Niet pochýb, že Minulé životy sú trendovým filmom. Nielen, že táto snímka prispieva k modernému odstraňovaniu romanticko-komediálnych stereotypov, ale tiež potvrdzuje pozíciu juhokórejského filmu v zahraničí. Režisérka Celine Song totiž pozorne načúvala diváckemu volaniu po pravdivosti, miere a potrebe dívať sa na príbehy s odkazmi na ich vlastné životy a nie na ustálené a súčasne nemožné príbehové modely.

Hoci Kórejská kinematografia žiari už desaťročia, svet si toto svetlo od východu začal všímať len celkom nedávno. Ak boli na Oscara nominovaní Zlodeji z roku 2018 prvou lastovičkou novej éry, jej jasným prejavom sa o rok neskôr stal víťazný Parazit. Ak by chcel niekto naďalej pochybovať o kontinuite kvalitnej tvorby v Južnej Kórei, krimi dráma Podozrivá (2022) a novinka Minulé životy mu to jednoducho nedovolia. Áno, pre posilnenie odôvodnenia názoru k tomu možno pripočítať aj komerčne veľmi úspešnú sériu Squid game (2021)!

Režisérka Celine Song v rozhovore pre The Hollywood Reporter prezradila, ako sa zo všetkých síl snažila vytvoriť príbeh, na ktorý by sa napojili ľudia po celom svete. Na jednej strane Minulé životy odkazujú na tajomné slovo In-Yun a ďalšie myšlienky exotickej filozofie východu, v ktorej sa ešte dlho budeme môcť prehrabávať a nachádzať nové pohľady na svet a duchovno, na strane druhej názov filmu perfektne pokrýva aj vnútorné kompozičné vlastnosti príbehu. Postavy zažívajú novodobý druh migrácie. Svet sa pre ne otvoril a zmenšil, aby sa mohli z kariérnych či rodinných dôvodov prestať limitovať domovinou a začínať nové životy všade, kde to dostatočná odlišnosť prostredia dovoľuje. Celine Song v pokojnom a rozvážnom tempe svojho debutu hľadá univerzálny komunikačný systém, akému by ľudia po celom svete mohli rozumieť, bez nutnosti ovládať cudziu reč či poznať kultúru. Odhaľuje princípy vlastné všetkému ľudskému stvorenstvu a dodáva, že aj napriek odlišnostiam a rozdielnym smerovaniam sme všetci z jedného cesta. 

Vnímame rôznorodosť jazykov a kultúr. Pre niekoho sú to bariéry, pre iného dôvod na objavovanie. Ale predsa je niečo, čo všetci prežívame rovnako. Režisérka hovorí univerzálnym jazykom emócií, zmesou smútku, pokoja, žiarlivosti a hnevu. Začal som hovoriť o trendoch a jedným z nich je realistická romanca stojaca na týchto emóciách, ktorá z lásky robí nepochopiteľný jav. Filmy ako Najhorší človek na svete (2021), 500 dní so Summer (2009) či seriál Normal People (2020) nepriznávajú láske žiadny logický záver, neposkytujú klasické zadosťučinenie, naopak, nechávajú v nás vyrásť a odkvitnúť žiarlivosť, neprajnosť a osobnú pýchu. Zvláštnym, trochu pichľavým spôsobom očisťujú divákov a diváčky od nezrovnalostí v ich vlastných jedinečných skúsenostiach. Minulé životy k tomuto ozdraveniu diváckeho vnútra prispievajú významným spôsobom. Ukazujú, že láska nemá spoľahlivé pravidlá, na čo sa však spoľahnúť môžeme, je spoločná skúsenosť. 

Film Celine Song je platformou na rozloženie a usporiadanie vlastných zážitkov z minulosti. Ak ste doteraz nemali čas vyrovnať sa s prežitými sklamaniami, najmä zo vzťahov, režisérka k tomu ponúka priestor vymodelovaný tak, aby sadol čo najširším potrebám. Dokazuje, že osudovosť je často len výmyslom, ktorý sme sa naučili márne vídať aj mimo kníh a filmov a že skutočný život sa neriadi klasickou dramaturgiou romantického príbehu. 

Môže to znieť otrepane, ale v pokojnom plynutí Minulých životov si naozaj každý môže nájsť to svoje, prispôsobiť si film vlastným skúsenostiam a vytvoriť vzťah medzi režisérkinou správou, svojím prežívaním a príbehmi miliónov ľudí po celom svete.

Príjemnému realizmu snímky napomáhajú civilné dialógy a kuriózne, ale nie nepravdepodobné situácie, z ktorých často plynie ľudský a milý humor. Navyše, niektoré zo situácií ste iste zažili aj vy sami a možno vás prekvapí, akí blízki si s postavami vlastne ste a ako sa vám podobajú. 

Postavy sa cielene vyhýbajú klasickým frázam a ich reakcie podrývajú typické charakterové vlastnosti hrdinov, na akých sme v podobných filmoch zvyknutí. Inými slovami, nesprávajú sa tak ako nás divácka výchova učí, ale tak ako by sa správali skutoční ľudia - nepredvídateľne, mierne, cynicky a potlačujúc pri prejave skutočné emócie. 

Film nesie pomerne veľký dejový náklad. Skoky v prostredí snímka nekomentuje a je na obecenstve, aby sa orientovalo, domýšľalo si a predvídalo. Napokon je však väčšina dôležitých informácií obsiahnutá v úsporných dialógoch a na časové posuny upozornia titulky. Vnímanie časopriestoru je vo filme zásadné a viaže sa naň už spomínaná kórejská tradícia, ktorej nie je ťažké porozumieť, keďže dej samotný citlivým spôsobom pripodobňuje zvyk skutočnosti. 

Snímka je príbehovo a navonok formálne rozčlenená na tri kapitoly, ktoré sa od seba líšia vo viacerých aspektoch. K príbehovej rovine len dodám, že kapitoly predstavujú postavy v rozdielnych životných fázach a filmári skusmo - akoby s cieľom vyrátať určitý priemer - vyberajú obdobia zo života hrdinov, ktoré majú presne charakterizovať ich osobnostný vývoj. Po formálnej stránke sa autorka nebojí zostať po dlhú dobu v interiéri a detailne snímať tváre protagonistov, aby ich neskôr nechala prechádzať panorámou veľkomesta, čo priamo súvisí s danosťami príbehu. Po opätovnom sprítomnení sa v kresle kinosály tak divák cíti, že k nemu prehovára komorný film o ľudskej prirodzenosti, ktorý je zároveň vsadený do veľkého sveta zaplneného miliónmi podobných osudov. 

Univerzálnosť je dominujúcim prvkom debutu režisérky Celine Song, v ktorom možno nájsť aj niekoľko autobiografických motívov. Po debate s ďalšími divákmi a návštevníkmi tohtoročného Cinematiku, kde mal film svoju slovenskú premiéru, mi je jasné, že autorkin zámer funguje na výbornú. Minulé životy prinášajú každej diváčke a divákovi jedinečný zážitok. Za filmom totiž každý vidí ešte jeden osobný príbeh, ktorý sa na plátno pravdepodobne nikdy nedostane, no snímka osobitne pomáha pochopiť vrtošivosť citov a odbremeniť sa od myšlienok na nenaplnenú predurčenosť.  

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia