Film Club Zero rakúskej režisérky Jessicy Hausner vzbudil u nás pozornosť ešte minulý rok na festivale Cinematik, ktorý autorke a jej tvorbe venoval osobitnú sekciu. Film teraz vstupuje do kín, aby znova provokoval svoje obecenstvo a pýtal sa zložité otázky. Slečna Novaková je novou učiteľkou na i...

Film Club Zero rakúskej režisérky Jessicy Hausner vzbudil u nás pozornosť ešte minulý rok na festivale Cinematik, ktorý autorke a jej tvorbe venoval osobitnú sekciu. Film teraz vstupuje do kín, aby znova provokoval svoje obecenstvo a pýtal sa zložité otázky.

Slečna Novaková je novou učiteľkou na internátnej škole pre prominentné deti. Vedie hodiny “uvedomelého jedenia”, ktorými chce študentov zbaviť "zlých a nezdravých" stravovacích návykov. Riaditeľka si jej prácu s mladými pochvaľuje, rodičia sa však postupom času začínajú obávať o svoje deti, ktoré prechádzajú radikálnymi zmenami. 

Film Jessicy Hausner naberá zaujímavý a rozmanitý tematický objem. Vo funkčný celok prepája problémy nedostatočného pochopenia medzi deťmi a rodičmi, autoritárskej manipulácie, klimatickej úzkosti, a hlavne silnejúceho záujmu o hľadanie udržateľných spôsobov stravovania prerastajúcich do rôznych porúch príjmu potravy. Všetky témy režisérka zlučuje logickým spôsobom, až si možno dobre predstaviť, ako zmýšľa dnešná generácia dospievajúcich a hlavne prečo. Toto porozumenie totiž nie je samozrejmosťou a film samotný dokazuje, že medzigeneračná priepasť v dnešnom rýchlo sa meniacom svete vzniká už pri celkom malých vekových rozdieloch. 

O stravovaní ako takom sa vedie veľká polemika už po desaťročia. Postupne sa presúvame od diét, ktoré dopomáhajú zdraviu jednotlivca k diétam, ktoré majú pomáhať prírode.

Na filme Club Zero je pútavá jeho gradácia duchovnej odhodlanosti, respektíve degradácia hmotného. Postupnosť sprísňovania stravovacích návykov je predvídateľná, no jej demonštrácia nás láka stať sa svedkami toho, čo môže vzniknúť z dobrého úmyslu, keď dosiahne hranice extrému. 

V krištáľovo čistom obraze a dômyselne komponovaných záberoch sa nám postavy situované do moderných priestorov a domácností vzďaľujú vďaka odpútaniu od každodennej reality, s akou je väčšinový divák oboznámený. Hrdinovia - študenti pochádzajú z vyšších vrstiev, kde sa jedlo nepovažuje za nutnosť k prežitiu, ale skôr hmotu zaväzujúcu nás k pudom a zastaralým spôsobom života. Autorka filmu zámerne necháva postavy pomaly a “uvedomelo” prežúvať každé sústo a stavia rozklad potravy do kontrastu s uhladenosťou života na vysokej nohe. Aj divák postupne nadobudne pocit, akoby strava mala byť čímsi prízemne organickým a pominuteľným, čo brzdí človeka a jeho myseľ v rozlete. Ak chce ľudská bytosť dosiahnuť vyšší level svojej existencie, musí sa zbaviť závislosti na výžive. 

K jedlu sa pritom vzťahuje čoraz viac civilizačných problémov a stáva sa problematickou súčasťou života, keď jeho produkcia zabíja planétu, jeho pochybná kvalita ničí ľudské zdravie. V moderných myšlienkach dokážeme na jedlo zvaliť kdejaký globálny problém a prostredníctvom vlastnej krátkozrakej sebarealizácie sa dnes snažíme riešiť problémy, ktoré si vyžadujú oveľa komplexnejšie zameraný a plne uvedomelý prístup. 

Jessica Hausner sa zameriava práve na chorobné a prehnané premýšľanie o jedle, ku ktorému sa civilizovaný svet uchyľuje akonáhle zabudne na hrozbu nedostatku. V konečnom dôsledku nám predstavuje spoločnosť, ktorá nie je schopná prísť na trvalé riešenie súčasných problémov, stačí jej pocit, že pre zlepšenie situácie priniesla bolestivú obetu. 

Postavy bohatých rodičov zo začiatku veria, že obmedzenie konzumu bude pre ich deti prospešná vec, zatiaľ čo sami sedia vedľa preliateho trávnika a bazéna naplneného pitnou vodou. Deti potom vinia svojich rodičov z roztápania ľadovcov a rodičia, ktorí celý život pracovali, aby deti mali všetko, neskôr nedokážu pochopiť nezáujem svojich potomkov o materiálno. Žiadna z postáv nehľadá pravdu uprostred, ale všetky sa sťahujú k pólom. Jedna strana cíti právo si dopriať, druhá si musí odopierať. 

Autorka filmu pomaly uberá svojim hrdinom na racionálnom správaní až do bodu, kedy sa nemožno spoľahnúť na úsudok takmer žiadneho z nich.  Dialógy vedené mladými neskúsenými hercami sa vyznačujú akýmsi podmanivým amaterizmom, ktorý v kontexte procesu vymývania mysle funguje. Herecky film vedie iba Mia Wasikowska v úlohe tajomnej učiteľky, členky Clubu Zero, ktorá si na svojich hodinách uvedomelého stravovania pomaly vychováva ďalších stúpencov. Robí to mierne priam až láskavo a predsa násilne. Filmový triler sa schováva za pokojne plynúci dej bez očividného napätia. Tesne pod povrchom sa však dejú skutočne zlé veci a nablízku nie je nik, kto by tomu dokázal zabrániť. 

Z filmu vystupuje bezmocnosť korelujúca s tou, ktorú cítime pri riešení globálnych kríz, no nevidíme očakávané výsledky. Tieto pocity zvláštnym spôsobom dopĺňa hudba tvorená perkusiami evokujúca klanové rituály. V neposlednom rade vnáša do filmu aj kus irónie.

Pri novom filme Jessicy Hausner sa diváčky a diváci musia spoľahnúť sami na seba. Autorka nepredstiera, že pozná odpovede na to, akým smerom sa uberať k lepšej budúcnosti. Má však dosť odvahy spochybniť aj to, čo dnes považujeme za správne. Robí to, aby nás varovala, no zároveň tým posmeľuje odporcov progresívnych zmien. Club Zero je provokatívny film v tom pravom slova zmysle, ktorý chce a zároveň nechce, aby ste s ním súhlasili. Musíte sa sami rozhodnúť, čo je podľa vás správne a v akej miere. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK

Autor článku: CultureBase