Júlia Marcinová sa narodila v roku 1985 v Žiline. V roku 2010 vyštudovala odbor etnológia na Katedre etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde v roku 2014 získala titul PhDr. Doktorandské štúdium úspešne ukončila v roku 2021 na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva Žilinskej univerzity v Žiline.

Pracovala vo viacerých kultúrnych inštitúciách a v súčasnosti pôsobí ako riaditeľka Krajského kultúrneho strediska v Žiline. Niekoľko rokov bola členkou Folklórneho súboru Rozsutec (FS Rozsutec), o ktorom napísala aj výročnú monografiu A veru, Rozsutec – v päťdesiatom roku. Medzi jej záľuby patrí písanie, čítanie a folklór.

V rozhovore nám bližšie predstavila svoju úspešnú knihu Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj.

Máte doktorát z etnológie aj kultúrneho dedičstva. Ste autorkou odborných kníh o odievaní. Prečo ste sa rozhodli zmeniť žáner a napísať práve beletriu?

Bol to sľub mojej starej mame. Nikdy som beletriu písať nechcela, nie som spisovateľka, aj keď k písaniu mám blízko. Je to úplne iný štýl písania. Na druhej strane ma baví, že môžem „uletieť“ a nemusím sa držať len výskumov, literatúry či vedy ako takej. Aj keď – vedome som samotnú etnológiu do knihy pretavila a som rada, že som tak spravila. Takže román bol pre mňa taký úlet od pracovných a odborných záležitostí a veľká skúsenosť.

V súčasnosti pôsobíte aj ako riaditeľka Krajského kultúrneho strediska v Žiline. Ktorá práca je pre vás náročnejšia?

Určite byť riaditeľkou. Riaditeľ nie je sám sebe pánom, ako sa to mnohým môže zdať, a už vôbec nie, ak je inštitúcia v zriaďovateľskej pôsobnosti. Ale! Je to krásna práca – tvorivá, zaujímavá, obohacujúca, aj keď nesmierne náročná. Ten opak – absolútnu slobodu – ponúka práve písanie, preto ho vyhľadávam vedome.

Čo pre vás znamená práca etnologičky?

Veľa. Od strednej školy som vedela, že nič iné nechcem študovať, veľmi tvrdohlavo som si išla za svojím cieľom. Etnológia je nádherný vedný odbor, v ktorom môžeme porozumieť tomu, prečo sme takým národom, akým sme, čo nás formovalo, ako žili naši predkovia a čo z nich si stále nesieme. Otvára celú plejádu možností výskumu spoločnosti a vďaka výskumom som spoznala množstvo lokalít, špecifík našej kultúry a ľudí.

Kniha Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj vyšla v roku 2023. Je to bestseller a v súčasnosti sa drží v rebríčku najčítanejších kníh. V čom podľa vás spočíva úspech tejto knihy?

Ťažko povedať. Mnohí ju prirovnávajú k Timrave či Jarošovi, respektíve Kukučínovi a podobne. Je v tom kus pravdy. Sú to príbehy, ktoré nie sú výnimočné svojou objavnosťou, to v žiadnom prípade. Diali sa všade na Slovensku aj ďaleko za hranicami, akurát sú napísané súčasným jazykom.

Možno vo všeobecnosti máme k téme života dedinského obyvateľstva bližšie, ako si uvedomujeme. A čo určite zohralo významnú úlohu, bolo uvedomenie si čitateľov, s čím v rodinách bojujeme, kadečomu hľadáme príčiny a nakoniec zistíme, že pôvod siaha o pár generácií dozadu. Preto je potrebné pátrať po koreňoch a hlavne vedieť, ako žili generácie pred nami, čo nám často objasní ich správanie a životné postoje. Asi sa v tom príbehu mnohí čitatelia našli...

Román sleduje skutočné osudy štyroch pokolení vašich predkov v Poluvsí. Je podľa vás dôležité, aby sa zachovávali tradície z generácie na generáciu?

Určite! Nemôžeme očakávať, že sa zachovajú všetky. Mnohé dávno zanikli, mnohé v súčasnosti dožívajú, ale stále ich máme veľa živých a tradovaných. Je len na nás, čo podáme našim deťom s puncom dôležitosti a čo im vložíme do vienka aj zo súdka tradícií.

Pri písaní knihy ste čerpali z rozprávania vašich žijúcich príbuzných. Získali ste informácie aj odniekiaľ inam?

Rozhovory s najstaršími príbuznými tvorili gro príbehu, ale neboli jediným informačným zdrojom. Pracovala som veľa s kronikou obce, odkiaľ som čerpala množstvo informácií a konkrétnych príbehov, ale pomohli mi aj ľudia, s ktorými som potrebovala analyzovať nejakú konkrétnu situáciu v rámci histórie a overiť si fakty.

Trápila som sa napríklad s povinnou vojenskou službou v 19. storočí, bojmi v Mostare na Balkáne, ktorých sa zúčastnil aj môj prapradedo Michal, a to bolo niečo, čo som potrebovala mať ozrejmené. Vyhľadávala som historikov a ľudí, ktorí sa zaoberajú konkrétnymi témami, ktoré som spracúvala.

Vo vašom autorskom štýle nemožno poprieť, že ste vyštudovaná etnologička. Nájdeme tam opisy zvykov, tradícií či ľudových odevov. Ako vyzeral typický ľudový kroj v tejto oblasti?

Opis tradičného odevu alebo kroja by bol veľmi zdĺhavý, ale možno trochu zovšeobecním na celú Rajeckú dolinu, pretože sa v nej nachádzajú až štyri varianty tradičného odevu.

Úplne samostatný typ odevu tvoria Čičmany, ktoré patria do skupiny tzv. bielych krojov a majú najviac archaických znakov. Ďalšiu skupinu tvoria kroje z Fačkova, Rajeckej Lesnej a Ďurčinej, ktoré sú totožné a zároveň v detailoch odlišné. Tu sa zasa zachovala archaická dlhá ženská šatka a našťastie sa v každej z týchto dedín zachovalo aj množstvo krojov.

Tretiu skupinu tvoria kroje zo všetkých ostatných dedín doliny vrátane Poluvsia. Mali rovnakú skladbu odevných súčiastok a najviac sa odlišovali výšivkami – ich šírkou, vzormi či farebnými kombináciami. Keď sa stretli ženy z celej doliny na jednom jarmoku, len podľa výšivky na prieramkoch presne vedeli, odkiaľ ktorá žena pochádza.

Poslednú skupinu tvoril mestský odev, ale v 19. storočí aj na ňom boli výšivky a rôzne zdobenia. Sem patrí Rajec a Rajecké Teplice. Hovoriť o nich podrobne je naozaj na samostatnú prednášku!

V jednej kapitole opisujete dojemný tragický osud hrdinky a v nasledujúcej dedinský život zaľúbeného mládenca. Tvorili sa vám ľahšie smutné alebo veselé príbehy?

Paradoxne asi tie ťažšie. Mám veľmi blízko k drsnosti dedinského prostredia. Tie ťažšie príbehy sa ma viac dotýkajú a keďže boli súčasťou aj mojej rodiny, mám potrebu ich zaznamenať.

Bavila ma snaha vcítiť sa do akejkoľvek postavy, premýšľať, čo asi mohla cítiť, ako mohla reagovať. A vedome som mala snahu o to, aby sa na tie ťažké príbehy nezabudlo.

Mnohé spätné väzby ukazujú práve akési precitnutie alebo náhly pocit vďaky za to, že žijeme v tejto dobe, že sa máme v porovnaní s opisovaným obdobím naozaj dobre, aj keď máme zasa iné problémy. Ľudia si však všímajú aj detaily a zrazu pociťujú vďaku za to, že si majú čo obuť, že majú gastronomický prebytok, že si môžu slobodne vybrať partnera a slobodne od neho aj odísť. Sú vďační za teplo a dotyk blízkeho.

Dej je zaradený aj do obdobia panovania cisára Františka Jozefa I. Čo si myslíte o tejto dobe? Vedeli by ste si v nej predstaviť žiť?

Každá doba priniesla veľa dobrého aj veľa zlého. Neviem si predstaviť žiť v tej dobe v nízkych sociálnych pomeroch a v čase, keď bol relax v slovníku cudzích slov a ťažká robota od rána do večera.

Na druhej strane nájdeme mnoho dobrého. Z každého výskumu vyplynulo, že doba síce bola ťažšia, ale veselšia. Ľudia sa stretávali, rozprávali medzi sebou, pomáhali si, mali v sebe oveľa viac pokory a to, čo ma nikdy neprestane fascinovať, boli absolútne sebestační.

Všetko vo svojom bežnom živote vedeli vymyslieť, vyriešiť a stačil im na to zdravý sedliacky rozum, veľmi blízke napojenie na prírodu a schopnosť prežitia.

Jedným z hlavných motívov je láska so všetkými svojimi úskaliami. Ako vyzeral typický manželský život na dedine? Brali sa mladí z lásky alebo prevládali sobáše z rozumu?

V 19. storočí, miestami aj v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia – na niektorých územiach Slovenska, napríklad na Gemeri, dokonca aj v 50. rokoch 20. storočia – sa väčšina sobášov uzatvárala na základe dohody rodičov.

Láska nezohrávala žiadnu úlohu, išlo o rozšírenie majetkov, zabezpečenie novej rodiny a rozšírenie hospodárstva. Najmä ak boli susediace polia dvoch rodín, často sa pristupovalo k dohodnutému manželstvu, ktorému sa mladí jednoducho museli prispôsobiť.

Dnes si naozaj nevieme predstaviť, že by sme partnera začali spoznávať v jeho povahových črtách dňom sobáša. Manželský život v roľníckej rodine bol predovšetkým o efektívnej deľbe práce, ktorá tvorila väčšinu každého dňa.

Manželia, pokiaľ mali deti, viac-menej netrávili čas sami, žili viacgeneračne, zdieľali spoločný priestor a vlastne akýkoľvek spoločný čas s celou rodinou. Spoločenský život sa obmedzoval na sviatočné príležitosti, svadby, krstiny a podobne.

Našťastie existovali aj svadby z lásky a aj manželstvá, ktoré boli pekné. No aj tak boli naplnené bojom o prežitie. A ešte doplním, že aj napriek tomu, že boli v minulosti prevažne sobáše pre majetok, neznamená to, že láska neexistovala. Mnohí partneri si nakoniec vzťah vybudovali a mali sa radi. Ďalší, naopak, sa celý život trápili.

Najdojemnejším momentom v knihe je smrť Františky. Ak by žila, ako by sa vyvíjal jej vzťah s Vavrínom?

Ťažko povedať. Vzhľadom na to, že s mužom mala štyri deti, vydávala sa ako prespanka, on jej bol neverný a otehotnela s ním ďalšia žena, pravdepodobne by sa pod vplyvom otca v žiadnom prípade k druhej žene nepriznal a otcovstvo by bolo utajené. Respektíve, ako to na dedine býva, bolo by to verejné tajomstvo. S Františkou by zostal žiť a asi by to manželstvo bolo len o prežívaní.

Ktorá postava je vaša najobľúbenejšia a prečo?

Práve môj prapradedo Michal. Dodnes sa o ňom hovorí ako o nesmierne láskavom človeku. Bol spravodlivý, veľmi ľudský, múdry, mal zmysel pre spravodlivosť a zodpovednosť.

O všetkých ďalších predkoch, o ktorých viem, sa zachovali aj negatívne povahové črty, ale o ňom nie. Preto som ich v knihe ani umelo nevytvorila. Je pre mňa najmilším predkom a niečo ma s ním silno spája. Vrátiť sa v čase? Tak presne viem, ktoré dvere by som otvorila.

Aké je hlavné posolstvo knihy? Čo ste ňou chceli čitateľom povedať?

Aby hľadali pravdu vo svojich koreňoch. Aby skôr, ako niekoho odsúdia za správanie a gestá, skúsili zistiť, čo je príčinou. Že za alkoholikom môže byť šikana, že za agresívnym dieťaťom tyrania vlastného rodiča, že za tvrdosťou človeka večný boj o prežitie.

Prajem si, aby ľudia nepokladali život za samozrejmosť a aby ním nemrhali. Bolo by úžasné, keby každý využil svoj talent na to, aby spravil tento svet lepším a pomohol ďalším v jeho hľadaní.

A tiež si prajem, aby v nás nikdy nevymizla ľudskosť, úcta k druhému človeku a ochota pomáhať.

Ďakujem za rozhovor.

Autor článku: Veronika Schwarzová
Autor fotografií: Jana Kollárová