Poznáte to: sedíte v lietadle a dieťa pred vami sa otočí k vám a počas letu vás v pravidelných intervaloch obťažuje svojou pozorovacou prítomnosťou bez akéhokoľvek upozornenia rodičov. Alebo v divadle, tentoraz sediac za vami, permanentne kope do sedadla pred sebou, ergo do vášho chrbta – a uveličená mamička zase nič. Prípadne v kaviarni s exteriérovým dekoratívnym bazénikom, kde si dospelá osoba nemôže namočiť ani palec na nohe bez upozornenia personálu, sa kúpu a naháňajú deti, prskajúc vodu na všetky strany (aj na vaše veci a stôl s drinkami), a mladé mamičky, spokojne popíjajúce latte, na vás v prvej fáze začnú zazerať a následne ziapať, keď upozorníte ich ratolesť. Malí tyrani, ktorí buď z bezhraničnej lásky svojich matiek, alebo z ich ľahostajnosti, tyranizujú svoje okolie bez nastavenia akejkoľvek spoločenskej disciplíny. Ale to je len začiatok. Inscenácia Bang nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga v réžii Jána Luterána v Divadle Aréna ide ešte ďalej. Do drsného čierneho humoru, ale predovšetkým do drsnej reality.

Groteskná komédia sleduje život Ralfa Banga, chlapca presvedčeného o vlastnej výnimočnosti, ktorý odmieta prijať akékoľvek hranice a pravidlá. Slovenský preklad vznikol na objednávku Divadla Aréna a jeho autorom je Lukáš Brutovský. Svetová premiéra hry sa uskutočnila v roku 2017 v berlínskom divadle Schaubühne v autorovej réžii.

Hoci by sa mohlo z môjho úvodu zdať, že ide o nejaké roztopašné nevychované dieťa na ihrisku, ktorému rodičia skrátka iba nenastavili mantinely správania, inscenácia Bang posúva psychológiu tohto v súčasnosti čoraz bežnejšieho fenoménu rodičovskej benevolentnosti, skrytej pod fóliu slobody a naturálneho vývoja dieťaťa, do drastického vyústenia konania jedinca v dospelom veku.

Tlačová správa informuje, že Mayenburg vytvoril provokatívnu divadelnú metaforu o moci, narcizme a autoritárstve. Ralf Bang pred očami divákov od svojho narodenia spochybňuje pravidlá, odmieta autority, vysmieva sa spoločenským hodnotám a postupne generuje obraz človeka, ktorý nepozná hranice vlastných nárokov. To, čo spočiatku pôsobí ako nevinná detská vzdorovitosť, sa mení na znepokojivý portrét budúceho tyrana.

Dramaturgická úvaha pokračuje v otázke: čo ak sa najväčšia hrozba pre rodinu a spoločnosť neskrýva vonku, ale priamo v detskej izbe? Bang, ako sa dočítame, je veľká komédia o malom tyranovi. Cez prizmu čierneho humoru sa zameriava na zrod nového, radikálneho vodcu očareného samým sebou. Malý tyran so škodoradosťou rozkladá všetko, čo sme považovali za základ našej spoločnosti. Hra Mariusa von Mayenburga nastavuje zrkadlo narcizmu, túžbe po moci a spoločnosti, ktorá si vlastných tyranov často vychováva sama.

Autor hry Bang Marius von Mayenburg (1972, Mníchov) je nemecký dramatik, dramaturg, režisér a prekladateľ. Jeho hry boli preložené do viac než tridsiatich jazykov a uvádzané na prestížnych divadelných scénach v Nemecku i zahraničí. Od roku 1998 pôsobil ako dramaturg divadla Die Baracke, ktoré bolo pod vedením režiséra Thomasa Ostermeiera vyhlásené za najlepšie nemecké divadlo roka 1998. Po zatvorení Die Baracke sa von Mayenburg v roku 1999 stal dramaturgom Neue Schaubühne am Lehniner Platz. Od roku 2000 pôsobí vo významnom hamburskom divadle Schauspielhaus. Na slovenských javiskách sú známe najmä jeho hry Perplex, Ksicht či Eldorádo.

V réžii Jána Luterána sa Bang stáva zábavnou, no zároveň znepokojivou reflexiou súčasnej spoločnosti. Komické situácie a absurdné momenty postupne odhaľujú temnejšie vrstvy príbehu a nastoľujú otázku, do akej miery nesie spoločnosť zodpovednosť za ľudí, ktorých sama formuje. Postava Ralfa Banga tak prestáva byť len individuálnym prípadom a stáva sa symbolom sveta, v ktorom je sebapresadenie často hodnotou vyššou než empatia či solidarita.

Vychádzajúc z materiálov divadla, Ján Luterán (1984, Košice) patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej slovenskej réžie. Pre jeho réžiu je charakteristická otvorená, hravá a často provokatívna forma divadla s aktívnym prínosom hercov pri tvorbe inscenácie. Je známy tým, že inscenuje najmä novú drámu a autorské texty. V réžii uplatňuje autorský nadhľad a originálne divadelné skratky, využívanie prvkov kabaretu a osobitý humor, ktorý často pramení z irónie a latentného sarkazmu. Jeho inscenácie pravidelne hosťujú na českých a slovenských divadelných festivaloch a získavajú prestížne divadelné ocenenia (Grand Prix Nová dráma/New Drama, DOSKY, Kremnické gagy a ďalšie). V inscenácii Bang vtipne poukazuje na egocentrických a manipulatívnych ľudí, u ktorých vzniká nekontrolovateľná túžba po moci. Ide zároveň o jeho prvú spoluprácu s Divadlom Aréna, ktoré týmto titulom po prvýkrát na svojom javisku predstavilo slovenskému publiku dramatiku Mariusa von Mayenburga (dramaturgia Saša Sarvašová).

Divadlo Aréna uvádza v tejto sezóne už druhú, pomerne drsnú inscenáciu o realite tohto sveta. Vo februári premiérovalo inscenáciu britského dramatika Edwarda Bonda Saved/Spasení v réžii Davida Pašku (recenziu sme uviedli na tomto portáli), ktorá celkom nebola pre slabé divácke žalúdky. V témach nelichotivého obrazu súčasnosti ostáva aj s Bangom: hoci sa zdanlivo je na čom zasmiať a publikum sa baví, v konečnom dôsledku je správa o despotickom dieťati, ku ktorému rodičia vzhliadajú ako k modle, pre spoločnosť vo finále mimoriadne nebezpečná.

Kým malý Ralf Bang nepríde na svet, zdanlivo sa nič nedeje. Jeho narodenie však odpáli priehrštie divokej grotesky a čierneho humoru. Ralf totiž vstupuje na scénu s kompletným chrupom, otca rovno pohryzie do nosa, na pieskovisku napadne kamaráta, zneužije opatrovateľku a ako hračku si vypýta najnovší guľomet. Tento malý tyran je pevne presvedčený, že bude pánom sveta. V jeho bezhraničných túžbach ho nedokáže nikto zastaviť. Sledujeme jeho radikálnu vzburu proti rodičom, vzdelávaciemu systému aj celej spoločnosti – nikto totiž nedokáže dostatočne vnímať jeho „obrovský talent“. Nikto mu nerozumie, ale bude to práve on, kto nám raz bude vládnuť.

Ocitáme sa v modernej, sofistikovane dizajnovo zariadenej detskej izbe, resp. dome, ktorého prierez masívnej architektúry sa v istom momente delí (scéna Diana Strauszová). Dominujú pastelové farby (jemne zelená, ružová), predimenzované hračky (obrovská plyšová hlava zajaca), čalúnené sedenie, taburetky, fitlopta, neóny a kruhové okná ako na výletnej lodi. Pred domom je situované rozoberateľné kruhové ihrisko z umývateľného materiálu. Všetko mäkké, pohodlné, chlpaté, gumové a vypolstrované vrátane závesnej „siete“ (evokujúcej skôr sexuálnu pomôcku než hojdačku pre deti), zrejme aby sa malému Ralfovi nič nestalo. Ale kdesi v útrobách elegantnej architektúry tušiť pivnicu, do ktorej empatická psychologička Vicky Bangová ukrýva svoje klientky – týrané ženy, aj svoju susedku Uschi Schmitzovú.

Kostým (Veronika Vartíková) sleduje farebnosť scénografie, pastelové a zemité tóny. Rodičia Ralfa sú odetí civilne, pohodlne a možno aj trochu submisívne v béžových a hnedých farbách, Ralf je v jemne zelenom prešívanom obleku, jeho mladá opatrovníčka trochu ako lolita v krátkej skladanej sukni s BDSM maskou mačky. Dr. Bauerovú a sestru Mechthildu (stvárnenú mužským protagonistom) navliekla kostýmová výtvarníčka do úzkych zdravotníckych uniforiem z latexu s okázalými bielymi čižmami, zatiaľ čo Uschi Schmitzová disponuje zámerne nevábnym župančekom so šatkou na hlave, rovnako ako sa jej úchylný manžel Reinhold prezentuje v teplákoch, tielku a „havajskej“ košeli. Kostým sa hýbe kdesi na pomedzí civilného odievania a divadelnej štylizácie. Hudba (Martin Štefánik) v tandeme s Danielom Fischerom je kreovaná priamo na javisku live, ale aj na pozadí. „Hudbu“ tvoria aj vstupy potlesku a smiechu zo záznamu, ktoré sa rozoznejú pri „vtipných“ poznámkach (odkaz na naprogramovanú/regulovanú seriálovú zábavu).

V inscenácii hrá päť protagonistov (plus je využitý aj šepkár a inšpicient Juraj Bolf).

Prioritne najsilnejšou stránkou inscenácie je obsadenie Daniela Fischera do postavy Ralfa Banga. Hoci je to dospelý chlap s vyholenou hlavou, ale neoholenou bradou, famózne dokáže svojou skrytou (zároveň prirodzenou) komediálnosťou evokovať drzé päťročné dieťa bez toho, aby sa doň zámerne infantilne štylizoval. Fischer je skvelý divadelný herec aj hudobník, ktorý spontánne komediálne zahrá aj simplexnú trápnosť v sérii reklám na Fio banku. Jeho Ralf Bang je tak prirodzene manipulatívny a despotický, že nás na jednej strane komediálne baví, dokonca si ho máme tendenciu aj s tou jeho chorou deštrukčnou povahou obľúbiť, hoci zároveň podprahovo svojou krutou nevyspytateľnosťou desí. Skrátka, nie je to zrovna dieťa, ktoré chcete na ulici stretnúť, zvlášť keď za hračku považuje skutočný guľomet, učiteľovi huslí drasticky vypichne sláčikom oko, matke svojím kompletným chrupom obhrýza bradavku a v rámci svojej „detskej“ existencie pretiahne svoju opatrovateľku. Veď napokon jeho dominantné narodenie začne tým, že ešte v bruchu svojej matky pupočnou šnúrou iniciatívne zaškrtí svoje dvojča. Fischer je v Bangovi svojím spôsobom rozkošnícky hravý a svojou odpudivou „estetikou“ až zvrátene sympatický. Malý sociopat, ktorý si nás inteligenciou (a humornou polohou) získa, a z ktorého zároveň ide paralelne strach. Človek sa nevie rozhodnúť, či by bolo účinné (pre jeho budúcnosť) ho objať, alebo praktickejšie (pre spoločnosť) ho zlikvidovať.

Dana Droppová (Vicky Bangová, mama) sa pohybuje medzi svojím prirodzeným, spontánnym herectvom, ktoré je autentické až naturálne, a zároveň predvedie aj preexponovanú polohu nástojčivej úzkostnej matky a premotivovanej psychologičky. Peter Ondrejička (Dominik Bang, otec) ostal verný svojej rovine skôr nenápadného herectva, ktoré v kontexte pomerne submisívneho otca a manžela vskutku poslúžilo, dokonca v istých momentoch dokázal byť aj zľahka komediálny. Dominika Žiaranová (Dr. Bauerová/Veronika Bösserová/Uschi Schmitzová/Gvendolína Saponatzki) a Daniel Ratimorský (sestra Mechthilda/Leon Bösser/Eberhard Kunze/Schmiedel/Reinhold Schmitz) si zahrali sériu postáv, čo znamená každej dať charakteristickú tvár a identifikáciu. To sa nie vždy podarilo herecky obsiahnuť. Asi najprirodzenejšie Žiaranovej sedela Gvendolína Saponatzki a Ratimorskému Reinhold Schmitz. A aj keď je v scenári prítomná postava sestry Mechthildy stvárnená mužským protagonistom (a nechcem sa teraz v tejto súvislosti obracať smerom ku gréckemu divadlu, ani k Shakespearovi, ba ani k popularizovanej a v našej bizarnej spoločnosti už aj trápne kontroverznej téme LGBTIQ+ ľudí, hoci zrejme aj to bol zámer autora), karikovanie postavy (vizuálne aj herecké) hraničilo s amaterizmom – jedine že by aj to bol zámer.

Okrem estetickej výpravy a sporadického živého minimalistického muzicírovania začlenil režisér do diania aj technológie (cez mobil sa live prenáša obraz na displej väčšej obrazovky), ale je to rámcový prvok (tiež s odkazom na súčasné fungovanie) a neprehnal to na úkor hereckých akcií. Občas nechá hercov skupinovo spievať (má to byť zábavné aj rozpačité) – a vskutku aj je. Hra „rieši“ celé spektrum spoločenských problémov nekompromisnej súčasnosti u nás doma, ale aj za hranicami, no predovšetkým posúva hranice jednotlivca vyrastajúceho v nezdravom prostredí extrémov – buď premrštenej rodičovskej benevolencie a materiálneho bohatstva, alebo výraznej chudoby a despotizmu autorít. Opiera sa o veľké mená histórie a jej manipulátorských vodcov v jednotlivých krajinách (Josif V. S., Adolf H., Mao C., Fidel C., Donald T., Vladimir P...) a ich narcistické osobnosti. Ako uvádza bulletin: „...z ,malého‘ narcisa sa stane veľký. A z ,veľkého narcisa‘ je už len krôčik k diktátorovi.“

Režisér ešte používa fenomén prechodu rétoriky scenára (samotného deja/príbehu) do civilnej konverzácie, ktorá pôsobí zdanlivo ako improvizácia. Necháva protagonistu akoby vykĺznuť z textu, vystúpiť z postavy a komunikovať s hercami ako so svojimi kolegami, ktorým vyčíta neschopnosť existencie v hre, začleňuje problémy miestnej kultúrnej scény, spomenie konkrétne mená z reálneho umeleckého prostredia a dožaduje sa honorárov svojich kolegov, nakoľko celá váha inscenácie stojí a padá na ňom. A hoci je to akési až schizofrenické prenesenie osobnosti Ralfa Banga (presvedčeného o svojej výnimočnosti) do hereckej osobnosti Daniela Fischera, túto scénu považujem za jednu z najsilnejších, najhumornejších a najautentickejších, lebo v konečnom dôsledku nesie v sebe nekompromisné znaky pravdivosti.

Bang v Divadle Aréna zrejme opäť vyvolá diskusiu (podobne ako inscenácia Saved/Spasení). Má svoju skrytú drsnosť, obnaženú krutosť, nekompromisnú pravdivosť, výtvarnú estetiku, rámcovú komediálnosť „namočenú“ v čiernom humore, aktuálnosť až hrozivo podopretú o influencerskú trendovosť, pertraktuje problémy domáceho násilia, rodovej identity, preexponovanej rodičovskej ne(výchovy), je šmrncnutá miestnou autenticitou situácií súčasnej lokálnej (ne)kultúry. Je to groteska, ale aj občasné (trochu zbytočné a mierne trápne) karikovanie, no predovšetkým má bratislavský Bang svojho Fischera. Toto je jeho excelentné „Fiiiiooo“...

Barbara Brathová

Zdroj foto: Divadlo Aréna / Bara Podola

Tvorivý tím a obsadenie

Autor: Marius von Mayenburg
Preklad: Lukáš Brutovský
Úprava: Ján Luterán, Saša Sarvašová
Réžia: Ján Luterán
Dramaturgia: Saša Sarvašová
Scéna: Diana Strauszová
Kostýmy: Veronika Vartíková
Hudba: Martin „Majlo“ Štefánik
Asistentka réžie: Zuzana Kovárová, posl. VŠMU

Účinkujúci:
RALF BANG – Daniel Fischer
VICKY BANGOVÁ, jeho mama – Dana Droppová
DOMINIK BANG, jeho otec – Peter Ondrejička
DR. BAUEROVÁ / VERONIKA BÖSSEROVÁ / USCHI SCHMITZOVÁ / GVENDOLÍNA SAPONATZKI – Dominika Žiaranová
SESTRA MECHTHILDA / LEON BÖSSER / EBERHARD KUNZE / SCHMIEDEL / REINHOLD SCHMITZ – Daniel Ratimorský

Žáner: groteska / čierna komédia
Odporúčaný vek: 15+