Režisér Jan-Willem van Ewijk priniesol do slovenských kín drámu Alpha. z prostredia vrcholov Švajčiarskych Álp, kde sa komplikovaný vzťah otca a syna musí v mrazivom počasí očistiť od hnevu a výčitiek.

Snímka Alpha. sa začína tichými, ale majestátnymi zábermi na hory a snaží sa svoje obecenstvo utíšiť a pripraviť na nasledujúci príbeh. Jeho ústredným hrdinom je Holanďan Rein, ktorý svoje dni trávi na lyžiarskych svahoch sám alebo s priateľmi. Idylickú každodennosť mu naruší príchod otca. Rein a Gijs sa nevideli od pohrebu Reinovej matky.

Určenie postáv je jasné, no nikoho azda neprekvapí, že Aplha. je jeden z tých filmov, kde prostredie samotné akoby nieslo vlastnosti postavy. Hory v tomto príbehu nie sú len kulisou, ale vystupujú do popredia. Keď sa Rein spúšťa dole svahom, vyzerá ako uvoľnený kamienok zo skaly, ako prirodzená súčasť čohosi väčšieho. Objektív kamery, za ktorou stál Douwe Hennink, často zaostruje na štíty v pozadí, hoci v prvom pláne má skupinu živých postáv. Tvorcovia nás jednoducho nenechajú zabudnúť na to, kto v tomto filme hrá prvé husle. 

Okrem zvukov vetra a ticha môžeme z Reinovho mobilu počuť meditačnú nahrávku, ktorú si púšťa vždy po výstupe na kopec a tesne pred zjazdom. Je to chvíľa upokojenia po námahe a pred očakávaným prívalom adrenalínu. 

To, ako Rein funguje, pripomína život riadený terapeutickými odporúčaniami. Až neskôr zisťujeme, čo ho v skutočnosti vyhnalo do hôr a s čím sa v živote nedokázal vyrovnať. Príchod otca zvráti uzdravovacie procesy v jeho vnútri. Alebo ich naopak urýchli? 

V istej fáze deja dochádza k premene hrdinov z alfa samcov, ktorí sa vzájomne provokujú, na láskavého otca a syna, vidíme tak ozdravenie vzťahu vplyvom prírody. Má to však svoju cenu. 

Priznám sa, že fatalita vysokohorských filmov ma vždy tak trochu odrádzala od návštevy kina. Z detstva si pamätám, ako som tajne spoza rohu v obývačke – v čase, keď som mal už dávno spať – sledoval spolu s rodičmi (bez ich vedomia) mrazivé horské drámy, kde zakaždým prišiel niekto o život veľmi bolestivým spôsobom. Moja skúsenosť s touto časťou kinematografie je poznačená strachom o postavy, ktoré sa brodia snehom vo víchrici. Svojvoľne vo mne rastie napätie a zlá predtucha vždy, keď na plátne vidím podobný výjav. To ma viedlo k predpokladu, že čosi podobné nastane aj vo filme Alpha. 

Z jedného uhla pohľadu možno snímku vnímať ako zástupcu klasického katastrofického horského filmu, hoci nakrúteného s veľkým estetickým cítením. Na druhej strane sa mi však podarilo film vnímať aj ako metaforu k prežívaniu hrdinov. Vždy je to pre mňa úľava, keď sám seba dokážem presvedčiť, že dianie na plátne je len odrazom vnútorného sveta. Možno je to spôsob, ako uniknúť bolestivej osudovosti, zároveň tým však získavam možnosť širokej interpretácie. 

Rein a jeho otec Gijs sa potrebovali preniesť cez nešťastie, ktoré v minulosti zažili, a potrebovali to urobiť spoločne. Hory im poskytli priestor aj čas, ale pýtajú si za to daň. 

Keď sa film preklopí z rodinnej drámy do žánru “boja o prežitie”, autori siahajú po overených motívoch, ako je slabý signál, či zranenie sťažujúce pohyb. Moje predpoklady (či skôr obavy) sa v druhej polovici filmu naplnili až priveľmi presne.

Ako som však spomínal, film ponúka veľa priestoru pre interpretáciu a fatalitu možno vnímať viacerými spôsobmi. Môj výklad konca príbehu mi vyhovuje a nepovažujem ho za nutne nešťastný. Stalo sa, čo bolo nevyhnutné, pre znovuzrodenie a oslobodenie hlavného hrdinu od jeho trápení. 

Snímka Alpha. je o slobode, ktorá neprichádza s úľavou, ale bolesťou, no stále je dôležité k nej dospieť. Z remeselného hľadiska ide o kvalitný film, ktorý mimo veľkého plátna rozhodne neodhaľuje celú svoju silu. Rozprávaním sa autor dopúšťa niekoľkých klišé, no príbeh má správnu hĺbku na to, aby sme v ňom toho mohli nájsť viac, než je na prvý pohľad zrejmé.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK