Po hranom debute z roku 2022 s názvom Zošalieť sa slovenská režisérka Zuzana Piussi vrátila k dokumentárnej tvorbe, presnejšie k jej investigatívnej línii, v ktorej roky skúmala podlomené základy justície na Slovensku. Novým filmom svoj záujem presunula do Českej republiky, kde v spolupráci so Spolkom Šalamoun objavila znepokojujúce medzery v spravodlivosti českých súdov.

Snímky Zuzany Piussi už bezmála 20 rokov prispievajú do dokumentárnej množiny slovenskej kinematografie a majú v nej významné postavenie. Len málo režisérov a ešte menej režisérok nakrúca s tak neochvejnou pravidelnosťou a zápalom pre tému. 

Okruhy záujmov autorky patria občas do oblasti umeleckej, antropologickej, najčastejšie však politicko-spoločenskej s dôrazom na základnú stavebnú jednotku spoločnosti – bežného človeka. 

Ak by ste sa o politiku vôbec nezaujímali a žili v predstave, že sa vás rozhodnutia a vyjadrenia vládnych predstaviteľov dotýkajú len minimálne, Zuzana Puissi vám toto nastavenie dokáže svojou tvorbou vždy spoľahlivo rozvrátiť. 

Snímky ako Nemoc tretej moci, Od Fica do Fica či Očista rozprúdia adrenalín aj v naslovovzatom flegmatikovi, pokiaľ v ňom drieme aspoň zárodok zmyslu pre spravodlivosť. Podobnú silu v sebe má aj novinka Pachová stopa. 

Synopsa filmu: Pachová stopa bola v Českej republike už v 80. rokoch minulého storočia povýšená zo sledovacej techniky na nepriamy dôkaz v súdnej praxi, ktorý v mnohých prípadoch dáva moc poslať človeka za mreže na dlhé roky. Vedecké spochybnenie tejto metódy súdy doteraz nepresvedčilo, aby ju prestali používať. Český Spolok Šlamoun sa snaží obete tejto justičnej nespravodlivosti očistiť. 

Snímka Pachová stopa sa sústredí na niekoľko konkrétnych prípadov, v ktorých boli údajní páchatelia usvedčení a následné odsúdení na základe dôkazu pachovej identifikácie. Hlavnými protagonistami filmu sú aktivisti John Bok a Václav Peričevič zo Spolku Šalamoun. Dvojica putuje českými väznicami za svojimi klientmi, ktorí sú odsúdení na dlhé roky väzenia, hoci existuje veľká šanca, že boli na základe pachovej stopy odsúdení neprávom.

Pri sledovaní filmu sa určite nevyhnete posudzovaniu a pohľad na väzňov vás prinúti pýtať sa, či sú naozaj nevinní. S touto otázkou museli nepochybne zápasiť aj tvorcovia, no pre Zuzanu Piussi nebola zásadná. Protagonistom nejde len o oslobodenie jednotlivcov, ale usilujú sa o celkovú zmenu systému. Dôležité preto nie je, či sa odsúdený dopustil zločinu, ale či ho môže za mreže poslať výkon psovoda a jeho psa. 

https://mojakultura.sk/slobodna-dokumentaristka-zuzana-piussi/

Investigatívne schopnosti Zuzany Puissi sú v novom filme vo výbornej kondícii. Autorka v ňom sleduje stopu justičných zločinov, ktorá je omnoho zreteľnejšia, než tie pachové v jednotlivých prípadoch odsúdených. Zarážajúco stručne popisuje zaslepenosť súdov, v niektorých prípadoch ide však až o podozrivú neochotu, ktorá indikuje, že by mohlo ísť o cielené vykonštruovanie procesov. Charakteristický komentár režisérky so stoickým pokojom cez odrážky zhŕňa fakty a každou vetou silno udrie na morálnu strunu. Autorka súvislosti pospája tak, aby vás v kresle kinosály nahnevala, prinútila neveriacky krútiť hlavou, tak ako sa jej to podarilo už mnohokrát predtým. Iste, znova ide o jej autorský pohľad.

Na novinársku projekciu si Zuzana Puissi pre istotu pozvala aj profesora Jozefa Čentéša – vedúceho katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky PraF UK v Bratislave, aby svoju šancu obhájiť sa dostala aj druhá strana. Ako divák som akceptoval profesorove argumenty za stranu českého súdnictva, avšak plameň filmu sa mu aj pri veľkej snahe nepodarilo sfúknuť. Vedomie, že v českých väzniciach sedia ľudia nespravodlivo odsúdení za závažné trestné činy v nás prítomných zostalo. 

Často je Zuzane Piussi vyčítaný jej prístup k filmovej forme. Kritika sa nedokáže povzniesť nad skutočnosť, že sa autorka odmieta prispôsobovať konvenciám, či pripustiť si možnosť, že by obsah mohol plnohodnotne zaplniť prázdne miesto po forme. Výpovedná hodnota mnohých filmov Zuzany Piussi je nespochybniteľná a platí to aj v prípade Pachovej stopy. Navyše hranou tvorbou, zastúpenou jediným titulom Zošalieť, režisérka dokázala, že pre technicky sofistikované a formatívne nakrúcanie je plne kompetentná, a tak možno jej oslobodenie sa od výrobných procesov pri investigatívnej dokumentárnej tvorbe považovať na cielené a dobrovoľné.

Po oznámení premiéry filmu Pachová stopa som musel spracovať malé sklamanie, že sa odvážna slovenská dokumentaristka viac nevenuje slovenskej politickej, justičnej a spoločenskej situácii. Vždy mala totiž talent vydolovať z podvodníckych autorít absurdnosť a poukázať na ich neschopnosť. Dokázala nakrútiť karikatúry politických osobností v čase, keď sa toho internet ešte nevedel chopiť, a robila tým Slovensku dôležitú službu. Vedela tiež preskúmať a presne pomenovať neprávosti, ktoré sa u nás v minulosti diali a stále sú mokvajúcimi ranami našej slovenskej identity. Preto som chvíľu dúfal, že jej nový film sa bude volať inak a bude o Slovensku. Pachová stopa však naplnila akékoľvek možné očakávania a je presne tým filmom, aký občas potrebujeme vidieť, aby sme si prestali robiť ilúzie. 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia