Roy Andersson je tu so svojím najkratším celovečerným filmom O nekonečnosti a trvalo mu to len“ 5 rokov. Hráškovaný titulok filmu hneď v úvode predznamenáva, že sa staneme svedkami ďalšej filozofickej skladačky, pojednávajúcej o tom, čo bolo, je a bude v príbehoch, ktoré sú si zvláštnym spôsobom p...

Roy Andersson je tu so svojím najkratším celovečerným filmom O nekonečnosti a trvalo mu to „len“ 5 rokov.

Hráškovaný titulok filmu hneď v úvode predznamenáva, že sa staneme svedkami ďalšej filozofickej skladačky, pojednávajúcej o tom, čo bolo, je a bude v príbehoch, ktoré sú si zvláštnym spôsobom podobné. Tieto príbehy spolu tvoria svet, ako ho vidí iba Roy Andersson.

Keď je reč o filmoch tohto švédskeho režiséra, často zaznievajú termíny ako monochromatizmus, statickosť, či produkčná náročnosť. Napriek tomu, že posledný film všetky tieto vlastnosti má, zaslúži si, aby sme sa v uvažovaní o ňom dostali aj za hranice ustálených hodnotení.

Vždy, keď začnem skladať toto sivasté severské puzzle a zmyslím si systém ako pri tom postupovať, narážam na situáciu, keď sa mi môj vzorec rozpadne a musím si nájsť nový. Vo filme O nekonečnosti sa mi zatiaľ zdá, že som už na čosi prišiel a teraz čakám na ďalší tvrdý pád. Po rozumovom stelesnení témy, ktorú už prekvapivo priamo naznačuje samotný názov, musím povedať, že k nej narácia filmu pristupuje miestami celkom čitateľne. Ale naozaj len miestami.

Niekto by si mohol myslieť, že si režisér Andersson dal s posledným filmom menej práce než s predchádzajúcimi. A ja by som oponoval a poukázal na klasickú scénografiu severského autora. Pretože tu sa nič nezmenilo. Možno nejde o tak monumentálne scény ako predtým, netrúfol by som si však tvrdiť, že Andersson v tomto smere poľavil. Každý centimeter tu má svoje presne dané miesto a účel. Istý zlom však predsa len nastal. Autor svoju dôkladnosť necháva škodlivo zapadnúť v príliš fundamentálnych jadrách svojich myšlienok. Akoby sme dostali veľmi nekonkrétny nákres k tomu, čo sa dialo, alebo čo sa ešte len bude diať. Jasné, na jednej strane to znamená viac priestoru pre nás, divákov. Aj tieto riadky píšem s pocitom veľkej pohody a vyrovnanosti, aké vo mne film zanechal. Pri jeho sledovaní sa netreba nikam ponáhľať. Pozeráte sa na to, na čo sa chcete pozerať a o všetkom máte čas uvažovať. Mám však pocit, že Andersson s každým ďalším filmom viac a viac skracuje štartovaciu plochu svojich metafor a mne osobne sa pri niektorých už nedarí vzlietnuť.

Postavy, ktoré stoja, akoby sa zasekli tesne pred dôležitým činom (alebo po ňom), nám niekedy prinášali smiešne smutnú pointu, hneď ako sme sa po priestore dostatočne rozhliadli. Ale pri polovici živých obrazov o nekonečnosti sa tak jednoducho nedeje. Svojrázny strnulý humor, ktorým sa režisér preslávil najmä vo svojej reklamnej tvorbe, sa tu zámerne takmer vytratil. Ostali po ňom znova len akési zvyšky v podobe reumatických, kancelárskych albínov trpiacich depresiou a nadváhou. Nehrá sa tu tak silno v ironickej tónine, než by sa dalo očakávať, na základe predošlej skúsenosti. Skrátka a dobre, nový film je podriadený novej téme. No ako vravím, kde-tu sa nájde čistá strana, na ktorú sa dá písať. Niekoľko krát som sa pristihol, ako si pri spomalenom plynutí času domýšľam vlastné pointy obrazov v štýle, na aký som u Anderssona zvyknutý. Aj keď väčšina z nich ostala len v mojej vlastnej verzii filmu O nekonečnosti. Možno práve o to ide. Možno si treba priznať, že profilácia tohto režijného rukopisu ešte neskončila a posúva sa čoraz bližšie k divákovi rôznymi aj nečakanými smermi.

Ohľadne toho, nemusíte sa obávať, že by vás zmysel tejto snímky úplne minul. Jeden Anderssonov pohyblivý obraz je totiž dôležitejší než ostatné. Najvýrečnejšia časť filmu tu slúži ako poistka, že posol správu doručí a dokáže, že medzi všetkými tými zomierajúcimi, zdrvenými a koniec očakávajúcimi nešťastníkmi nejaká nekonečnosť, nádej a nové začiatky predsa len sú a vždy budú.

Na záver sa predsa len vrátim k niekoľkým klasickým aspektom, ktoré by bola škoda opomenúť. Niet pochýb o tom, že ide o čistokrvnú Anderssonovku. Môžete sa tešiť na prefíkané scény s akciou vo viacerých plánoch. Môžete tipovať, ktorá postavička z nehybného davu sa ozve tentokrát a hľadať v obraze čo len budete chcieť. Nie nadarmo sú tieto filmy prirovnávané ku galériám výtvarného umenia. Hovoreného slova je tu, ako inak, pomenej a zastupuje ho predovšetkým hlas rozprávačky. Ten niekedy poľutovaniahodným spôsobom špatil krásu obrazu, kedy by ste si pár dokonalo pripravených významov mohli aj sami domyslieť, ale ten neohľaduplný hlas vám ich neslušne prezradil a vzal dobrý pocit z rozlúštenej tajničky. Na iných miestach však posilnil myšlienku a daroval jej ešte vyššiu hodnotu. Nemožno tak tvrdiť, že by bol komentár zbytočný. Samotná povaha filmu spočíva v akejsi lotérii. Každá ďalšia epizóda môže aj nemusí niečo povedať a vďaka tomu bude mať každý z nás zrejme dosť odlišný zážitok. A to je niečo, na čo môže byť Roy Andersson právom hrdý.

Tento švédsky atlas mrakov ponúka napriek svojej strohosti (alebo vďaka nej?) oproti svojim predchodcom veľa kontrastných tém na hútanie. Smútok, staroba a smrť, ale aj znovuzrodenie, mladosť a láska. Teda koniec a nový začiatok.

Distribútor: Film Europe

Autor: Matúš Trišč

Autor článku: CultureBase