javiska a hľadiska podrobnejšie zaznamenala. Pri návrate predstavenia v roku 2026 však nemusí byť každé technické riešenie ani rozmiestnenie miest totožné s premiérou. Podstatná je myšlienka: divák sa na Máraiho spomienky nepozerá len z bezpečnej vzdialenosti tradičného hľadiska.
Hudba Michaela Kocába hľadá inú podobu príbehu
Hudbu vytvoril Michael Kocáb, český skladateľ a hudobník známy aj z Pražského výběru. Pri vzniku predstavenia hovoril o spájaní prvkov vážnej hudby, rocku, jazzu a ďalších žánrov, no zároveň označil Máraiho tému za intímnejšiu než jeho predchádzajúcu spoluprácu so Šothom na Odysseovi. Režisér vtedy vyzdvihoval najmä krehkejšiu stránku Kocábovej hudby. Na košickom javisku má teda hudba niesť osobné spomienky aj historické zlomy bez toho, aby sa z príbehu stal iba sled veľkých efektov.
Scénu navrhol Andrej Ďurík, kostýmy Andrii Sukhanov. Autori venovali inscenáciu pamiatke kostýmového výtvarníka Milana Čorbu. Toto venovanie patrí k pôvodnému dielu z roku 2013, nie je novým motívom pridaným k októbrovému uvedeniu. Uvádzať ho v kontexte vzniku predstavenia je dôležité aj preto, že Sándor Márai nie je izolovaný repertoárový titul: nesie v sebe konkrétnu tvorivú spoluprácu a pamäť košického kultúrneho roka.
Dobová kritika zaznamenala výraznú úlohu výtvarných symbolov, farebných plôch i hovorených fragmentov. Takéto svedectvo pomáha pochopiť, aké predstavenie sa do repertoáru vracia, no nie je recenziou obsadenia v roku 2026. Dnešný divák uvidí iných interpretov, než boli na javisku pri premiére. Nová herecká a tanečná prítomnosť môže zmeniť rytmus a dôraz jednotlivých situácií, hoci autorstvo a základný koncept zostávajú späté s rokom 2013.
Sloboda myslenia bez zjednodušeného životopisu
Máraiho odpor voči totalitným režimom a jeho rozhodnutie odísť z Maďarska po nástupe komunistov patria k podstatným okolnostiam života. Svoje knihy nechcel nechať vydávať v komunistickom Maďarsku, kým tam nebude politická sloboda a neodídu sovietske vojská. Odmietnutie sa premietlo do jeho postavenia doma: dlhé roky zostával mimo oficiálneho literárneho obehu. Až po politických zmenách sa jeho diela vracali k čitateľom a získavali nové preklady.
Tento osud sa dá ľahko zredukovať na politický symbol alebo na tragické finále. Inscenácia však podľa pôvodných tvorcov sleduje aj vzťahy s rodičmi, manželkou Lolou a synom, meštianske prostredie i skúsenosť osamelosti. Márai zomrel vlastnou rukou vo februári 1989. Jeho smrť pred pádom komunistických režimov je historickou okolnosťou, nie jednoduchým vysvetlením všetkého, čo mu predchádzalo. Pri takomto životnom príbehu je presnejšie vnímať osobné straty, vek, exil a politické presvedčenie v ich zložitosti.
Košická inscenácia vznikla ako súčasť programu Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013 a premiéru mala 21. júna 2013. Po trinástich rokoch sa vracia do mesta, ku ktorému sa jej protagonista opakovane obracal aj z diaľky. Predstavenie nemusí byť posledným slovom o Máraiovi. Môže byť pozvaním znovu čítať jeho texty a vnímať Košice ako miesto, ktoré formovalo spisovateľa píšuceho po maďarsky, no patriaceho aj do kultúrnej pamäti dnešného mesta.
Pre diváka, ktorý od baletu očakáva dej bez hovoreného slova a klasickú choreografiu, je užitočné vedieť, že divadlo dielo označuje ako experimentálne tanečné divadlo. Herecká postava a Máraiho texty sú jeho súčasťou rovnako ako pohyb a Kocábova hudba. Táto forma sa hodí k spomienke, ktorá málokedy postupuje chronologicky: jeden obraz môže pripomenúť detstvo, ďalší sa vráti k neskoršiemu rozhodnutiu a tretí spojí odlišné obdobia cez opakovaný pohyb alebo zvuk. Očakávať treba výber z jedného života, nie úplný súpis jeho kníh a dátumov.
narodne divadlo kosice
milan corba
ondrej soth
zuzana mistrikova
gennaro sorbino
andrej sukhanov
vlada shevchenko
dalibor fabian
tanecne divadlo
sandor marai
