Nedeľňajšia noc Oscarov pre niekoho bola nocou príjemných prekvapení, pre iných zase nocou predvídateľného kalkulu. Každopádne, zatiaľ čo o ocenených dielach ako Mank, Krajina nomádov, Minari, Nádejná mladá žena či The Father sa už pred samotným ceremoniálom toho popísalo veľa, oveľa menej pozornos...

Nedeľňajšia noc Oscarov pre niekoho bola nocou príjemných prekvapení, pre iných zase nocou predvídateľného kalkulu. Každopádne, zatiaľ čo o ocenených dielach ako Mank, Krajina nomádov, Minari, Nádejná mladá žena či The Father sa už pred samotným ceremoniálom toho popísalo veľa, oveľa menej pozornosti sa dostalo nenápadnému, no nemenej výnimočnému juhoafrickému filmu s názvom My Octopus Teacher, ktorý bodoval v kategórii najlepší celovečerný dokument. O jeho réžiu sa postarala dvojica Pippa Ehrlich a James Reed. Nájdete ho na Netflixe.

Podľa názvu či traileru by sa mohlo zdať, že My Octopus Teacher je len ďalším konvenčným prírodovedným dokumentom, čo môže ľahko vyvolať negatívnu konotáciu. Našťastie, opak je pravdou. Ide totiž v prvom rade o precíznu a mimoriadne citlivú, intímnu sondu do vnútra jedného človeka, konkrétne filmára Craiga Fostera. Ten divákom rozpovie (aj pomocou nemalého množstva nakrúteného materiálu priamo jeho kamerou) svoj neobyčajný príbeh, o akom bežný jedinec môže len snívať. Foster trpel krízou, či už pracovnou, tak životnou. Ako sám vo filme uvádza, bol len malý krôčik od vyhorenia a nebol v danom období vzorným manželom či otcom. Potreboval si oddýchnuť od vonkajšieho uponáhľaného sveta a nájsť opäť zmysel v tom, čo má najradšej – spoznávanie divokej prírody a jej dokumentovanie.

Rozhodol sa preto nostalgicky vrátiť do detských čias, s ktorými mal späté určité miesta. Bez kyslíkovej bomby a neoprénu, zároveň bez nejakých veľkých očakávaní, sa preto odvážne vybral každý deň ,,meditovať“ pod hladinu mora, do úchvatného, až priam dych berúceho prostredia chaluhového lesa v Južnej Afrike, kde človek musí okamžite zabudnúť na všetky problémy. Našiel tam doposiaľ nepoznanú škálu pocitov a zážitkov, ktoré sa nedajú zopakovať. Čo si pod tým predstaviť? Tým najzásadnejším je, že Foster nadobudol zvláštny, no zároveň neskutočne krásny vzťah s malou chobotnicou. Takmer celý rok ju pozoroval, nakrúcal, zároveň získaval jej dôveru a spoznával. Ako ju, tak svet, v ktorom žije, aby nakoniec prišiel na to, že nie je až tak odlišný od toho nášho, respektíve, že sme jeho neodmysliteľnou a dôležitou súčasťou.

Táto prefíkaná a inteligentná chobotnica bez mena, nás divákov, rovnako ako Fostera, ktorý nás pod hladinou akoby reprezentuje, celý čas sprevádza, učí prežiť, predvádza sa, odhaľuje sa, ukazuje vlastné emócie od strachu, bolesti až po radosť či lásku, nech to znie akokoľvek absurdne. Práve ona je spolu s Fosterom hlavnou postavou filmu. My Octopus Teacher drží pohromade najmä špičková dramaturgia, bez ktorej by sa tento dokument pravdepodobne rozbil na márne kúsky. Je však komplexný, správne dlhý, tematicky vrstevnatý a formálne skoro až dokonalý. To, čo hneď od začiatku upúta a vtiahne, sú nádherné zábery (pomocou makro objektívov pod vodou  či dronov na súši) spojené dôslednou montážou. Pomalé tempo v kombinácii s Fosterovým ponurým komentárom k tomu všetkému skvele sedí. Navyše je všetkému prispôsobená aj fantastická hudba Kevina Smutsa.

Ako ďalšie plus vnímam nie prvoplánové tlačenie tvorcov na pílu v rámci posolstva, ale skôr implicitný apel na zmenu vnímania podmorského sveta a uvedomenie jeho dôležitosti. Nie prostredníctvom opisných a nudných vysvetľujúcich fráz, ale prostredníctvom hutného ľudského príbehu, s ktorým sa nestotožní a neuvedomí si jeho hĺbku, hádam len ten najväčší cynik či absolútny ignorant. Ide o skutočne dojemný a silný dokument, aký sa nevidí každý deň. Chytá sa srdce. Úprimne, bez vtierania sa. Po minuloročnom dokumente, taktiež z produkcie Netflixu, David Attenborough: A Life on Our Planet, ide o ďalšie nadštandardné, veľmi aktuálne dielo s podobným odkazom.

My Octopus Teacher má potenciál osloviť čo najširšie publikum a získať si teda srdcia prísnych kritikov, aj tých menej náročných, čo nehľadajú všade presah. Je to určite najmä vďaka naratívu pripomínajúcemu skôr hraný film. Miestami napínavý triler, inokedy jemne sentimentálnu drámu či dokonca milú komédiu ,,zo života“.  Jednoducho tvorcovia pozývajú divákov na fascinujúcu a nádhernú cestu poznania, ktorej sa určite netreba báť či mať voči nej predsudky. 

Martin Adam Pavlík

Zdroj foto: Netflix 

Autor článku: CultureBase