Islandská dráma Krásne bytosti oplýva skvelými hereckými výkonmi a vernou štúdiou života dospievajúcich detí, ktoré to v lone čarokrásnej prírody nemali nikdy ľahké. Islandský režisér Guðmundur Arnar Guðmundsson sa v novom filme Krásne bytosti (Berdreymi) ešte raz vrátil do tragicky šťastného dets...

Islandská dráma Krásne bytosti oplýva skvelými hereckými výkonmi a vernou štúdiou života dospievajúcich detí, ktoré to v lone čarokrásnej prírody nemali nikdy ľahké.

Islandský režisér Guðmundur Arnar Guðmundsson sa v novom filme Krásne bytosti (Berdreymi) ešte raz vrátil do tragicky šťastného detstva, do doby, kedy si neplnoletí ostrovania schovávali cigaretové ohorky po rodičoch a ak si chceli dať do nosa, museli nechať skysnúť pomarančový džús, lebo prísne pravidlá predaja alkoholu tiež nepustili.

Snímka bola v predpremiére predstavená na festivale Cinematik, do slovenských kín sa dostane od 22. septembra.

Akokoľvek vzrušujúco môže znieť detstvo na hranici polárneho kruhu, trpkosť po generácie dedenej depresie, s ktorou sa ľudský rod tak ďaleko na severe vekmi zrástol, a ktorá je zo severskej kinematografie cítiť jednostajne, poznačuje aj život mladších ročníkov.

Aj keď scenárista a režisér Guðmundsson už dve desaťročia nepatrí medzi násťročných, mimoriadne citlivým spôsobom preniesol špecifiká tejto skupiny ľudí na filmové plátno. Zložitá definícia detstva a mladosti v diele zabrala dlhé dve hodiny. Autor nevyužíva priame a samoúčelné nostalgické spomienky, ale pomaly buduje atmosféru pomocou drobných dramatických situácií. Sofistikovane sa vyjadruje o ťažšie prežitých obdobiach spojených s najakútnejšími a zároveň najhoršie komunikovanými problémami, ktoré na mladých vplývajú. Objavovanie vlastnej sexuality, prvý kontakt s alkoholom, drogami a najmä šikanou. Detský svet tu pripomína mínové pole. Tak veľa príležitostí sa zraniť a odniesť si jazvu na ešte nevyvinutom tele, ktorá tam zostane do smrti. Byť dieťaťom rozhodne nemusí byť hračka, a to ani v krajine akou je Island. Avšak za ťažkými témami sa v Krásnych bytostiach ako aj v režisérovom predchádzajúcom filme Kamenné srdce skrýva neochvejná sila, nevyslovená istota, vďaka ktorej príbeh môže aj nemusí dospieť k šťastnému koncu.

Lásku vníma tento autor vo svojich dielach ako nanovo objavenú energiu, ktorej treba nájsť vhodný spôsob a miesto využitia. Nečudo, že pre mladých je takmer nadľudskou úlohou ju zasadiť do správneho priestoru, keď sú doudieraní nenávisťou v škole zo strany silnejšieho spolužiaka a doma zo strany frustrovaného rodiča. Popri zlosti, hanbe, vzrušení a ďalších kvánt hormónmi zosilnených emócií, ktoré treba dostať von, stojí láska, ktorá si tiež hľadá svoje miesto. Keď o ňu nestoja rodičia ani spolužiaci, či spolužiačky, jediným priestorom pre jej zužitkovanie sa stáva partia najbližších kamarátov.

Nejeden mi iste dá za pravdu, že láska k niekomu, kto pri vás stojí v čase, keď si neviete dať rady ani sami so sebou a kto vás podporí vo vašich zlých rozhodnutiach a je aj ochotný spolu s vami strpieť následky, je veľmi silná vec.

V prvom celovečernom snímku tohto režiséra Kamenné srdce bol homosexuálny motív poňatý priamočiarejšie a jemné náznaky sympatií medzi dvoma postavami sa viac nakláňali k doslovnému významu. Novinka má však túto rovinu  posunutú do značne hlbšej a zložitejšej pozície. Film sa nesnaží iba tlmočiť rannú zmätenosť alebo hájiť inakosť. To, čo by mohlo naznačovať prejav sexuálnej náklonnosti medzi dvoma kamarátmi, nemá v príbehu žiadnu ľahko čitateľnú dohru. Pre publikum to znamená priestor na hlbšiu interpretáciu kamarátskeho až bratského vzťahu.

Mimochodom, ak sa chystáte navštíviť kino primárne kvôli kochaniu sa zeleno-čiernym pôvabom Islandu, budete sklamaní. Sám režisér sa nechal počuť, že krása jeho krajiny filmu ako takému ubližuje tým, ako odpútava pozornosť od zmyslu veci. Dodáva totiž čaro aj vo chvíli, keď to nie je potrebné, ba priam kontraproduktívne. Preto sa Krásne bytosti pohybujú výlučne v uliciach mesta a v interiéri. Neznamená to však, že by priestor nemal iné opodstatnenie. V skutočnosti je práca s prostredím dôsledne premyslená a má značnú zásluhu na funkčnosti scenára. S jednotlivými motívmi aj rekvizitami sa pracuje počas celej dĺžky filmu, pričom sa ich význam postupne vyvíja a dáva scenáru punc poctivosti.

Jediným zachvením istej autorskej ruky sa na prvý pohľad javí byť iba prítomnosť transcendentálnych javov. Tie zväčša môžu veľmi ľahko podraziť seriózny ráz nordickej aj inej drámy, ak s tým diváci a diváčky vopred nerátajú, tak ako v tomto prípade.

Predstaviť postavu pochybnej jasnovidky skrz optiku jej skeptického a napohľad racionálnejšieho syna a následne sa snažiť presvedčiť diváka o jej skutočne nadprirodzenej moci, je v spoločenskej dráme trochu prisilná dávka autorského chcenia. No treba uznať, že sa prostredníctvom tohto prvku podarilo vystavať slušné napätie a očakávanie veľkého finále. Preto nemožno tvrdiť, že by hra s nadprirodzenom v príbehu nemala svoje miesto.

Vernosť, s akou sa Guðmundsson vracia do minulosti, je miestami až omamná. Akoby v ňom nikdy neusnul duch tínedžera. A dnes vďaka súčasným vedomostiam a skúsenostiam môže podať osobnú zvesť z úzkeho pohľadu jednotlivca, no zároveň je to pohľad s potrebným odstupom a triezvosťou. Nehovoriac o tom, že nejde o žiadne nostalgické spomínanie zahŕňajúce bezcieľne detské potulovanie sa s občasnými šibalstvami, ale o skutočne napätú drámu s pestrofarebnými a komplikovanými charaktermi, ktorých interakcia sama o sebe vedie divácku pozornosť a zvedavosť.

Autor: Matúš Trišč

Zdroj foto a distribútor: Filmtopia

Autor článku: CultureBase