Pre potreby VŠMU, pedagógov ZUŠ pripravila Mgr. art. Jana Gallovich Bílková, ArtD., ktorá disponuje súhlasom všetky materiály tejto významnej osobnosti publikovať. V skratke o autorke slovami Mgr. art. Jany Gallovich Bílkovej, ArtD.: "Zlatuška Vincentová pôsobila na Slovensku od roku 1951. Poznámky...

Pre potreby VŠMU, pedagógov ZUŠ pripravila Mgr. art. Jana Gallovich Bílková, ArtD., ktorá disponuje súhlasom všetky materiály tejto významnej osobnosti publikovať.

V skratke o autorke slovami Mgr. art. Jany Gallovich Bílkovej, ArtD.: "Zlatuška Vincentová pôsobila na Slovensku od roku 1951. Poznámky významnej pedagogičky tanca sú aj dnes pre mnohých študentov mimoriadne vzácne a obohacujúce. Odbornej literatúry pre pedagógov tanca je na Slovensku málo a tým, že pani Vincentová preložila veľa odbornej literatúry zo zahraničia, obohatila svoje poznámky o veľa cenných informácií.

Naše spoločné stretnutia a spolupráca na prípravách dokumentu v zbieraní cenných výpovedí, informácií, rozhovorov, bola aj pre mňa obohacujúca, uvážila som, že „Poznámky Zlatušky Vincentovej“ by mohli oceniť aj moji študenti VŠMU, ktorých by mohla touto cestou taktiež obohatiť.

Vážim si pokornú, pracovitú a skromnú osobnosť Z. Vincentovej, ktorá  vždy cítila potrebu pomáhať, učiť, zachytiť a odovzdať informácie budúcim generáciám. Tým by sa touto cestou naplnil zámer tejto jedinečnej osobnosti, ktorej sa chcem touto cestou srdečne poďakovať.

DVD jubilejný dokument, curriculum vitae vo vizuálnej podobe som pripravila pre pani Vincentovú k jej 85. narodeninám. Dokument 4x odvysielala TV Bratislava, je zverejnený na YouTube.

Zlatuška Vincentová, priekopníčka, pedagogička a spoluzakladateľka odborného tanečného školstva na Slovensku, je pre nás všetkých, ktorí ju poznáme, ceníme si ju, jej skromnú  povahu, jej silnú charismu, jednoznačne  nezabudnuteľný “veľký čkovek”, ktorý sa silnou mierou podieľal na pozitívnych zmenách v tanečnom školstve viac ako  pol storočia."

Poznámka na úvod

„Pracovné poznámky“ sú spojením „Pracovných poznámok k výučbe pedagogického minima absolventov Konzervatória“ a „Pracovných poznámok pre workshopy“ pre učiteľky niekdajších Ľudových škôl umenia (90-te roky XX. stor.) Zámerom týchto „Pracovných poznámok“ bolo predložiť možný príklad metodického postupu pri výučbe základov klasického tan-ca, ktorý by mohol pomôcť začínajúcim pedagógom (absolventom Konzervatória), prípadne pedagógom ĽŠU, ktorí neabsolvovali štúdium na konzervatóriách (takých pôsobil v tej dobe na ĽŠU značný počet).

Neuvádza sa podrobný opis jednotlivých cvikov

1. a) pretože absolventi Konzervatória ich z každodenného cvičenia počas štúdia dokonale poznajú,
2. b) účastníci workshopov sa s nimi oboznámili „na vlastnom tele“ pri cvičení na týchto školeniach a „Poznámky“ mali poslúžiť ako teoretický záznam, prípadne vyzdvíhúť niektoré dôležité momenty. Pre týchto pedagógov bol určený aj stručný historický pohľad na vývoj tanca po vznik klasického tanca. Absolenti Konzervatória túto tematiku detailne študovali v pred-mete Dejiny tanca a baletu.

„Poznámky“ rátajú s tým, že sa pedagógovia potupne oboznámia s metodikou iných pedagógov a škôl, nadobudnú vlastné skúsenosti a dospejú k vlastným metodickým postupom. V žiadnom prípade si nenárokujú, že sú jedinou cestou, sú iba akýmsi možným návodom – pomôckou – a sú zhrnutím poučení na metodikách takých osobností, ako N. I. Tarasov, V. Kostrovickaja, A. Pisarev, N.P. Bazarovová, V. P. Mejová, L.I. Jarmolovič, na metodic-kých postupoch budapeštianskej Baletnej akadémie, publikovaných v diele „Methodik des Klassischen Tnazes“ a pedagogických skúseností autorky.

Človek tancoval dávno predtým, ako sa utvorili prvé záznamy. Tanec predstavuje najstaršiu kultúru; svedectvo o tom vydáva: archeológia, jaskynné maľby, štúdium tanečného prejavu súčasných primitívnych kmeňov.

TANEC = pohyb plynúci v rytme, čase a priestore, má určitý rytmus, dynamiku, spája jednotlivé prvky tanečnej techniky a tanečného prejavu: kroky, gestá, pohyby celého tela.

Poslanie tanečného umenia - vytvárať estetické a ideové hodnoty, ktoré majú schopnosť vyvolať u diváka psychologický účinok. Je závislé na vnímaní ľudí (divákov) a prežitku a poslaní interpreta.

Tanečné scénické umenie

závisí na súlade viacerých komponentov:

• jasne, zrozumiteľne formulovaná myšlienka - obsah
• adekvátne hudobné spracovanie myšlienky - obsahu
• vyjadrenie myšlienky - obsahu – pohybmi - choreografickým rukopisom
• súlad obsahu a formy, ktorými sa obsah vyjadruje (správne volené kroky, gestá, pohyby, kostýmy, scénická výprava, osvetlenie)
• správne vyjadrenie štýlu a charakteru , ktorý si myšlienka – obsah – vyžadujú (obdobie, v ktorom sa odohrávajú, povaha a konanie účinkujúcich postáv a pod.)
• hodnoty výtvarného stvárnenia, ktorým sa predstavenie dotvára
• súhra tvorcu (choreografa), ktorý musí byť presvedčený o kvalite pripravovaného diela a veriť interpretom  a interpretov, ktorí mu musia dôverovať ako aj všetkým tvorcom diela

Psychologický – umelecký - účinok na diváka  je v jednote a súlade všetkých hore uvedených prostriedkov.

Žánre tanečného umenia

Jestvujú rôzne delenia tanečných žánrov:

1. bezdejový tanec - nazývaný tiež lyrický, absolútny tanec a pod.: sólový, párový,zborový malá forma, tanečná symfónia
2. dejový tanec – programový, dramatický tanec: dejové miniatúry, jednoaktové a viacdejstvové predstavenia. Spravidla v nich účinkuje viac interpretov.

Tanečné žánre podľa J. G. Noverra:
1. tanec mechanický technický
2. pantomimický.

Podľa S.Lifara:
1. čistý tanec
2. pantoníma            
3. programový tanec

V tanci primitívnych národov sú korene lyrického aj dramatického tanca.

Ďalej sa rozvíjajú v starovekom tanci, ľudovom tanci a aj v pantomíme, v renesancii a dvorských baletoch. Objavoval sa v nich kontrast bezdejového tanca a pantomimických výstupov.                              

Štýly tanečného  umenia

Štýl určuje:

• výber výrazových  prostriedkov (tanečnej techniky,  obsahových a formových prvkov )
• zvolenie žánru (tragický, komický, charakterový, moderný tanec a pod.)
• spôsob tvorby
• štýl autora (jednotlivca)
• choreografický rukopis
• zvláštnosti krajiny, oblasti, regiónu a pod., do ktorého je tanečné dielo situované
• historické obdobie, v ktorom sa inscenácia odohráva
• umelecký smer  historického obdobia (baroko, renesancia a pod.), v ktorom sa tanečná inscenácia odohráva

Veľké rozdiely v štýle tanečného prejavu sú v tancoch jednotlivých územných celkov, v jednotlivých  národných kultúrach, vo voľbe tanečných pohybov - tanečnej technike.

Tanečné štýly v časovej vertikále – sú to tanečné štýly rôznych epôch ako: baroko, klasicizmus, rokoko, renesancia, romantizmus a pod.

Typológia  tanca

Podľa historických a funkčných kritérií sa tanec delí na: ľudový, spoločenský, historický, klasický, charakterový, moderný a súčasný tanec.

Ľudový tanec: pôvod je zakotvený už v názve, je vytvorený ľudom rôznych národností a rôznych krajín. Je najstarší, spätý s národnými kultúrnymi tradíciami, zvykmi a temperamentom toho ktorého národa.

- má svoje osobitosti v pohybe, štruktúre a hudobno-rytmickej výstavbe.

Traduje a uchováva sa:

1. v autentickej podobe: zachováva sa pôvodná obsahová aj formová štruktúra tancov, piesní a zvykov v rôznych oblastiach národných celkov.
2. v scénickej podobe: štylizuje sa pre potreby a zákonitosti javiska (napr. SĽUK, Lúčnica ai.)

Ľudový tanec  je predchodcom a inšpiračným zdrojom mnohých tanečných techník. Obsahuje celý rad prvkov, ktoré sa neskôr stali tiež – štylizované v duchu techniky - súčasťou pohybového systému klasického tanca.

Spoločenský tanec: je druh zábavy, vznikol väčšinou prispôsobením ľudových a šľachtických tancov, spoločenskej zábavy na panovníckych a šľachtických sídlach. Tie sa rozvíjali v širokom historickom období od 12. – 19. storočia. Neskôr prenikli medzi mestský, robotnícky a vidiecky ľud, ktorý si ho prispôsobil: uvoľnené spoločenské správanie, odev, obuv, podlaha, tanečný priestor. Stal sa verejnou zábavou všetkých spoločenských vrstiev.                

V 20. storočí nadobudol dve základné formy:

1. úžitkovú – improvizačného charakteru
2. súťažný spoločenský tanec  s pevne stanovenými tanečnými prvkami a formou.                                     

Má dve kategórie: a) štadardné a b) latinskoamerické tance

Historický tanec: bol to pôvodne spoločenský tanec šľachty. Obmieňal a rozvíjal sa súčasne so spoločenským vývojom tejto spoločnosti. Z nášho dnešného pohľadu je to teda historický tanec.

Klasický tanec: je umelo vytvorená tanečná sústava (technika) pre javiskový profesionálny tanec (pozri Kráľovská akadémia tanca z r. 1661). Má presne stanovené zákony a princípy tanečnej techniky, ktorá sa vyvíjala niekoľko storočí, a vypracovanú metodiku výučby. Jeho ojedinelou súčasťou je technika tanca na špičkách. Korene klasického tanca vychádzajú z ľudového tanca, renesančných  slávností a hostín na kráľovských a šľachtických sídlach, z renesančné pouličných zábav mestského ľudu, stredovekých basses danses a i. Názov sa ustálil v polovici 19. stor.

Český tanečný historik, teoretik a popularizátor tanečného umenia Jan Ray  ( vl. menom Reimoser) presadzoval názov akademický tanec, pretože sa vyvíjal na významných svetových akadémiách. Termín klasický prísluší podľa neho antickému umeniu.

Moderný tanec: sa začal formovať na prelome 19. a 20. storočia ako reakcia na úpadok baletu (divadelného tanečného umenia) v závere 19. storočia. Išlo o snahu vytvoriť novú tanečnú techniku. Prvými priekopníkmi - reformátormi tanca - boli: Francoise Delsarte (vytvoril pohybový systém vychádzajúci zo znalosti anatómie ľudského tela a jeho pohybových možností); Loie Fullerová (herečka bez tanečného vzdelania, tanečné improvizácie vychádzali z jej okamžitých citov a nálad); Isadora Duncanová (hlásala prirodzený pohyb, vychádzala z pohybového systému F. Delsarta); Èmile Jacques-Dalcroze (rytmická gymnastika pôvodne vytvorená pre hudobníkov, aby cítili rytmus celým telom); Rudolf von Laban (rodák z Bratislavy, reformátor tanca, teoretik, pedagóg, choreograf, autor „tanečného písma“ - zápisu tanca). Neskôr: Mary Wigman, Kurt Joos, Harald Kreutzberg. V USA: Ruth Saint Denis, Ted Shawn, Doris Humphrey, José Limón, Martha Graham a ďalší.

Súčasný tanec: predstavuje najmodernejšie techniky, ktoré sa snažia o objektívny pohľad na súčasné obdobie. Rozpracúvajú ich jednotlivé individuality - osobnosti. Termínom moderný tanec sa označujú smery z prelomu 19. a 20. storočia, označuje tvorbu, ktorá nie je súčasná. (považujú ho za „klasiku“ súčasného tanca). Súčasný tanec využíva aj rôzne prevzaté techniky  (napr. z Japonska, Afriky a i.)

Dôraz sa kladie na duševný prežitok, pocity, myšlienky a pod., ktoré sa prenášajú do pohybu. Vyžaduje sa plynulosť pohybov bez strnulých póz.

Charakterový tanec: je to tanečná technika vytvorená štylizáciou - úpravou - ľudových tancov pre javiskové využitie. Korene charakterového tanca siahajú do obdobia romantizmu, kedy sa prebudil záujem o ľudové umenie a začali sa vyhľadávať a študovať ľudové tance. Názov charakterový tanec vyjadruje, že pochádza z ľudu, charakterizuj  temperament, správanie sa a spôsob tancovania rôznych národov.  V baletoch 19. stor. – v romantizme - bolo potrebné odlíšiť ľud od šľachty a nadprirodzené bytosti od pozemšťanov – a aj tomu napomáhal charakterový tanec. V Rusku v 30-tych rokoch minulého storočia A. Širjajev, A. Lopuchov a A. Bočarov vypracovali podľa vzoru klasického tanca charakterové exercices a metodiku výučby tohto tanca. V 50-tych rokoch ju rozvinula T. Tkačenko. Väčšina terminológie je francúzska, doplnená typickými ľudovými názvami (verjovka, kačalka a i.).

Autor článku: CultureBase