Keď sa obnovuje historický dom, výsledok vidno na fasáde. Oveľa menej vidno prácu, ktorá mu predchádza: určenie stavebných etáp, rozpoznanie starších konštrukcií, zdokumentovanie nálezov a rozhodnutie, čo možno meniť bez straty hodnoty. Ivan Gojdič patril k pamiatkarom, ktorí sa pohybovali medzi oboma mierkami. Zaoberal sa architektúrou jednotlivého kostola aj urbanizmom historického mesta; vo výskume hľadal podklady pre obnovu a pri vyučovaní odovzdával tento spôsob uvažovania ďalším.

Narodil sa 1. apríla 1948 v Humennom. Architektúru a urbanizmus vyštudoval na vtedajšej Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a v roku 1973 nastúpil do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Podľa jeho profesijného portrétu v časopise Monument revue sa už diplomovou prácou zaoberal dopravným riešením pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica. Od začiatku teda uvažoval o tom, ako sa v historickom prostredí žije a pohybuje, nielen o vzhľade jednotlivých budov.

Košice: ochrana nie je len zoznam pekných domov

Gojdič sa podieľal na príprave podkladov a presadzovaní vyhlásenia historického jadra Košíc za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Vláda Slovenskej socialistickej republiky ju vyhlásila 2. februára 1983. Podľa Pamiatkového úradu SR ide rozlohou aj počtom pamiatok o najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku. Rozhodnutie bolo výsledkom práce viacerých odborníkov a inštitúcií; Gojdičov podiel na podkladoch je doložený, prisúdiť celé vyhlásenie jednej osobe by nebolo presné.

Prečo na tomto rozlíšení záleží? Pri ochrane mesta nejde iba o stav konkrétneho chrámu alebo priečelia. Pamiatková hodnota vzniká aj vo vzťahoch medzi domami, parcelami, dvormi, ulicami a verejnými priestormi. Odborné materiály ku Košiciam upozorňujú na zachované dvorové krídla, parcelačné múry, prejazdy a menšie priestory, ktoré spolu vytvárajú charakter historického jadra. Ak sa z nich vytrhne len niekoľko „reprezentatívnych“ objektov, môže sa stratiť to, čo robí mestský celok čitateľným.

Gojdič pracoval aj na štúdiách obnovy alebo využitia jadier Prešova, Banskej Štiavnice, Spišskej Kapituly, Svätého Jura, Popradu a Žiliny. Ďalším hmatateľným výsledkom sú zásady ochrany Mestskej pamiatkovej rezervácie Trenčín, pri ktorých Pamiatkový úrad uvádza ako autorov Ivana Gojdiča a Silviu Paulusovú. Materiál je zverejnený spolu s textom, fotografiami a mapami. Je to príklad odbornej práce, ktorá zostáva použiteľná aj po tom, ako sa skončí konkrétny výskum: opisuje hodnoty územia a vytvára podklad pre rozhodovanie o jeho zmenách. Aktuálnu záväznosť a použitie dokumentu v jednotlivom konaní musí posúdiť príslušný pamiatkový úrad; internetová verzia je označená ako informatívna.

Kostol sa nedá obnoviť bez poznania jeho vrstiev

V Gojdičovom životopise sa opakujú sakrálne pamiatky rozličnej veľkosti: malé kaplnky a vidiecke kostoly, drevené cerkvi na východe Slovenska, ale aj Kalvária v Banskej Štiavnici, gotický kostol v Štítniku či artikulárny drevený kostol v Kežmarku. Pamiatkový úrad pri ocenení jeho celoživotného diela píše, že sa na obnovách spolupodieľal alebo ich priamo viedol. Jeho účasť spája tiež so začiatkami prác na Dóme sv. Alžbety v Košiciach, s výzdobou univerzitného Kostola sv. Jána Krstiteľa v Trnave, kláštorom v Jasove a západnými priestormi Dómu sv. Martina v Bratislave.

Pri každom z týchto objektov sa však líšila povaha, čas aj rozsah jeho práce. Bez osobitnej projektovej dokumentácie nemožno povedať, že vykonal celú obnovu, navrhol dnešnú podobu pamiatky alebo ju jediný „zachránil“. Výpočet skôr ukazuje rozsah terénu, v ktorom sa pamiatkar musel orientovať: od drevenej konštrukcie cez nástennú výmaľbu až po veľký chrámový areál. Výskum staršej stavby nie je len opis jej minulosti. Pomáha rozhodnúť, ktoré vrstvy sa zachovali, čo sa smie odkryť, čo potrebuje zabezpečenie a aký nový zásah by poškodil pôvodnú hmotu.

S kolegami Milošom Dudášom a Margitou Šukajlovou pripravil knihu Drevené kostoly. Práca na publikáciách bola ďalšou cestou, ako sprístupniť poznanie stavieb mimo úzkeho okruhu odborníkov. Drevený chrám je živým miestom náboženského života, súčasťou krajiny a zároveň mimoriadne citlivou historickou konštrukciou. Pri jeho ochrane sa preto stretávajú potreby vlastníka či komunity s poznaním materiálu a stavebného vývoja.

Výskumné správy ako pamäť rozhodnutí

Gojdičova práca sa neobmedzovala na kostoly. Pamiatkový úrad v roku 2018 uvádzal jeho výskumy hradov, kaštieľov, meštianskej a ľudovej architektúry aj industriálnych stavieb. Martina Orosová v jeho medailóne v Monument revue napísala, že v ústavnom zozname našli 108 Gojdičových pamiatkových výskumov za roky 2004 až 2015. Je to údaj z dobového odborného portrétu, nie súčet jeho celoživotnej práce.

Takéto správy môžu mať dlhšiu životnosť než samotná stavebná etapa. Zaznamenávajú nálezové situácie a výklad vývoja objektu, ku ktorému sa možno vrátiť pri ďalšej oprave či zmene využitia. Neznamená to, že všetky jeho závery sú nezmeniteľné: nové metódy a ďalší výskum ich môžu dopĺňať alebo opravovať. Bez pôvodnej dokumentácie by však ďalší odborníci začínali s menším poznaním.

Aj neskoré záznamy dokladajú, že po odchode z riadiacich funkcií neostal len pri spomínaní na minulé projekty. Verejný prehľad Pamiatkového úradu eviduje pri jeho mene v roku 2024 výskum vysokej pece Etelka v Nižnej Slanej, kaštieľa v Spišskom Štiavniku a veže kostola v Spišskej Belej. V roku 2025 uvádza architektonicko-historický výskum kúrie Turanských v Okoličnom. Tieto záznamy potvrdzujú spracovanie výskumov, samy osebe však nepotvrdzujú, že boli následné obnovy dokončené alebo že pamiatky dnes majú vyriešený stavebný stav. Priemyselná pec je zároveň pripomienkou, že pamiatková ochrana sa netýka iba sakrálnych a šľachtických budov.

Od vedenia ústavu k práci so študentmi

Gojdič pôsobil vo vedení predchodcov dnešného Pamiatkového úradu SR v čase viacerých organizačných premien po roku 1989. Chronológia úradu aj odborný medailón používajú pri dobových organizáciách rôzne názvy a obdobia. Preto je presnejšie povedať, že stál na čele pamiatkových inštitúcií opakovane, než mu pripísať nepretržité vedenie dnešného úradu: Pamiatkový úrad SR vznikol až v roku 2002. Jeho profesijná dráha spájala úradnú koncepciu, metodiku, výskum a priamu spoluprácu pri obnove.

Od konca 90. rokov vyučoval na Fakulte architektúry STU a Vysokej škole výtvarných umení. Na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity viedol v rokoch 2002 až 2010 Katedru dejín a teórie umenia. Orosová v roku 2018 opisovala, že študentov brával do terénu a učil ich rozpoznávať stavebné vrstvy priamo na pamiatkach. To je možno najmenej fotografovateľná časť jeho odkazu: odbornosť, ktorú si ďalší ľudia odnášajú do svojich výskumov a rozhodnutí. Pamiatkový úrad mu v roku 2018 udelil Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej za celoživotné dielo a mimoriadny prínos k ochrane pamiatkového fondu.

Čo teda po Ivanovi Gojdičovi zostáva? Doložiteľné sú podklady, na ktorých sa podieľal pri ochrane Košíc, spoluautorské zásady pre Trenčín, početné výskumné dokumentácie, odborné texty a generácie študentov. Stoja za nimi kolektívy, vlastníci a ďalší pamiatkari; ochrana historického mesta ani obnova chrámu sa nekončí zásluhou jedného človeka. Jeho príklad však pripomína základnú otázku, ktorá sa vracia pri každom novom projekte: vieme dosť o stavbe a jej okolí skôr, než sa rozhodneme, čo na nich zmeníme?

Zdroj foto: Pamiatkový Úrad SR - Ivan Kalev, Wikimedia - Ingo Mehling, Wikimedia - Ladislav Luppa