Nórska dráma Armand od debudujúceho režiséra Halfdana Ullmanna Tøndela sa v roku 2024 stala objavom roka pri udeľovaní Európskych filmový cien a na festivale v Cannes získala Zlatú kameru, a preto mala na Slovensku premiéru ešte v októbri na filmovej prehliadke Be2Can. Organizátori z Film Europe...

Nórska dráma Armand od debudujúceho režiséra Halfdana Ullmanna Tøndela sa v roku 2024 stala objavom roka pri udeľovaní Európskych filmový cien a na festivale v Cannes získala Zlatú kameru, a preto mala na Slovensku premiéru ešte v októbri na filmovej prehliadke Be2Can. Organizátori z Film Europe sa ju neskôr rozhodli zaradiť aj do prehliadky SCANDI, medzi najlepšie nové severské filmy, a tak máme znova jedinečnú príležitosť vidieť oceňovanú snímku, vymykajúcu sa z područia reality tak, že ani kritici si s ňou nevedia dať rady.

Synopsa filmu: Šesťročný Armand je obvinený z toho, že počas vyučovania sexuálne obťažoval svojho spolužiaka Jona. Matky dvoch chlapcov sa stretnú v škole a dúfajú, že dostanú od pedagógov vysvetlenie. Absurdnosť celej situácie začne rýchlo vplývať nie len na postavy, ale aj na divákov a diváčky.

Film Armand začína akčnou sekvenciou, kedy hlavná hrdinka Elisabeth agresívnou jazdou autom navodzuje napätie a nepokoj, ktoré sa neskôr rozvinú do podstatne výraznejších rozmerov. Dostávame prvý náznak, že pôjde o naozaj temnú a silnú drámu.

Žijeme v dobe, kedy sa násiliu na ženách a deťoch venuje čoraz viac pozornosti, čo dáva nádej, že tieto neraz skryté zločiny budeme vedieť v budúcnosti ľahšie odhaliť. Náznaky by nemali byť prehliadané nikdy a nikde, ani na pracovisku či v škole. Vraví sa, že opatrnosti nie je nikdy dosť, no je to skutočne tak?

Prvá časť filmu, kedy sa spolu s hlavnou hrdinkou dostávame do diania, pôsobí ako klasická komorná dráma, kde každú chvíľu môže vypuknúť emotívny konflikt medzi zúčastnenými stranami, v tomto prípade dvoma matkami, usilujúcimi sa ochrániť svoje deti. Jednu zraňuje predstava, že jej syn mohol byť sexuálne zneužitý, tá druhá je vydesená zo skutočnosti, že niekto naozaj dokáže z takéhoto skutku viniť jej malé dieťa.

Keď si Elisabeth vypočuje súbor obvinení týkajúcich sa jej šesťročného syna, podľa ktorých mal napadnúť a sexuálne zneužiť spolužiaka, jej zmiešané pocity vyústia do ohurujúceho záchvatu smiechu. Ten vo filme pocitovo spomaľuje čas. Je to krajne skľučujúca scéna a trvá nekonečne dlhé minúty, až sa začnete okolo seba obzerať, či aj ľudia vedľa vás cítia to dusno. Celú scénu ovláda herečka Renate Reinsve svojím hereckým umením a vydáva zo seba až hraničné prejavy zúfalstva, vďaka čomu môže divák uvažovať o náročnosti filmového herectva ako takého. Táto chvíľa vo filme predstavuje prechod medzi realistickou prvou časťou a nasledujúcim temným surrealizmom či istou rezignáciou rozumu.

Hrdinovia filmu sa neustále sťažujú na teplo, hoci dážď za oknami školy a chladné farebné ladenie filmu horúčavu nenaznačujú. Chvenie vzduchu pred kamerou nie náhodou pripomína púštnu fatamorgánu. Vzniká prvá jasná priepasť medzi pocitmi postáv a obecenstva. Sme vyzvaní dostihnúť ich prežívanie a je to vskutku náročná úloha. Do toho sa neustále spúšťajú pokazené požiarne hlásiče, jednej z pedagogičiek opakovane krváca nos, rozhovory medzi postavami nikam nevedú a emócie sú vybičované.

Tvorcovia nás zavádzajú do ovzdušia, v ktorom sa nedá zhlboka dýchať a jasne myslieť. Poznáte ten horúčkovitý pocit počas zlého sna, kedy sa znenazdajky dostanete do veľkých problémov, z ktorých niet úniku? Čosi podobné zažíva Elisabeth. Keď odhalíme pár odrobiniek z jej minulosti, zistíme, že už nemá dosť síl čeliť ďalšiemu veľkému životnému nešťastiu.

Je nútená prevziať zodpovednosť za čosi absurdné a nepredstaviteľné, čím svet okolo nej prestal dávať zmysel. Chodby budovy akoby sa postupne odhmotňovali, stále viac pripomínajú neútulné bludisko. Realita sa pomaly rozkladá. V priestore školy, ktorý je po vyučovaní prázdny, bezvýznamný a bezúčelný, sa všetko odohráva v akomsi tajomnom dusivom opare.

K rozplývaniu deja prispieva aj fakt, že deti, kvôli ktorým sa rodičia stretli, vo filme nevystupujú, hoci kľúčové sa zdá byť priame vypočutie ich verzie.

Neuchopiteľnosť “chodbových scén”, ktoré zjavne ponúkajú široký priestor na interpretáciu, vyvažuje postupné odhaľovanie minulosti a vzťahov medzi hlavnými postavami. S pribúdajúcimi minútami sa pred nami odkrýva spleť konkrétnych starých výčitiek, a tak máme v tom dusne sľubnú šancu pochopiť zámery a motivácie jednotlivých hrdiniek a hrdinov. Pre záver filmu mám svoje vlastné vysvetlenie, no istý si ním nie som a zrejme by som ho v diskusii aj tak nedokázal uspokojivo podať.

Mnohé scény vo filme Armand nemajú na prvý pohľad vecnú podstatu, no môžete si ich prispôsobiť tak, aby podporovali váš vlastný výklad diela. Takto si budete môcť vyskladať originálnu pointu filmu.

Ak hľadáte film s podobnou tematikou a konkrétnejším vyústením, vhodným tipom je film Hon z roku 2012 od Thomasa Vinterberga. Ak však zvládate snímky, ktoré odbiehajú od reality a vytvárajú vo vás najrôznejšie domnienky, o ktoré sa po projekcii radi delíte v diskusiách, potom bude aj Armand skvelým zážitkom.

Film vstupuje do širokej distribúcie 30. januára 2025.

 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe

Autor článku: CultureBase