Obklopenie históriou a trojjazyčnosťou modelovalo ducha malého chlapca. Ako miništrant denne prechádzal okolo oltára majstra Pavla z Levoče vo Farskom kostole, v ktorom bol pokrstený, i jeho rodičia zosobášení. Holandsko - nemecký pôvod otca i rodinná rozvetvenosť matky, banskobystrickej rodáčky do rôznych kútov Uhorska - pridali Jánovi budúce pohonné hmoty pre medzinárodný rozlet. Jeho krídla formovali aj Bystričan Viliam Figuš Bystrý či kremnický regenschori Rudolf Ország. Pražské štúdiá sa stali pre mimoriadne talentovaného sklakdateľa vynikajúcou adresou. Tým, že sa Cikker dostal na majstrovskej škole do triedy Vítězslava Nováka, stal sa aj akýmsi kompozičným vnukom Antonína Dvořáka, ktorého odchovancom Novák bol. Vznikom Československa získala Praha ešte viac svetovosti a začiatkom 30. rokov prežívala kultúrne zlaté obdobie. Preto zaradenie skladby mladého Slováka do koncertného cyklu už vtedy svetoznámej Českej filharmónie bolo až šokujúcim komplimentom. A ďalším boli slová jeho pražského profesora po roku štúdia, že už ho nemá viac čomu naučiť. S pražským diplomom Ján Cikker odchádza do Viedne, kde sa zdokonaľuje v dirigovaní, v rakúskej metropole potom nielen nasáva atmosféru ďalšej hudobnej veľmoci, ale aj intenzívne študuje v archívoch a knižniciach. Vyzbrojený mimoriadnym kvantom vedomostí sa vracia na Slovensko, aby výrazne umocnil základy vznikajúcej domácej hudobnej moderny.

Jeho vlastenectvo a zmysel pre spravodlivosť sa neprejavovali len v jeho hudbe. Pri vzniku SNP sa v rodnej Bystrici zapojil Cikker do povstania, a to nielen svojím Povstaleckým pochodom. Po potlačení povstania sa udial prvý zo zázrakov Cikkerovho života: len tak si možno vysvetliť fakt, že namiesto cesty do koncentráku bol po troch dňoch prepustený z bratislavského väzenia. Tým druhým bolo o niekoľko rokov neskôr vyliečenie z vtedy smrteľnej Bürgerovej nemoci. Lekári v kúpeľoch Sliač si to tiež ináč nedokázali vysvetliť.

Cikkerova medzinárodnosť rozhľadu sa prejavovala v celom jeho kompozičnom živote a za čias hlbokej totality mu priniesla aj nemálo problémov. Už to, že vo svojich početných operách preberal v libretách aj literárne zdroje západných autorov, iritovalo nielen komunistických funkcionárov, ale aj jeho kompozičných kolegov. Samozrejme že v Dickensovej Vianočnej kolede či Shakespearovom Coriolanovi nemohol spracovávať slovenské ľudové piesne, ale musel prispôsobiť kompozičný jazyk libretu. To sa vtedy na Slovensku nenosilo. Preto nikoho asi neprekvapilo, že opera Mr. Scrooge nesmela byť na Slovensku odpremiérovaná. No práve táto Cikkerova trúfalosť mu neskôr dala oveľa širšie spektrum medzinárodného dosahu jeho tvorby. To, že sa podarilo zakázaného Scroogea premiérovať v nemeckom Kasseli, a naviac pod taktovkou geniálneho Christopha von Dohnányi možno považovať za kultúrne dvíhanie železnej opony. Neskôr už “omilostený” nestranník Ján Cikker absolvuje rituál domácich vyznamenaní a titulov. No na rozdiel od jeho slovenských kolegov žne úrodu ocenení aj vo svete. Spomeňme aspoň Cenu UNECO za hudbu, ktorú dostal spolu s Leonardom Bernsteinom, Svjatoslavom Richterom či Nadiou Boulanger, alebo Herderovu cenu, udeľovanú Viedenskou univerzitou. Vďaka jej finančnej zložke si manželia Cikkerovci mohli dovoliť kúpiť rodinný dom vo Fialkovom údolí.

Veľký turista Cikker miloval slovenskú prírodu. Viedla ho k tomu už od útleho detstva jeho milujúca matka. Tá sa ako jediná starala o syna, ktorého otec zahynul v 1. sv. vojne. Mária Cikkerová vštepila synovi lásku a obdiv aj k slovenskej ľudovej piesni, ktorá u nich doma znela takmer denne. So svojím pražským profesorom Novákom sa Cikker delil o veľkú lásku. Tou boli Tatry a jej vyznanie sa prejavilo v tónoch Novákovej rovnomennej symfonickej básne i v Cikkerovom geniálnemu opuse Tatranské potoky. Aj ľudová pieseň sprevádzala Cikkera po celý život. Už v pražskej Sonatíne použil ľudové motívy a v zrelom období svoj obdiv vniesol do celého radu vokálnych diel. Viliam Figuš Bystrý by bol býval iste šťastný, keby sa dožil toho, ako Cikker pozdvihol ľudovú pieseň na vrchol umeleckej štylizácie.

Ján Cikker sa oženil až ako 40 - ročný, a to práve v deň svojich narodenín. Takže 29. júla si pripomíname nielen 115. výročie jeho narodenia, ale aj 75. výročie sobáša. Cikkerove manželstvo len potvrdilo medzinárodnosť skladateľovej karmy. Manželka Katarína bola rodáčkou zo Šoprone, mesta, poznačeného rakúsko-maďarským posúvaním hraníc. Ich manželstvo bolo harmonické - zatiaľ čo Katarína obdivovala manželovu genialitu, introvertný skladateľ vďaka talentu manželky bol oslobodený od próz každodenného organizovania života. Genius loci Cikkerovskej rezidencie, ktorý dodnes žiari prostredníctvom Múzea Jána Cikkera, bol do veľkej miery výsledkom jej nevšednej charazimy. Bol pre mňa mimoriadnym zážitkom už pri prvých návštevách, ktoré som pociťoval ako veľkú česť ešte za života oboch manželov. A keď už ako vdova pani Cikkerová pripravovala založenie nadácie, nesúce meno jej manžela, viackrát ma pozvala na konzultácie. Neskoršie pozvanie za člena správnej rady som prijal ako poctu i záväzok. Vďaka testamentu pani Cikkerovej sa po jej smrti správna rada Nadácie Jána Cikkera rozhodla zachovať cikkerovské sídlo ako súčasť poslania nadácie. To determinovalo aj činnosť novovzniknutého Múzea Jána Cikkera. A rozšírilo to aj rozmer môjho pohľadu na Cikkerovu tvorbu. Dovtedy som sa totiž s hudbou slovenského majstra stretával iba ako poslucháč. Ako interpret som takúto možnosť nemal, pretože majster nevenoval sólovým husliam žiadnu skladbu. Tu musím spomenúť moje rozhovory s pánom profesorom, keď som sa ho snažil nabádať k napísaniu nejakej husľovej kompozície. A s veľkým obdivom som musel oceniť jeho sebakritické priznanie, že sa na takúto skladbu necíti byť kompetentný. Tým, že sa organickou súčasťou činnosti múzea i nadácie stalo aj mnoho koncertov či dokonca pravidelné koncertné cykly, zúčastnil som sa ich už ako spolutvorca dramaturgie či ako spoluúčinkujúci. To mi dalo možnosť overiť si dosah Cikkerovej tvorby aj na bežného poslucháča nielen v kultúrnych centrách Slovenska či jeho menších mestách, ale aj v zahraničí. A keďže nadácia úspešne iniciuje aj koncertné počiny orchestrálne, boli sme neraz svedkami reakcií publika aj v tejto sfére.

Hudobná história eviduje dve základné skupiny skladateľov. Jednu tvoria autori, ktorí sa snažili vyhovieť požiadavkám svojej éry tak, aby uvedenie ich tvorby vyhovovalo vtedajšiemu vkusu spoločnosti, tú druhú tvoria osvietení umelci, ktorých vízia presahuje rámec doby a ktorých tvorba začína byť širokospektrálne oceňovaná neraz až po desaťročiach od ich smrti. Ján Cikker určite svoju dobu predstihol. Aj preto bolo pre mňa objavné sledovať akúsi inkubačnú dobu po jeho smrti v roku 1989. Samozrejme u odbornej verejnosti i zasväteného poslucháčstva bol stálicou už počas svojho života. Triumfálne uvedenia opery Vzkriesenie v Bratislave či na doskách pražského Národného divadla i v zahraničí sú viacerými z početných dôkazov tohto tvrdenia. Nehovoriac o folklórnych skladbách, ako napríklad Dupák, ktorý SĽUK nespočetnekrát uviedol doma i v zahraničí a vždy zožal u širokého publika veľký úspech. Som šťastný, že dnes, po necelých štyroch desaťročiach po autorovej smrti, je už jeho hudba prijímaná ako klasická, prirodzene oslovujúca poslucháča 21. storočia. Spomínam si na nádherný zážitok, keď pred viacerými rokmi tóny Cikkerových Spomienok vniesli do viedenského Konzerthausu nečakaný hudobný ozón a potlesk publika nesmierne ožil pridanou energiou. Uvedenie Selanky Slovenskou filharmóniou pred 4 mesiacmi pod taktovkou skvelého Ondreja Olosa, vynikajúca verzia Slovenskej suity v Zlínskej filharmónii potvrdili, že Cikkerova hudba dokáže inšpirovať poslucháča k spontánnemu nadšeniu. Pridanou hodnotou majstrovej hudby je aj niečo, o čom skladateľ nemohol tušiť. Jeho hudba už inšpirovala celý rad džezmenov k reinkarnácii jeho skladieb do džezovej sféry.

Nemôžem však na tomto mieste po optimistických riadkoch zamlčať aj istý smútok. Nadácia spolu s Múzeom naplánovala na rok Cikkerovho 115. výročia sériu komorných a orchestrálnych koncertov. Na tie sme však získali od príslušného fondu len minimálnu podporu. Preto sme museli viac ako polovicu plánovaných podujatí zrušiť.