Nar. 20. august 1941 (85 rokov)
Úmrtie 29. december 2002
Herec, komik, dramatik, spisovateľ, publicista, moderátor a spevák
Július Satinský patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej kultúry druhej polovice 20. storočia. Ako herec, dramatik, spisovateľ a publicista dokázal prepojiť spontánnu javiskovú komiku s rozhľadom, citom pre jazyk a občianskou odvahou. V dvojici s Milanom Lasicom vytvoril nový typ slovenského humoru, ktorý nestaval na tradičnom ľudovom rozprávačstve, ale na slovnej hre, absurdite, irónii a kritickom pozorovaní spoločnosti. Kým Lasica na javisku často pôsobil zdržanlivo a skepticky, Satinský prinášal živelnejšiu energiu, zdanlivú naivitu a výraznú mimiku. Ich protikladné polohy sa dopĺňali do autorského štýlu, ktorý ovplyvnil divadlo, televíziu, rozhlas aj populárnu kultúru.
Narodil sa 20. augusta 1941 v Bratislave a jeho osobná i autorská identita zostala s mestom pevne spätá. Vyrastal v prostredí Dunajskej ulice, ktorá sa neskôr stala jedným z ústredných miest jeho spomienkovej prózy. Najprv absolvoval strednú pedagogickú školu, učiteľstvu sa však profesionálne nevenoval. Jeho záujem smeroval k divadlu; na Vysokej škole múzických umení v Bratislave napokon vyštudoval dramaturgiu. Štúdium ukončil v roku 1966. Schopnosť pozorovať ľudí, zaznamenávať drobné mestské príbehy a premieňať ich na javiskový či literárny materiál sa stala trvalou črtou jeho tvorby.
S Milanom Lasicom začal vystupovať už v roku 1959. Ich prvé autorské dialógy zaznievali počas mládežníckych programov v bratislavskej Tatre revue. Nešlo iba o interpretovanie cudzích textov: dvojica si od začiatku budovala vlastný repertoár, založený na rytme rozhovoru, nedorozumeniach, logických paradoxoch a nečakanom posúvaní významov slov. V rokoch 1964 – 1967 Satinský pôsobil ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave. Toto obdobie mu prinieslo profesionálnu skúsenosť s televíznym prostredím a zároveň vytvorilo priestor na rozvoj spoločných programov Lasicu a Satinského.
Významným medzníkom boli Večery pre dvoch, ktoré mali javiskovú premiéru v roku 1966. Satinský s Lasicom v nich rozvíjali autorské herectvo bez tradičnej dramatickej zápletky: základom bol rozhovor dvoch ľudí, z ktorého postupne vyrastala absurdná situácia a presná spoločenská pointa. Vo februári 1968 nasledovalo v Divadelnom štúdiu predstavenie Soirée (Stretnutie s obecenstvom) a v apríli 1969 Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom. Práve Soirée sa v období po okupácii Československa stalo symbolom slobodného umeleckého prejavu, hoci jeho politický účinok nevychádzal z hesiel, ale z nezávislého myslenia a odmietania prázdnych fráz.
Uvoľnenie druhej polovice 60. rokov vystriedala normalizácia. Divadlo na korze bolo v roku 1970 administratívne zrušené a Lasicovi so Satinským režim znemožnil slobodne prezentovať ich autorskú tvorbu na Slovensku. V rokoch 1971 – 1972 preto pôsobili v kabaretnom divadle Večerní Brno. Dňa 6. októbra 1971 tam v réžii Jána Roháča uviedli program Ako vzniká sliepka. Zákaz ich však dostihol aj v českom prostredí. Paradoxne práve politické obmedzenia posilnili kultový status ich textov, ktoré sa šírili v knižných vydaniach, na nahrávkach a v pamäti divákov.
Po návrate z Brna našiel Satinský profesionálne zázemie v bratislavskej Novej scéne. V rokoch 1972 – 1978 bol členom spevoherného súboru, neskôr prešiel do činohry. Výrazný úspech dosiahla hudobná komédia Jána Soloviča Plné vrecká peňazí, uvedená 17. októbra 1975. Angažmán mu umožnil zostať na javisku, hoci vlastná tvorba dvojice L+S bola naďalej obmedzovaná. Postupne sa však vracal aj do televízie. Cyklus Ktosi je za dverami z rokov 1979 – 1982 spojil autorské dialógy, rozhovory s hosťami a hudbu; pri klavíri dvojicu sprevádzal Jaroslav Filip.
Satinského filmová dráha sa rozvíjala súbežne s divadlom. V televíznom filme Juraja Herza Sladké hry minulého leta (1969) stvárnil Flamenga. Spolu s Milanom Lasicom bol autorom dialógov filmovej komédie Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník (1975), ktorej jazykové pointy sa zaradili do všeobecne známeho repertoáru slovenskej kinematografie.
V 80. rokoch vytvoril viacero populárnych filmových postáv: lekára Alberta Horáka v komédii S tebou mě baví svět (1982), mimozemšťana B v snímke Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), kráľa Pikolu v rozprávke Tři veteráni (1983), pilota Štefana vo filme Vesničko má středisková (1985) či detektíva v komédii Utekajme, už ide! (1986). Jeho herectvo spájalo robustnú komiku s presným načasovaním a schopnosťou vytvoriť zapamätateľný typ aj na malej ploche.
Zásadný návrat k autorskému divadlu priniesol vznik Štúdia S v roku 1982. Dňa 2. novembra 1982 tam mala premiéru inscenácia Nikto nie je za dverami, vybudovaná z textov pôvodne vytvorených pre televízny cyklus Ktosi je za dverami. Predstavenie zostalo v repertoári pätnásť rokov. Nasledovali Deň radosti (12. apríla 1986), Jubileum (12. decembra 1990) a bratislavská inscenácia hry Náš priateľ René (8. novembra 1991).
Náš priateľ René, inšpirovaný Bajzovým románom René mládenca príhody a skúsenosti, ironicky skúmal slovenskú národnú povahu. Jeho prvé javiskové uvedenie sa uskutočnilo už 8. novembra 1986 v Divadle pre deti a mládež v Trnave.
V Štúdiu S Satinský potvrdil aj schopnosť interpretovať texty iných dramatikov. Spolu s Lasicom vytvoril pôsobivé herecké partnerstvo v Mrożkových Emigrantoch (1989) a v Kunderovej hre Jakub a jeho pán (1993). Tieto inscenácie ukázali, že jeho herecký register sa neobmedzoval na kabaret: za komickou energiou dokázal odkryť melanchóliu, osamelosť, neistotu i tragikomický rozmer človeka. V roku 1999 sa Štúdio S premenovalo na Štúdio L+S, čím názov inštitúcie potvrdil postavenie autorskej dvojice v jeho dejinách.
Významnou súčasťou spolupráce Lasicu, Satinského a Jaroslava Filipa bola hudba. Album Bolo nás jedenásť (1981) spojil Filipove skladby, Lasicove texty a osobitú interpretáciu všetkých troch protagonistov. Nahrávka sa zaradila medzi kľúčové albumy slovenskej populárnej hudby. Nasledujúci album S vetrom opreteky (1982) rozvinul rovnakú poetiku, v ktorej sa humor prirodzene prelínal s nostalgiou a presným pozorovaním medziľudských vzťahov.
Po novembri 1989 sa Satinský čoraz výraznejšie venoval samostatnej publicistike. V novinách, časopisoch a rozhlase uverejňoval fejtóny, v ktorých komentoval slovenskú spoločnosť, každodenné návyky, nacionalizmus, občiansku zodpovednosť aj ľudskú pohodlnosť. Kniha Moji milí Slováci (1991) patrí k jeho najvýznamnejším publicistickým dielam. Satinský v nej nehovoril z pozície moralistu, ale provokujúceho spoluobčana, ktorý využíva humor ako nástroj sebareflexie. Neskôr vyšli zbierky Šľak ma ide trafiť (1997), Tristo hrmených (1999) a rozhlasové fejtóny Čučoriedkareň (2002).
Samostatnú líniu jeho písania tvorila literatúra pre deti a spomienková próza. V Rozprávkach uja Klobásu (1996) uplatnil fantáziu, spontánne rozprávačstvo a slovný humor, ktoré poznali diváci z jeho javiskových vystúpení. Knihy Chlapci z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou. Z mojich denníkov, obe vydané v roku 2002, sú osobnou kronikou mesta, detstva a premeny spoločnosti. Bratislava v nich nie je iba kulisou, ale živým priestorom pamäti, jazykov, susedských príbehov a miznúceho mestského koloritu.
V poslednom období pokračoval vo filme, televízii aj literatúre. V Šulíkovom filme Orbis Pictus (1997) stvárnil Drusu a v snímke Juraja Nvotu Kruté radosti (2002) sa objavil ako starý pán, Helenin strýko. S Milanom Lasicom uvádzal v rokoch 1996 – 2002 televíznu talkshow Všetci sú za dverami, ktorá nadviazala na starší cyklus Ktosi je za dverami. Július Satinský zomrel 29. decembra 2002 v Bratislave vo veku 61 rokov.
Satinského odkaz zostáva prítomný v živom repertoári divadiel, televíznych a rozhlasových archívoch, nahrávkach aj v posmrtne vydávaných knihách. Jeho korešpondencia s prvou manželkou Oľgou Lajdovou vyšla pod názvom Listy Oľge (2013), cestovné denníky ako Expedície 1973 – 1982 (2011) a výber z pozostalosti ako Gundžovníky (2018).
Na Dunajskej ulici v Bratislave mu v roku 2006 odhalili pamätník. Jeho meno nesie aj planétka (15946) Satinský, ktorú 8. januára 1998 na observatóriu Modra-Piesok objavili astronómovia Adrián Galád a Alexander Pravda. Satinského význam nespočíva iba v množstve obľúbených postáv a textov: jeho tvorba ukázala, že humor môže byť súčasne ľudový aj intelektuálny, hravý aj kritický, zábavný aj občiansky.
Ak ste si všimli nepresné alebo neúplné informácie v tomto profile, prosíme, kontaktujte nás na adrese redakcia@mojakultura.sk. Radi informácie overíme, opravíme alebo doplníme o ďalšie relevantné skutočnosti.
S úctou,
redakčný tím portálu eCultureBase
Do kín prichádza legendárny Avatar so svojím 3. pokračovaním Prekoná aj Avatar: Oheň a popol rekordy?
Avatar: Oheň a popol je t...
Satinského jedinečný humor s nami žije aj dnes
Je jedným z najslávnej...
Radostná správa - komiksový príbeh Lasicu a Satinského z čias, ktoré humoru nepriali
Radostná správa – to je...
Už sú opäť spolu za dverami
Celé Slovensko smúti. Za...
Peter Bebjak: Ohlasy na Správu jej pomáhajú v ceste po svete
Kino má veľmi osobité ča...
