V slovenských kinách môžeme od 3. júla vidieť dokumentárny film Veľké finále PSO, ktorý počas piatich rokov nakrúcal režisér Dominik Kalivoda. Snímka zachytáva jedinečný príbeh amatérskeho Police Symphony Orchestra z Police nad Metují a ukazuje mladých českých hudobníkov a ich silu spoločného sna vystúpiť na prestížnych pódiách.

Police Symphony Orchestra pochádza z malého českého mesta Police nad Metují a hoci ide o amatérsky súbor, dokázal preraziť medzi profesionálmi a zaujať výnimočné miesto na hudobnej scéne. Ako prvý neprofesionálny orchester vystúpil v rámci záverečného programu na prestížnom festivale Smetanova Litomyšl, zahral si v slávnom pražskom Rudolfine a predstavil sa aj návštevníkom festivalu Rock for People.

https://mojakultura.sk/velke-finale-pso-pribeh-amaterskeho-orchestra-ktory-to-dotiahol-na-najprestiznejsie-festivaly/

Veľké finále PSO je dokument aj o hudbe, ale predovšetkým o priateľstve, súdržnosti a viere, že mladí ľudia dokážu zmeniť svoje okolie a posunúť hranice možného. V snímke nechýbajú dojímavé momenty, zákulisné zábery z nacvičovania ani humorné situácie – napríklad keď členovia orchestra uvažovali, ako dostať na koncert Paula McCartneyho.

Na Medzinárodnom festivale pre deti a mládež v Zlíne získal film Zvláštne uznanie prezidenta festivalu za autentické a inšpiratívne zobrazenie života mladých ľudí, ktorí sa nevzdávajú svojich snov.

Rozhovor s režisérom Dominikom Kalivodom sa uskutočnil na festivale Art Film v Košiciach:

Aká bola Vaša cesta k Police Symphony Orchestra a prečo ste sa o nich rozhodli nakrútiť film? 

Začal som o PSO točiť v roku 2019, ale poznal som ich už od roku 2017. Chcel som o nich nakrúcať film, pretože ma veľmi bavila ich energia. Chcel som zároveň zbúrať mýtus o tom, že dnešná mládež je naničhodná, díva sa iba do mobilu a na TikTok. Povedal som si, že na tejto skupine ľudí ukážem, že to tak nie je a že keď človek chce snívať a vydá sa za snom, tak sa to dá, hoci cesta nemusí byť vždy jednoduchá. 

Čo symbolizuje názov Veľké finále (PSO)? 

Dôvod je jednoduchý. Jednak to vo filme aj niekoľkokrát zaznie, ale zároveň je to trošku aj metafora. Chceli sme, aby to v divákovi vyvolalo pocit, že možno to bude koniec tohto hudobného telesa. A do istej miery aj je, ale ako veľmi, to divák uvidí sám vo filme. 

Spomínate si na najemotívnejšiu chvíľu s členmi orchestra? 

Ten orchester je emotívny sám osebe. Väčšina scén, ktoré sme natočili, boli emotívne. Celkovo som s týmto telesom strávil päť rokov života, takže je toho mnoho. No jeden z najemotívnejších momentov je aj vo filme. Je to moment, kedy sa hlavná hrdinka rozhoduje, či sa vzdá svojej profesionálnej kariéry na úkor práve tohto amatérskeho telesa. Bol to moment, kedy som v určitej chvíli po prvýkrát vypol kameru. Povedal som si, že je to príliš. Neskôr som ľutoval, že som kameru vypol, ale zvukár mi vtedy povedal peknú vec: “Nezachoval si sa ako režisér, ale zachoval si sa ako kamarát.”

Čo povedali samotní členovia orchestra, keď videli film? 

Čakal som, že hlavná hrdinka Petra bude plakať, keď ho uvidí. Čakal som, že ju to miestami dojme aj rozosmeje. Avšak ona po skončení asi pol hodiny mlčala. Bolo to dosť zvláštne. Potom povedala, že znova prežila tých päť rokov. Povedala, že na filme nemáme nič meniť, že takto je to pravdivé. 

Zamýšlali ste túto snímku ako svoj debut?

Film sme točili tri a pol roka a ďalší rok a pol sme ho strihali. Na začiatku som si myslel, že to bude prvý film, ktorý začnem robiť po škole a bude pre televíziu. Lenže celosvetové a celospoločenské udalosti, ako bola pandémia a kopa ďalších problémov, zariadili, že projekt musel vznikať dlhšiu dobu. A ja som už tušil, keď sme následne dostali podporu z fondov, že to bude prvý celovečerák. Nemal som totiž čas robiť iný film. Bol som päť rokov koncentrovaný na toto dielo.

Do slovenských kín film priniesla distribučná spoločnosť ASFK.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Foto: IFF Art Film, Marek Eštočin