Dnes je takmer nemožné predstaviť si návštevu Louvru bez davu pred nenápadným portrétom ženy so záhadným úsmevom. Mona Lisa – alebo La Gioconda, portrét Lisy Gherardini, manželky florentského obchodníka Francesca del Giocondo – patrí medzi najrozpoznateľnejšie obrazy planéty.

Na začiatku 20. storočia však jej postavenie nebolo také dominantné ako dnes. Leonardo da Vinci bol, samozrejme, už stáročia považovaný za génia a obraz patril medzi vzácne exponáty francúzskych kráľovských zbierok. To, čo z Mony Lisy vytvorilo skutočný masový fenomén, však nebola iba jej umelecká kvalita.

Potrebovala aj príbeh. A ten prišiel v jedno augustové ráno roku 1911.

Pondelok, keď na stene zostalo prázdne miesto

Bolo 21. augusta a Louvre bol pre verejnosť zatvorený. V priestoroch múzea sa však pohybovali zamestnanci a robotníci. Medzi nimi dokázal nenápadne splynúť 29-ročný Talian Vincenzo Peruggia. Nebolo to náhodné. Peruggia pre spoločnosť pracujúcu pre Louvre v minulosti inštaloval ochranné sklá na umelecké diela a poznal prostredie múzea aj spôsob zabezpečenia obrazov. Práve túto znalosť využil pri krádeži.

O presnom priebehu akcie existujú v historických prameňoch mierne odlišné verzie – niektoré hovoria o Peruggiovi samotnom, iné spomínajú pomocníkov. Isté je, že muž oblečený podobne ako pracovníci Louvru odstránil Leonardov obraz zo steny, vybral drevenú dosku z rámu a opustil múzeum. Nebolo potrebné prekonávať laserové lúče, biometrické zámky ani sofistikované alarmy. Bezpečnostné podmienky začiatku 20. storočia boli neporovnateľné s dnešnými a zlodej mal navyše jednu zásadnú výhodu – vedel, ako Louvre funguje.

Samotná Mona Lisa navyše nie je monumentálnym obrazom. Leonardova maľba na topoľovej doske má približne 79 × 53 centimetrov. V porovnaní s mnohými dielami v Louvri je prekvapivo komorná.

Spočiatku si mysleli, že obraz iba fotografujú

Azda najbizarnejšou okolnosťou celej udalosti je skutočnosť, že zmiznutie Mony Lisy nevyvolalo okamžitý poplach. Keď si všimli prázdne miesto, pracovníci múzea najskôr predpokladali, že obraz bol premiestnený kvôli fotografovaniu. Až keď sa ukázalo, že sa nenachádza ani u fotografov, začalo byť zrejmé, čo sa stalo. Podľa dobových rekonštrukcií trvalo približne deň, kým bola krádež definitívne odhalená. Louvre následne zatvorili a začalo sa rozsiahle policajné vyšetrovanie. Do ulíc sa však medzičasom dostala informácia, ktorá bola pre noviny začiatku 20. storočia takmer ideálnym príbehom: z jedného z najslávnejších múzeí sveta zmizol Leonardo da Vinci.

Mona Lisa sa ocitla na titulných stranách. Ľudia pritom začali prichádzať do Louvru dokonca preto, aby sa pozreli na miesto, kde obraz chýbal. Prázdna stena získala na istý čas podobnú príťažlivosť ako samotné umelecké dielo.

Polícia sa dostala až k Pablovi Picassovi

Vyšetrovanie čoskoro nabralo smer, ktorý dnes pôsobí takmer neuveriteľne. Medzi ľuďmi, ktorých polícia preverovala v súvislosti so zmiznutím Mony Lisy, sa ocitol aj mladý Pablo Picasso. Dôvod nebol úplne absurdný.

Picasso sa priatelil s básnikom a kritikom Guillaumom Apollinairom. Apollinairov bývalý sekretár Honoré-Joseph Géry-Pieret predtým kradol z Louvru staroveké iberské plastiky – a dve z nich sa dostali práve k Picassovi. Mali dokonca ovplyvniť jeho tvorbu v období vzniku prelomového obrazu Avignonské slečny. Keď sa po krádeži Mony Lisy začala polícia zaujímať o staršie zmiznutia predmetov z múzea, stopa viedla k Apollinairovi. Básnik bol zatknutý a počas vyšetrovania sa objavilo aj meno jeho priateľa Picassa. Budúca hviezda moderného umenia sa tak ocitla pred vyšetrovateľmi v súvislosti s krádežou budúcej najslávnejšej maľby sveta. Picasso s Apollinairom však s Leonardovým obrazom nemali nič spoločné a polícia ich od tejto krádeže napokon očistila. Skutočný vinník bol pritom oveľa bližšie.

Zlodeja polícia vypočúvala. A nechala ho odísť

Vincenzo Peruggia sa po krádeži nevybral do vzdialenej krajiny ani obraz okamžite neponúkol na čiernom trhu. Mona Lisa zostala v Paríži. Peruggia ju ukrýval vo svojom bývaní, podľa známej rekonštrukcie v drevenom kufri s falošným dnom. Polícia pritom vypočúvala aj bývalých pracovníkov Louvru – vrátane samotného Peruggiu. Jeho vysvetlenia však vyšetrovateľov nepriviedli k podozreniu, že pred nimi stojí človek, ktorého hľadá prakticky celý umelecký svet.

Nasledujúce dva roky prinášali najrôznejšie teórie. Objavovali sa špekulácie, že dielo skončilo u amerického milionára, že krádež zorganizovali Nemci, že Louvre zakrýva poškodenie obrazu alebo že originál bol už dávno nahradený falzifikátom. Skutočnosť bola oveľa prozaickejšia: jeden z najhľadanejších obrazov sveta ležal ukrytý v Paríži.

„Vrátim Taliansku to, čo mu patrí“

Zlom prišiel až koncom roka 1913. Peruggia odviezol Monu Lisu do Florencie a kontaktoval obchodníka s umením Alfreda Geriho. Tvrdil, že chce Leonardovo dielo navrátiť do Talianska. Geri spolu s Giovannim Poggim, riaditeľom galérie Uffizi, obraz prezreli a pochopili, že pred nimi skutočne leží stratený originál. Následne kontaktovali úrady. Peruggia bol zatknutý. Pred súdom svoju krádež obhajoval vlastenectvom. Tvrdil, že obraz chcel vrátiť do krajiny Leonarda da Vinciho a domnieval sa, že Francúzi ho kedysi z Talianska odniesli počas napoleonských výbojov.

Táto predstava však bola historicky chybná. Mona Lisa nepatrila medzi umelecké diela zhabané Napoleonovými vojskami. Leonardo ju priniesol do Francúzska, kam ho pozval kráľ František I., a panovník obraz veľmi pravdepodobne získal v roku 1518. Dielo sa tak dostalo do francúzskych kráľovských zbierok stáročia pred Napoleonom. Peruggiov príbeh o návrate talianskeho pokladu napriek tomu oslovil časť talianskej verejnosti. Pre niektorých sa zo zlodeja stal takmer vlastenecký hrdina.

Mona Lisa sa pred návratom domov stala hosťom Talianska

Nájdený obraz sa nevrátil do Paríža okamžite. Taliani dostali príležitosť vidieť Leonardovo majstrovské dielo na vlastnej pôde a Mona Lisa bola krátko vystavovaná vo Florencii a ďalších talianskych mestách. Všade ju sprevádzala obrovská pozornosť verejnosti. Do Louvru sa definitívne vrátila začiatkom januára 1914. Tentoraz už nešlo o ten istý kultúrny fenomén, ktorý z múzea zmizol. Obraz bol rovnaký. Jeho spoločenské postavenie však nie. Tisíce ľudí chceli vidieť dielo, o ktorom viac než dva roky čítali v novinách. Mona Lisa už nebola iba mimoriadnym príkladom Leonardovej maľby – stala sa protagonistkou celosvetovo sledovaného príbehu.

Zlodej, ktorý jej pomohol stať sa nesmrteľnou

Mona Lisa bola významným dielom dávno pred rokom 1911. Obdivovali ju umelci, odborníci aj francúzski panovníci. Tvrdiť, že pred krádežou bola neznáma, by preto bolo nesprávne. Krádež však zásadne zmenila charakter jej slávy. V čase rozmachu masovej tlače sa z umeleckého diela stal príbeh sledovaný medzinárodným publikom. Noviny opakovane reprodukovali podobizeň Mony Lisy, vznikali karikatúry, pohľadnice a satirické reakcie. Aj ľudia, ktorí by nikdy nevstúpili do umeleckej galérie, začali poznávať jej tvár. Smithsonian označuje práve krádež za udalosť, ktorá pomohla zabezpečiť obrazu postavenie globálnej umeleckej ikony. Samotný Louvre dnes pri príbehu diela pripomína, že po jeho nájdení bola jeho sláva ešte väčšia. Je v tom jeden z najväčších paradoxov dejín umenia: Vincenzo Peruggia chcel Monu Lisu z Louvru odniesť. Namiesto toho jej pomohol stať sa neoddeliteľným symbolom Louvru.

Od obrazu na stene k najstráženejšej tvári umenia

Dnešná Mona Lisa má s podmienkami roku 1911 spoločného len málo. Nachádza sa v Salle des États, najväčšej sále Louvru, kam bola premiestnená pre obrovský záujem návštevníkov. Dielo chráni špeciálna vitrína so stabilizovanými klimatickými podmienkami a bezpečnostné opatrenia, o akých mohol Peruggia iba snívať. Pred obrazom sa denne zhromažďujú návštevníci z celého sveta a jeho tajomný úsmev sa stal jedným z najreprodukovanejších motívov modernej kultúry. Keď ju 21. augusta 1911 zlodej niesol z Louvru, nemohol tušiť, že jeho čin bude mať presne opačný efekt, než by sa od krádeže očakával. Mona Lisa na viac než dva roky zmizla z očí verejnosti. A keď sa vrátila, svet sa na ňu už nikdy neprestal pozerať.

Zdroj foto: AI, Sergey Meniailenko from Cupertino, Revista Vea y Lea, Roger-Violett, The Telegraph via Wikimedia Commons, Wikipedia