Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 27. januára 2023 o 19:00 h. Piaty abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Rachmaninova a Čajkovského diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude mladý slovenský klavirista Ryan Martin Bradshaw. Koncert je vypredaný, v p...

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 27. januára 2023 o 19:00 h. Piaty abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Rachmaninova a Čajkovského diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude mladý slovenský klavirista Ryan Martin Bradshaw. Koncert je vypredaný, v priamom prenose ho naživo odvysiela Rádio Devín.

Počas svojho života mal Sergej Rachmaninov (1873 – 1943) pravidelné sklony k depresiám. Práve medzi rokmi 1897 a 1900 bol v nepriaznivom období, plný hlbokých bojov, nestabilný a neschopný komponovať. Hovorilo sa, že Rachmaninov sa dva roky nemohol ani len pozrieť na prázdny notový papier. Spúšťačom toho všetkého bola kombinácia zlyhania ľúbostného vzťahu a neúspešnej premiéry jeho Symfónie č. 1. Vo svojich memoároch vysvetľuje: „Posadla ma paralyzujúca apatia. Neurobil som vôbec nič a nenašiel som v ničom potešenie. Polovicu mojich dní som strávil na gauči. Vzdal som sa vo veľkom zúfalstve.“ Členovia rodiny ho presvedčili, aby navštívil doktora Nikolaja Dahla, psychiatra žijúceho v Moskve, ktorý bol známy liečbou nervových stavov hypnózou a sugesciou. Počas troch mesiacov denných terapií sa Rachmaninov zotavil dostatočne na to, aby prestal s nadmerným pitím a aby opäť získal vôľu a schopnosť pracovať. Napísal: „Počul som ten istý hypnotický vzorec, ktorý sa opakoval deň čo deň, keď som v polospánku ležal v kresle v Dahlovej pracovni: 'Začnete písať svoj koncert... Budete pracovať skvele... Koncert bude vynikajúci.' Aj keď to môže znieť neuveriteľne, tento liek mi skutočne pomohol.“

Koncert pre klavír a orchester č. 2 c mol, op. 18 sa stal pre Rachmaninova osobným a zároveň hudobným triumfom. Venoval ho svojmu lekárovi „monsieur N. Dahlovi“, premiéru mal 14. októbra 1901 s Moskovskou filharmóniou pod vedením Alexandra Silotiho. „Neviem opísať, aký som bol nadšený zvukom mojej vlastnej hudby. Bol som v siedmom nebi. Čajkovskij sa zúčastnil na posledných troch skúškach. Sedeli sme spolu v tmavom rohu. Dirigentova interpretácia ma na určitých miestach nepotešila. Spomínam si na nasledujúci dialóg medzi Čajkovským a mnou: Čajkovskij: 'Páči sa vám toto tempo?' Ja: 'Nie'. Čajkovskij to dlho nevydržal a počas prestávky si odkašľal a povedal: „Pán Rachmaninov, myslím si, že tempo tu môže byť o niečo rýchlejšie.“

Prvú časť, Moderato, otvára deväť akordov, uvádzaných s rastúcou dynamickou intenzitou klavírneho sóla. Sláčiky sa odrazia od nich, aby vytvorili prvú tému so spolupracujúcim klavírnym preludovaním. Sólista sa dostáva do popredia, uvádza túžobnú druhú tému. Obe myšlienky sú rozvíjané lyrickým spôsobom, s jemným odklonom od klaviristu. Zmyselná krása časti Adagio sostenuto vytvára atmosféru nadpozemskosti. Primárna melódia zaznie najskôr v klarinete a flaute so sprievodom klavíra. Sólista preberá melódiu a rozvíja ju so sprievodnými dychmi a sláčikmi. Allegro scherzando ponúka brilantné finále, ktoré začína sviežim, bojovým štýlom a poskytuje pikantný refrén. Táto strhujúca nálada sa podriaďuje jednej z najznámejších melódií celého koncertu, ktorá narastá do gigantických rozmerov, až strhne poslucháča do zmyselného objatia.

Rachmaninov okúsil a vydržal mnoho emocionálnych stavov a tie sa naplno odrazili v jeho dielach. Veľmi podobné okolnosti sprevádzali aj Piotra Iľjiča Čajkovského (1840 – 1893): skoré úmrtie milovanej matky, strach z vlastnej sexuálnej orientácie, mylné manželstvo so študentkou, prerušenie mecenášstva s bohatou vdovou... Napriek ťažkostiam a príkoriam, ktorým musel čeliť, Čajkovskij sa zapísal do dejín ako dobrý rozprávač – zaujímavé príbehy, farebné nápady, charakter postavy – a všetko to dokázal prostredníctvom svojej hudby. Od baletu Luskáčik až po pevne upletenú fantazijnú predohru Romeo a Júlia, skladateľ úspešne zvládol príbehy rôznych dĺžok a tém. Keď začal uvažovať nad myšlienkou skomponovať rozsiahle dielo inšpirované dramatickou básňou Lorda Byrona: Manfred, vedel, že dielo bude vyžadovať plnú kreativitu. Výsledkom toho sa stala Manfred – Symfónia h mol, op. 58, ktorá je Čajkovského najdlhším programovým dielom a zostáva jedným z jeho najzáhadnejších diel.

Byronova epická báseň je príbeh v troch dejstvách, z ktorých každé má viacero scén. Čajkovského symfónia má 4 časti, pričom každá obsahuje pasáže textu so špecifickým rozpracovaním Manfredovej cesty. Báseň je hlboko podrobná, napísaná prostredníctvom monológu a dialógu vo viacerých dejstvách. Zdá sa, že Čajkovského hudba sleduje podobnú štruktúru, ale dáva nám oveľa viac. Symfónia ako celok zachytáva tieto emocionálne vrcholy, no Čajkovského očarujúce majstrovstvo nám poskytuje celý príbeh.

1. časť: Manfred sa túla po Alpách. Unavený osudovými otázkami existencie, sužovaný a trpiaci beznádejnými túžbami a spomienkami na minulé zločiny. Velí mocnostiam temnoty, no ani ony, ani nič na tomto svete mu nemôže dať zabudnúť. Spomienka na stratenú a kedysi milovanú Astarte mu hlodá srdce a Manfredovo zúfalstvo nemá konca.

Zdá sa, že hudba v prvej časti blúdi, hoci je veľmi priama vo vášni, ktorú prináša. Podobne Manfred, bezcieľne sa túla, hoci vášnivo. Čajkovskij sprostredkúva tieto komplikované emócie a nakoniec ich zmieri v prezentovaní zúfalstva na konca časti.

2. časť: Alpská víla sa Manfredovi zjavuje v dúhe vytvorenej vodopádom.

Čajkovského orchestrálne čarodejníctvo je v tejto časti na svojom vrchole a kropí jemné závany tónov, ktoré napodobňujú dúhu vytvorenú vodopádom. Hudba sa nikdy necíti uzemnená, mysticky letí do konca.

3. časť: Pastorále. Obraz jednoduchého, slobodného a pokojného života obyvateľov hôr.

Skladateľova pomalá časť, ktorá má pastorálny a upokojujúci nádych. Hudba pôsobí na diaľku, akoby bola spomienkou. Čajkovskij to vedel tlmočiť ako dávno zabudnutý pocit, pretože Manfred je stratený. Hoci je krása priama, je odpojený od tohto života a toto je jeho únik.

4. časť: Podzemný palác Arimanes. Pekelné orgie. Zjavenie Manfreda uprostred bakchanálií. Zjavenie ducha Astarte. Je mu odpustené. Manfredova smrť.

Posledná časť čerpá z ohnivého smútku a kľukatosti prvej časti. Čajkovskij sleduje text celkom priamo, prechádza od vzývania pekla a Manfredovho príchodu k chladnej prítomnosti Astarte. Hudba nakoniec ustupuje dojímavému chorálu na Manfredovu smrť.

            Cesty Manfreda sú podobné, ako Čajkovského život. V jednom liste skladateľ spomína: „Pracujem na veľmi náročnom, komplikovanom symfonickom diele, ktoré má zhodou okolností tragický charakter, že sa občas aj ja sám mením na Manfreda. Okrem toho zo seba musím vyžmýkať každú kvapku úsilia, v dôsledku čoho som úplne vyčerpaný.“ Symfóniu dokončil 22. septembra 1885, premiéru mala na jar nasledujúceho roka v Moskve. Svojej patrónke Nadežde von Meck napísal: „Zdá sa mi, že toto je moja najlepšia symfonická skladba.“ Podobnú poznámku adresoval svojmu vydavateľovi, pričom mu dielo ponúkol zadarmo. Nazdával sa, že pre rozsah a náročnosť sa bude hrávať iba „raz za 10 rokov“.

Text pripravil: Martin Kelemen, dramaturg SOSR

Zdroj foto: RTVS

Autor článku: CultureBase