Ako vnímate koncept rezidenčného umelca 55. MOFIS-u?

"Koncept rezidenčného umelca považujem za mimoriadne inšpiratívny, pretože mi umožňuje vyjadriť sa cez viaceré oblasti mojej hudobnej činnosti. Vždy som sa pohyboval medzi rôznymi svetmi – starou hudbou a barokom, francúzskou organovou tradíciou v jej rozličných obdobiach, sólovou hrou, komornou spoluprácou a dirigovaním. Rozmanitosť projektov, ktoré mi festival ponúka, túto rôznorodosť veľmi prirodzene odráža a dáva mi príležitosť ukázať rôzne stránky toho, čo považujem za svoju hudobnú identitu. Je to pre mňa oveľa vzrušujúcejšie než odohrať konvenčný organový recitál s mainstreamovejším programom. Tu sa môžem skutočne venovať repertoáru a formám muzicírovania, ktoré sú mi blízke."

Čo podľa vás spôsobuje, že Bachove kantáty dokážu aj po stáročiach prehovárať bezprostredne k poslucháčom?

"Myslím si, že jednou zo základných predností Bachových kantát je univerzálnosť ľudskej skúsenosti, ktorá sa nimi tiahne. Barokové umenie sa vo všeobecnosti nesnaží vyjadrovať osobné emócie a vnútorné zápasy umelca tak, ako to často robí romantické umenie. Skôr hľadá hudobný a rétorický jazyk schopný hovoriť o skúsenostiach, ktoré ľudia v rámci určitej kultúry zdieľajú.

Samozrejme, Bachova hudba patrí do veľmi konkrétneho európskeho a kresťanského kultúrneho prostredia, dnes už nedokážeme obsiahnuť všetky jeho kódy. Stále však máme mnoho spoločného s ľuďmi, pre ktorých svoju hudbu komponoval – nielen základné ľudské emócie, ale aj spoločné kultúrne a židovsko-kresťanské dedičstvo. Práve preto si myslím, že nás Bachova hudba dokáže aj dnes tak hlboko zasiahnuť: jednotlivého umelca odsúva do úzadia a sústreďuje sa na to, čo majú ľudia spoločné. Je zaujímavé, že ani samotný Bach neprezentoval svoje úspechy ako dielo jedinečného génia, ale skôr ako výsledok vedomostí, disciplíny a tvrdej práce, ktoré si mohol osvojiť aj niekto iný."

V tomto projekte sa zhostíte hneď troch úloh – budete čembalistom, organistom aj dirigentom. Ako vnímate túto multiúlohu?

"Všetky tieto úlohy pre mňa predstavujú rôzne tváre tej istej profesie: byť hudobníkom. V podstate nie som organistom, čembalistom ani dirigentom, rovnako ako nie som v prvom rade učiteľom, výskumníkom či muzikológom. Všetky tieto aktivity sú rôznymi prejavmi toho, že som hudobník.

A osobne ma baví rozvíjať viacero z nich súčasne. Neustále sa navzájom obohacujú: to, čo sa naučím ako čembalista, ovplyvňuje moju hru na organe, to, čo sa naučím ako dirigent, ovplyvňuje moje chápanie organa a to, čo získam ako pedagóg, zase ovplyvňuje mňa ako interpreta. Určite si nemyslím, že každý hudobník musí robiť všetko – špecializácia môže byť úžasná a zároveň nevyhnutná. Pre mňa je však mimoriadne plodné rozvíjať viacero stránok hudobného života. Napokon, pre hudobníkov v období baroka to bolo úplne prirodzené: často boli interpretmi, pedagógmi, skladateľmi, improvizátormi aj vedúcimi hudobných telies."

Budete tiež sólistom v sérii BACHOVA ORGANOVÁ TVORBA s podtitulom (Zblízka): Pašie III., ktorá pokračuje v cykle In memoriam Ivan Sokol, venovanom zakladateľovi festivalu. Publikum bude sedieť priamo na pódiu spolu s vami. Ovplyvní to vašu komunikáciu s publikom?

"Vždy som cítil, že muzicírovanie má najväčší zmysel, keď medzi interpretom a publikom vzniká skutočné ľudské prepojenie. Osobne radšej hrám pre menšie publikum, s ktorým môžem cítiť priame prepojenie, než pre veľký, anonymný dav, v ktorom ťažko vnímam prítomnosť jednotlivcov. Publikum sediace so mnou na pódiu znamená presne tento druh intimity. Mení to atmosféru koncertu a samotné hranie je oveľa osobnejšie."

V Poprade 19. septembra uvediete program, ktorý dokonale odráža tohtoročnú tému festivalu Vive la France!. Čo odhalí o francúzskej organovej tradícii?

"Jednou z najfascinujúcejších charakteristík francúzskej organovej tradície je, do akej miery bola založená na presne formulovaných pravidlách. Táto tendencia zosilnela najmä za vlády Ľudovíta XIV., keď sa francúzsky politický a kultúrny život čoraz viac reguloval a štandardizoval, čo ovplyvnilo aj hudbu a organovú hru. V období baroka podliehali vysoko rozvinutým konvenciám registrácia, ornamentika a dokonca aj štruktúra skladieb. Tieto pravidlá boli opísané v hudobných dielach aj v traktátoch. Podobný fenomén pokračoval oveľa neskôr vo veľkej francúzskej symfonickej organovej škole, ktorej ústrednými osobnosťami boli César Franck, Widor, Guilmant a neskôr Dupré či Rolande Falcinelli, pričom mimoriadne presná tradícia sa týkala legata, registrácie aj interpretačnej praxe.

Za takmer zázračné považujem to, že mimoriadne kodifikovaná tradícia nevytvorila abstraktné, predvídateľné alebo sterilné umenie. Naopak, skladatelia a interpreti využívali pomerne úzky priestor, ktorý im zostával, s mimoriadnou slobodou a predstavivosťou. Aj vďaka tomu mohli osobnosti ako Messiaen či Jehan Alain nanovo vytvárať hudobný jazyk a zároveň zostať hlboko spätí s francúzskou organovou tradíciou. Ako interpret považujem toto spojenie pravidiel a slobody za nesmierne inšpiratívne."

POPRAD – ORGANOVÝ RECITÁL 19. septembra 2026 o 15:00   Vincent BERNHARDT, organ    Program: Nicolas de Grigny (1672 – 1703) Livre d’orgue – Messe pour les principales Festes – Gloria    Et in terra pax à 5    Fugu...

Žijete a pracujete medzi Francúzskom a Nemeckom. Ako sa u Vás stretávajú tieto dva hudobné svety? Naplno zaznejú na recitáli v Spišskej Novej Vsi, kde uvediete nemecké baroko a romantizmus...

"Svojím spôsobom je tento program nemecky hovoriacim náprotivkom a zrkadlovým obrazom môjho „Vive la France! recitálu“ v Poprade. Predstavuje výlučne nemeckú alebo „nemeckojazyčnú“ hudbu – od renesancie, ktorú zastupuje Arnolt Schlick, až po neskorý romantizmus s Brahmsom. Ide teda o ďalšiu podstatnú stránku môjho hudobného života, ktorý sa pohybuje medzi Francúzskom a Nemeckom.

Tieto dve tradície na mňa pôsobia takmer symetricky a každá z nich kladie svoje systémy pravidiel a konvencií do iných oblastí. Vo Francúzsku boli registrácia a ornamentika vysoko kodifikované, zatiaľ čo kontrapunkt, fúga a vnútorná štruktúra skladby zostávali často otvorenejšie. V nemeckej tradícii je situácia skôr opačná: registrácia a ornamentika bývajú predpísané menej striktne, zatiaľ čo kontrapunkt, hudobná architektúra a formálna štruktúra zohrávajú mimoriadne významnú úlohu. Nechcem si medzi týmito tradíciami vyberať – ani ako organista, ani ako hudobník či človek. Radšej sa snažím pochopiť a obhajovať špecifické bohatstvo každej z nich, rovnako ako pri talianskej hudbe a ďalších hudobných kultúrach. Pre mňa rozmanitosť nie je dôvodom vybrať si jednu tradíciu namiesto druhej, ale dôvodom milovať každú z nich pre to, čo ju robí jedinečnou."

Vincent Bernhardt je organista, čembalista a umelecký vedúci súboru. Študoval v Metzi, Lyone, Stuttgarte a Bazileji a svoje štúdiá ukončil s magisterskými titulmi v odboroch organ, čembalo, basso continuo a historický organ. Ako laureát viacerých medzinárodných súťaží koncertuje ako sólista, komorný hráč a s orchestrami na festivaloch v Európe, Ázii, ako aj v Severnej a Južnej Amerike. Jeho nahrávky Dobre temperovaného klavíra od Johanna Sebastiana Bacha si vyslúžili vysoké uznanie medzinárodnej odbornej kritiky a boli viackrát nominované na medzinárodné hudobné ceny. Od roku 2022 vedie súbor La Chapelle Saint-Marc, s ktorým sa venuje predovšetkým talianskej a nemeckej barokovej hudbe. Vincent Bernhardt pôsobí ako profesor hry na organe a vedúci oddelenia organa a historických klávesových nástrojov na Hochschule für Musik und Darstellende Kunst v Stuttgarte. Okrem toho získal doktorát v odbore muzikológia.

Zdroj foto: archív umelca