Aktuálnu výstavu kurátorsky pripravili Rudolf Rabatin (koncepcia výstavy), Ladislav Cuper (organizácia) a Štefan Kekely (dokumentácia). Autorsky sa na nej okrem troch uvedených podieľajú ešte ďalší štrnásti členovia klubu: Jozef Česla, Mária Fureková, Norika Habláková, Vladimír Kollár, Gustáv Krajči, František Krajňák, Miro Kostelnik, Peter Kostelník, Alžbeta Kötelešová, Ján Majher, Ladislav Majoroši, Ján Marián Marhulík, Stanislav Marcinek a Róbert Pavlík. Verejnosti predložili dovedna symbolických 60 umeleckých artefaktov, ale aj dokumenty a osobné svedectvá členov, ktorí formovali kultúrny život Prešova od polovice 60. rokov až po súčasnosť.

Klub oficiálne založili v roku 1966 pri vysokoškolskom internáte v Prešove. Rok pred tým vznikol krúžok a jeho členovia sa zamerali hlavne na fotodokumentáciu akcií na akademickej pôde. Ako klub sa postupne i napriek rôznym prekážkam rozširoval, dokázal úplne na začiatku mať laboratórium so zväčšovákom, ale aj stanovy, zorganizoval na Slovensku niekoľko plenérov. Svoju prvú reprezentatívnu výstavu pripravil v roku 1975. „Narazil“ v roku 1977, jednou z príčin bola účasť členov klubu na medzinárodnej fotografickej súťaži Človek a práca v Španielsku. V nasledujúcom období sa stretávali len príležitostne a „neformálne“ – na výstavách a súťažiach. Po Nežnej revolúcii sa v roku 1994 dali z iniciatívy Mariána Valoviča a Vierky Grohoľovej opätovne dokopy, dohodli sa na spomínaných stretnutiach dvakrát do roka (najnovšie sa na jar stretnú v Herľanoch a okolí) a pripravili celý rad spoločných výstav – v Starej Ľubovni, Bardejove, Košiciach, Rimavskej Sobote a na viacerých miestach v Prešove (v UK PU už boli aj skôr).

Klub nemá vlastné priestory a ani písaného „šéfa“. Kurátor jubilejnej výstavy R. Rabatin konštatoval: „Zázračná vec, že takto existujeme. Neporadil si s nami ani proces normalizácie, neboli sme vtedy žiadúci, ale prežili sme.“ Pripomenul, že na vysokej škole takí pedagógovia ako Pavol Markovič či Štefan Hapák mali na začiatku výhrady voči klubu, pretože konal proti metóde vtedy presadzovaného socialistického realizmu. Pravdou je však aj to, že Š. Hapák podporil ich prvú výstavu. Samozrejme, že viacerí z tých, čo boli pri kolíske fotoklubu (v drvivej väčšine vzdelaním učitelia) už dnes nie sú medzi živými. Platí to hlavne o Dušanovi Petrovi Gerdelánovi (1943 – 2021), ktorého si na výstave pripomínajú autoportrétom. O oživenie klubu po roku 1989 sa postarala napr. Barbara Turčíková (zomrela v roku 2020). Príslovečné bolo jej slovné spojenie, že „klub je fenomén“.

Š. Kekely je „pamäť“ klubu, dokumentáciu vedie od roku 2001, a tak je i formovateľ identity klubu. Narodil sa vo Veľkom Šariši pri Prešove, dlhé roky však žije v Bratislave. Členom partie sa stal v roku 1967, študoval na vysokej škole v Prešove a najnovšie sa postaral o vytvorenie katalógu k 60-ročnému jubileu. „Jasné, že najlepšie bolo, keď sme boli mladí. Každé obdobie má ale svoje čaro. Som presvedčený, že pri fotení nie je najdôležitejšia technika, ale skôr vnútorné tvorivé napätie a chuť fotiť,“ poznamenal. Tieto slová podčiarkol poznámkou, že všetci boli samoukovia, orientovali sa aj na výtvarné umenie. Napokon jediným profesionálnym fotografom sa medzi členmi stal Jozef Česla. Od roku 1990 tvorí krajinnú, figurálnu a infračervenú fotografiu s dôrazom na technickú precíznosť a citlivé post‑produkcie. Na svojom konte má toho viac ako dosť, napr. autorstvo viacerých publikácií o slovenských kultúrnych pamiatkach (Stará Ľubovňa, Sedem storočí hradov Ľubovňa a Dunajec) a jeho diela vystavujú po celej Európe – od Vihorlatského múzea v Humennom (rodákom je zo Spiša) cez Poľsko až po Grécko.

Klub AMFO je unikátnym príkladom neformálnej kultúrnej komunity, žije bez inštitucionálnej podpory – len vďaka svojim členom a sympatizantom, ich nadšeniu a priateľstvám.

Zdroj foto: Autor a Radko Maruša