Hudba má silne lyrický, romantický charakter, aj preto sa o Márii Magdaléne hovorí, že je to opera v kostole. Ústrednými témami sú vykúpenie, odpustenie, hľadanie vnútorného pokoja, viera, láska a sila božskej milosti. V rámci jubilejného ročníka festivalu BHS sa s Jindrom predstaví Štátna filharmónia Košice.

Jules Massenet skomponoval Marie Magdeleine (Mária Magdaléna), oratórium pre sólistov, zbor a orchester v roku 1872, libreto napísal Louis Gallet. Ide o dramatické dielo pre soprán (Mária Magdaléna), mezzosoprán (Marta), tenor (Ježiš), barytón/bas (Judáš), veľký zbor a orchester. Massenet v diele využíva francúzsku eleganciu, jemnú melodiku a orchestrálne farby, blízke jeho raným operám.

Dielo od Julesa Masseneta je zriedkavo uvádzané, ide o drámu sacré, ktorá zobrazuje posledné dni Ježiša z pohľadu Márie Magdalény- skladateľ v diele využíva techniku leitmotívov na charakteristiku postáv a jemné nuansy v orchestrálnom sprievode. Oratórium vyniká nádhernou hudbou – bolo jeho prvým významným úspechom, opery, ktoré mu priniesli slávu, napísal až neskôr. Témy erotiky a religiozity však v dobe svojho vzniku vyvolávali kontroverzné reakcie. Niektoré výklady sa prikláňali k tomu, že medzi Ježišom a Máriou Magdalénou bola naznačená fyzická láska.

Dráma je rozdelená do troch dejstiev a štyroch častí, pričom každé z nich skúma rôzne aspekty života Márie Magdalény a jej vzťahu s Ježišom Kristom. Prvé dejstvo sa začína na dedine, kde Mária Magdaléna žije. Je zobrazená ako trýznená duša, ktorú ťaží jej minulosť. Jej postava je zobrazená aj so vzťahmi s ostatnými obyvateľmi, vrátane jej rodiny. Ústrednými témami sú vykúpenie, odpustenie a hľadanie vnútorného pokoja.

V druhom dejstve – Stretnutí, Mária Magdaléna stretáva Ježiša vo svojom dome. Z jeho kázne je hlboko dojatá jeho slovami. Nastáva vnútorná premena hlavnej hrdinky, hudba je zameraná na jej vnútorný konflikt, ako sa zbaviť minulosti. Hlavnými témami druhého dejstva sú viera, láska a sila božskej milosti.

Tretie dejstvo, Vzkriesenie, prináša ľuďom nádej a víťazstvo viery. Hovorí o následkoch Ježišovho ukrižovania. Mária Magdaléna je zobrazená pri Ježišovom hrobe. Zápasí so svojím zármutkom a nádejou na vzkriesenie. Dej vrcholí jej uvedomením si Ježišovho zmŕtvychvstania a jej úlohy pri šírení jeho posolstva.

Špecifický lyrizmus Masseneta je niečo, čo sa vás hlboko dotkne – už od samotnej introdukcie cítite hlbokú kontempláciu, ticho a rozjímanie. Skladateľ bol výnimočný dramatik. Napríklad scéna Raillez ma douleur zboru je už akoby úplne inou kompozíciou, silne dramatická, zároveň majestátna. Kým dovtedy narábal Massenet so zborom i orchestrom opatrne, práve druhá polovica prvého dejstva je mohutná, hrmotná, silne dramatická. Veľmi rád využíva kontrasty, ktoré kladie do protichodného diania so sólovými partmi. Ako kontrast voči zboru vystupuje part sólistu, ktorý je akýmsi morálnym mentorom prvého dejstva. Prehovára ku všetkým, ktorí chradnú, k maloverným ľuďom, ktorých „prekliate pery zvádzajú hriešnikov a farizejov“ a libreto oslovuje aj pokrytecké ženy. Nádherné, sugestívne harmónie využíva trio a prvé dejstvo následne končí kontemplatívnym záverom.

Spojenie lyrických melódií a harmóniami, ktoré dojímajú a umocňujú emócie rozprávania príbehu, sú hlavnými devízami tohto diela. Korunuje ich využívanie zboru, ktoré výrazne prispieva k dráme „sacré“ – posvätnej atmosfére skladby.

Mária Magdaléna predstavuje jedinečný príspevok k sakrálnej hudbe a zároveň k hudobno-dramatickému svetu. Massenetova hudba je plná nádherných motívov, zapamätateľných, plných muzikality, inštrumentalisti sa musia sústrediť na  vyhratie tých najjemnejších nuáns. Magdaléna – soprán, je náročná dramaticko-lyrická úloha, ktorá si vyžaduje rozsah aj emotívnu hĺbku. Kontrast k nej tvorí Marta – mezzosoprán, ktorá nie je až taká exponovaná.

Ježiš (tenor) predstavuje podobný typ hlasu ako v Massenetových operách. Má veľa lyrických fráz, no aj dramatické momenty. Judáš – barytón, je dramatický part, ktorý kontrastuje so zjemnenými pasážami Krista.

Veľmi dôležitú úlohu v diele má zbor, ktorý často dej komentuje, dodáva mu dramatickú polohu, ale často slúži aj ako meditácia.

V 19. storočí malo dielo veľký úspech (prvé uvedenie v Paríži v roku 1873). Publikum vnímalo dielo ako odvážne, pretože z Magdalény robilo viac než biblickú „vedľajšiu postavu“. Neskôr však oratórium upadlo do úzadia, pretože sa pohybuje medzi operou a oratóriom, čo sťažovalo jej zaradenie do repertoáru. Aj dnes sa hráva len zriedkavo, skôr na koncertoch alebo festivaloch.

Zdroj: Spracovala Zuzana Vachová

Titulná foto: Zuzana Fischer