Ako to vyzerá, keď emancipácia potichu preniká do slovenskej dediny? Režisér Palo Korec v novom filme Akvabely z Prandorfa zachytáva rok zo života žien z otužileckého klubu s rovnomenným názvom. Ich odhodlanie prekonávať vlastné fyzické hranice a popritom denne čeliť záležitostiam bežnej slovenskej ženy autor pripisuje pomalému prenikaniu nových hodnôt do rurálnej spoločnosti. Je to s Akvabelami naozaj tak?

V skupine tohtoročných slovenských dokumentov uvedených v kinách možno nový film Pala Korca zaradiť medzi množinu formálne tradičnejších snímok. Autor často len pozoruje protagonistky v prostredí ich domovov a pracovísk. Keď sa odhodlá  iniciovať rôzne situácie, je to na akcii badateľné. Obecenstvo preto neokúsi tú neľahko opísateľnú dezorientáciu v priestore spravovanom pravidlami, ktoré oddeľujú hraný film od dokumentu - ako sa to často deje napríklad pri filmoch Petra Kerekesa. Akvabely z Prandorfa miestami vykazujú znaky hraného filmu, ale nerozsievajú pochybnosti o tom, čo sa udialo s pričinením autora a čo bez. Výsledkom je príjemný, ľahko vnímateľný film o energických ženách z dediny a ich odvážnej, netradične koordinovanej záľube, na ktorú možno myšlienkovo nadviazať podľa vlastnej ľubovôle.

Palo Korec za tým vidí úsilie žien zmeniť aspoň časť svojho života - aspoň kúsok uchopiť do vlastných rúk a narábať s ním po svojom. Ideálne takým spôsobom, aby ho len málokto mohol nasledovať či ovplyvňovať. Otužovanie sa pre Akvabely z Prandorfa skutočne javí ako nástroj na prevzatie kontroly nad niečím tak osobným ako je ľudské šťastie. Päť žien sa pravidelne v chladnom počasí vyberie k jazeru, aby si dopriali studený pokoj od všetkých povinností, ktoré tvoria ich tradičný život. 

Na plátne môžeme sledovať ako v určitom rytme a striedavom radení film rozpráva dvojaké príbehy žien. Svoje pracovné aj rodinné povinnosti dané nepísanou spoločenskou “zmluvou” nikdy nezanedbávajú, naopak, ich hobby, ktorému sa venujú vo voľnom čase, im pomáha zvládať aj menej potešujúce časti dňa. Keď je reč o posile, nejde len o otužovanie, ale najmä o vzťahy medzi kamarátkami. Režisér Korec aj vďaka skvelej chémii klubu žien vytvoril v istom zmysle kolektívneho hrdinu - či skôr hrdinku, keďže každej zo žien sa venuje približne rovnaký čas a okrem iniciátorky Moniky nestavia žiadnu z nich do popredia. Väčšinou ich však sníma ako skupinu, v ktorej sú si jej členky rovnocenné.

Keď som už začal hovoriť o chémii medzi kamarátkami, musím dodať, že film má vďaka nej svoj zábavný tón, ktorý je jeho veľkou prednosťou. Protagonistky sú stelesnením koketnej srdečnosti, a tá dodáva pozitívnu energiu publiku priamo v kinosále. Možno vám dámy budú pripomínať niekoho z vášho okolia, pretože svojou typológiou sú všeobecne veľmi povedomé. Inými slovami, režisérovi sa podarilo zachytiť prejavy vrúcnej slovenskej človečiny, presnejšie jej ženského variantu. Od takýchto veselých pováh neustále očakávate milé huncútstvo a pozitívny pohľad na svet.

Pri zobrazovaní a vizuálnom uchopení pracuje Palo Korec v medziach klasického filmového jazyka. Nesnaží sa experimentovať, ani nachádzať nové formy vizuálneho zdieľania informácií a emócií. Pracuje vecne, efektívne a striedmo. Ak patríte medzi festivalových nadšencov a Akvabely z Prandorfa ste už videli počas niektorej z predpremiér, možno vás zaskočilo, že Palo Korec sa nepridŕža súčasných trendov. Jeho narábanie s obrazom však veľmi dobre prilieha na tematický obsah filmu. 

Palo Korec je artový len do takej miery, ako mu to dovoľuje vnútorný obsah jeho dokumentov a tiež prostredie, v ktorom nakrúca. Názov Akvabely z Prandorfa mi v tom prípade výborne poslúži na ilustráciu myšlienky. Je v poriadku, ak sa Palo Korec nechcel v prvom rade zapáčiť milovníkom artového dokumentu. Téma jeho filmu a spôsob, akým režisér nazerá na svoje protagonistky, by väčšiu snahu o artistné prevedenie zrejme nezniesli. Vďaka tomu je film prístupný naozaj širokému publiku. Označenie Akvabely zodpovedá mierne ironizujúcemu postoju k svetu aj samým sebe. Ženy v strednom veku, ktoré otužujú a nazývajú sa akvabelami sa v skutočnosti na nič nehrajú. 

Dobrý pocit z filmu vyvoláva najmä vedomie, že zmena v prospech slovenských žien je možná. Nedivil by som sa, keby boli Akvabely z Prandorfa inšpiráciou pre ďalšie ženy, ktoré cítia potrebu získať kontrolu nad vlastným životom, ale aj pre tie, ktoré si túto možnosť zatiaľ ani nepripustili.

Záujem Pala Korca o bežného človeka je vzácny a nefalšovaný. Fakt, že jeho film nezaujme v prvom rade umelecké elity, ale má moc získať si širokú verejnosť vďaka sympatickým protagonistkám a familiárnemu pocitu pri sledovaní, je veľmi dôležitý. Myšlienka emancipácie tak necirkuluje iba v uzavretom prostredí intelektuálnych manifestov a teórií, ale môže byť doručená tam, kde je to najviac potrebné, do slovenských miest a dedín. 

Pravda, bez interpretácie, s akou prišiel Palo Korec, by legenda Akvabel z Prandorfa ani nemusela nadobudnúť súčasný rozmer. Pokojne by mohlo ísť o ďalší ženský klub, akých je na Slovensku iste mnoho, a nikto mu nemusel pripísať väčší význam. Režisér Korec to však urobil. Teraz je na mieste položiť si otázku, či by všetky ostatné ženské kluby, krúžky, spoločenstvá a society, nemohli nadobudnúť rovnaké sebavedomie ako Akvabely z Prandorfa. Vďaka novému filmu vidíme, že sa to naozaj dá. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia