Nový film Tatami z iránsko-izraelskej produkcie v sebe spája športovú drámu s tou politickou a strháva na seba pozornosť ako jeden z najlepších festivalových filmov roka.

Synopsa filmu Tatami: Leila, iránska džudistka, prichádza na majstrovstvá sveta v gruzínskom meste Tbilisi, kde je odhodlaná získať medailu. Čakajú ju zápasy s reprezentantkami iných krajín sveta vrátane Izraela. Keď sa počas šampionátu začne zvyšovať šanca, že sa proti sebe postavia zápasníčky dvoch znepriatelených krajín, Leila dostane príkaz z vyšších miest, aby svoju účasť v turnaji ukončila predčasne.

Film iránskej herečky a režisérky Zar Amir Ebrahimi (Svätý pavúk 2022), ktorá si v ňom zahrala jednu z hlavných úloh, a izraelského režiséra Guya Nattiva (Golda - Železná lady Izraela 2023) som mal tú česť vidieť ešte na festivale Cinematik. Išlo o jednu z najsilnejších projekcií, ktorú podobne ako projekciu Substancie, sprevádzali silné emocionálne prejavy publika. Všetci spolu sme prežívali silný, kvalitne vyrozprávaný príbeh utláčanej športovkyne, ktorej vlastná krajina nechce dovoliť vyhrať. V kinosále pritom mohli sedieť ľudia, ktorí majú na izraelsko-iránsky či ešte všeobecnejšie izraelsko-palestínsky konflikt úplne rozdielne názory. 

To je dôkazom toho, že umenie a film môžu spájať. Tak, ako sa pri tvorbe po prvý raz v histórii stretla iránska režisérka a režisér z Izraela, tak sa v kine môžu stretnúť aj ľudia stojaci na dvoch póloch pokiaľ ide o situáciu na Blízkom východe a mať spoločný umelecký zážitok. 

História športových bojkotov Izraela zo strany arabských štátov je pestrá a film Tatami sa nimi inšpiroval. Predovšetkým však čerpá motívy z udalostí z roku 2019 na šampionáte v Tokiu, kde bol iránsky džudista Saeid Mollaei autoritami rodnej krajiny nútený ukončiť svoju účasť v súťaži, aby sa nestretol na žinenke s izraelským zápasníkom Sagi Mukim, a neriskoval tak “potupnú prehru” pre Irán. 

Snímka Tatami rozpráva príbeh z perspektívy ženských protagonistiek (športovkyne a jej trénerky) z Iránu, ktoré sú rovnako nútené skončiť v turnaji predčasne. Ak sa tak neudeje, v momente sa z nich môžu stať obete vydierania a vyhrážok a budú musieť urobiť veľké rozhodnutie. 

V politickej rovine filmu sa autori venujú predovšetkým dopadu iránskeho režimu na jednotlivkyne. Dielo neosvetľuje históriu konfliktu medzi krajinami, dokonca ani nedáva priestor na kritiku či obhajobu oboch strán. Izrael vo filme vystupuje iba ako krajina, o ktorej je najlepšie pomlčať. Irán je zasa krajinou diktátorských praktík a je v nej lepšie riadiť sa pokynmi z hora. Takéto jednoduché a jasné sú pravidlá. 

Je to pochopiteľné, Tatami je v prvom rade športovým filmom, kde si hlavná hrdinka ide za svojím víťazstvom. Ako už môžeme tušiť, toto možné víťazstvo presahuje múry telocvične a vypovedá viac o morálnej výhre. Priestoru pre ďalší príbehový oblúk v podobe politicko-historickej drámy už veľa nezostáva. Autori sa preto sústredili najmä na zobrazenie neslobody, v akej musia iránski športovci a športovkyne trénovať a súťažiť a neraz kvôli nej čeliť aj sklamaniu. 

Tatami je príbehom o odhodlaní, odvahe a vytrvalosti. Najmä posledná vlastnosť, ktorou oplýva aj hlavná hrdinka Leila, z filmu vystupuje najzreteľnejšie. Napätie v tatami (pomyselnom ringu) by sa dalo krájať a ľahko sa vyrovná ktorémukoľvek boxerskému Rockymu. Ak je na športe niečo fascinujúce, tak je to práve bojovnosť, ktorá sa od účastníkov vyžaduje a ktorá naberá vlastnosti boja o život a česť, ak je za tvárou športovca silný príbeh. Práve taký príbeh má aj Leila, a preto nie je pre tvorcov vôbec ťažké získať si ním divákov a diváčky. 

Monochromatické ladenie dodáva filmu na naliehavosti a svoje obecenstvo robí citlivejším na prežívanie hlavných protagonistiek, ku ktorým sa kamera dostáva do tesnej blízkosti. Arienne Mandi a Zar Amir Ebrahimi stvárnili hrdinky príbehu tak, aby sme spolu s nimi zažívali emocionálnu horskú dráhu, v jednej chvíli ich obdivovali a ľutovali, v ďalšej nenávideli a potom ich znova chceli vyniesť do siene víťazov, kde by boli v bezpečí pred temnými silami rodnej krajiny. 

Film má niekoľko silných momentov, ktoré preskúšajú z morálky každého jedného z nás a samozrejme nechýba ani vyvrcholenie v podobe posledného najťažšieho zápasu. Nečudo, že som počas projekcie počul ľudí v kinosále vzlykať a zhlboka dýchať. Prácu s emóciami a rozprávaním príbehu zvládli autori veľmi dobre a nechali nás zažiť úplné vyčerpanie spolu s Leilou. 

Nemám na to, aby som komentoval politické podhubie filmu, ktoré je tak komplexné a rozsiahle. Rovnako ako autori filmu, obaja pochádzajúci zo znepriatelených krajín, dokázali spolu tajne nakrútiť film o hrôzach diktátorského režimu, tak by som chcel aj ja hovoriť o tom najdôležitejšom - o človeku, ktorý dokáže vydržať neuveriteľný tlak, ak si v sebe udrží hrdosť, odhodlanie a lásku k rodine.

Dobrá športová dráma si vyžaduje, aby si hrdina prežil okrem súťažného napätia aj osobné vnútorné víťazstvo. Nie vždy sa filmárom podarí obe časti príbehu dotiahnuť do zdarného konca, no v prípade Tatami niet pochýb, že sa to podarilo.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK