Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 19. januára 2024 o 19:00 h. 5. abonentný koncert sezóny 2023/2024. Program zostavený z diel Brahmsa, Korngolda a Čajkovského diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude slovenský huslista Juraj Čižmarovič. Koncert sa uskutoční vo Veľkom kon...

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 19. januára 2024 o 19:00 h. 5. abonentný koncert sezóny 2023/2024. Program zostavený z diel Brahmsa, Korngolda a Čajkovského diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude slovenský huslista Juraj Čižmarovič. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.

Krátko po prvých dvoch symfóniách sa dal Johannes Brahms (1833 – 1897) do komponovania dvoch symfonických predohier – Akademickej a Tragickej. V liste priateľovi Carlovi Reineckému sa o nich vyjadril, že „jedna je plná smiechu, druhá plná plaču“. Tragická predohra, op. 81, s vyšším opusovým číslom, vznikla skôr. Hoci ju skladateľ písal pôvodne ako úvod k neuskutočnenej viedenskej incenácii Goetheho Fausta, nekladie si za program stvárnenie konkrétnej postavy tragického hrdinu. Vo všeobecnosti má snahu hudobne tlmočiť základné náladové zobrazenie. Sám Brahms vyjadril nevôľu nad pokusmi vštepiť do hudby programové vyjadrenie a tvrdil, že výberom označenia „tragický“ myslel zobrazenie búrlivého, dramatického charakteru tohto diela. Predohra však obsahuje momenty skutočnej drámy, predznamenáva jedno z najhlbších výpovedí v Brahmsovej hudbe – finále jeho Symfónie č. 4. Prvé uvedenie sa uskutočnilo 26. decembra 1880 vo Viedni pod taktovkou Hansa Richtera.

Necelé dva mesiace po Brahmsovej smrti sa narodil Erich Wolfgang Korngold (1897 – 1957), syn slávneho hudobného kritika, Júliusa Korngolda. Už od útleho detstva prejavoval svoje vynikajúce hudobné schopnosti, okrem iného aj ako skladateľ. Gustav Mahler, zaujatý jeho talentom, mu predpovedal slávu génia a poradil, aby pokračoval v štúdiu pod vedením Alexandra von Zemlinského. V jedenástich rokoch napísal baletnú pantomímu Snehuliak, ktorá okamžite vyvolala senzáciu. Nasledovali ďalšie klavírne skladby pútajúce pozornosť najvýznamnejších európskych hudobníkov akými boli Puccini, Strauss a Sibelius. V roku 1934 dostal Korngold ponuku pracovať v Hollywoode, pričom sa zaprisahal, že kým Hitler nepadne, nebude tvoriť nič iné ako filmovú hudbu, ktorou sa tam začal naplno živiť. Po skončení 2. svetovej vojny sa rozhodol opäť vrátiť k „vážnym žánrom“.

https://mojakultura.sk/skutocny-hudobny-portret-straussa-pod-taktovkou-lenarda-s-jurajom-cizmarovicom/

S prosbou vytvoriť koncertantné dielo prišiel huslista Bronisław Huberman, a tak Korngold skomponoval jeden z jeho najlepších  opusov, Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35. Po tom, čo Korngold ponúkol premiéru sólistovi, ktorý ju odmietol, skladateľ presvedčil renomovaného virtuóza Jaschu Heifetza, aby sa ujal premiéry. Po prvýkrát uviedol koncert Saint-Louis Symphony 15. februára 1947 pod taktovkou Vladimíra Golschmanna v štáte Missouri. Dielo je napísané v postromantickom idióme s jasnou a sviežou orchestráciou. Možno v ňom hľadať množstvo citátov, ktoré autor použil vo svojej filmovej hudbe. Po dvoch nežných a výrazných častiach sa radostné finálne, ako Heifetz žiadal, rozžiari virtuóznym ohňostrojom. Dielo bolo venované Alme Mahlerovej, vdove po Gustavovi Mahlerovi, Korngoldovmu mentorovi z detstva.

Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893) žil v osemdesiatych rokoch 19. storočia v čase vyostrujúcej sa spoločenskej a politickej klíme v Rusku za vlády cára Alexandra II. Začali siahať k čoraz tvrdším represáliám na potlačenie nevôle ľudu, ktorý sa búril proti neznesiteľným životným podmienkam. Aj ruskú inteligenciu zachvátila vlna rozpačitosti a depresívneho zúfalstva, a tak niet divu, že v dusnom ovzduší ruského sveta našlo hrob mnoho nádejných umeleckých osobností. Čajkovskij pocit bezmocnosti prežíval ešte intenzívnejšie a bolestnejšie ako ostatní, objektívna krízová atmosféra sa v ňom spájala s osobným pocitom hrozby a nepriaznivým, takmer bezvýchodiskovým duševným stavom.

V tomto kontexte vznikla i jeho Symfónia č. 5 e mol, op. 64, na ktorej začal pracovať v prvých júlových dňoch v roku 1868, po skvelom úspechu Eugena Onegina, Symfónie č. 4 a Manfreda. Po necelých šiestich týždňoch bol  rukopis partitúry hotový a 5. novembra toho istého roka  dielo zaznelo v podaní Filharmonického spolku v Petrohrade. Svetlo sveta tak uzrela veľkolepá a presvedčivá symfónia, ktorá nesie iba nepatrné stopy skladateľových duševných problémov. Čajkovskij v nej dáva priechod svojmu vnútornému bôľu, no nepodlieha mu. V priebehu  formového vývinu ho silou novonadobudnutého poznania heroicky prekonáva. Z hľadiska základnej ideovej orientácie a kompozičného rozvrhu má Symfónia č. 5 veľa spoločných čŕt s predchádzajúcou symfóniou – i ona líči zápas človeka s osudovými prekážkami a procesom hľadania podstaty ľudského šťastia.

Zdroj: TS Martin Kelemen, dramaturg SOSR

Titulná foto: Ondrej Lenárd, Juraj Čižmarovič - BHS. Foto: Alexander Trizuljak 

Autor článku: CultureBase