Život Galileiho Bertolta Brechta, premiéru ktorého uviedla Činohra Slovenského národného divadla 11. apríla 2026, patrí k najvýznamnejším dielam svetovej dramatiky, ktoré skúmajú zrod modernej vedy a jej stret s mocenskými štruktúrami. Režijne sa ho zhostil Martin Čičvák, ktorý považuje Brechta za jedného z najvýznamnejších dramatikov. Režisér tak pokračuje v línii inscenovania klasických ikonických titulov, mnohé z nich uviedol aj na javisku činohry SND. V tomto divadle úspešne debutoval hrou Rolanda Schimmelpfenniga Arabská noc (2004), pokračoval inscenáciami hier Úklady a láska Friedricha Schillera (2007), Leonce a Lena Georga Büchnera (2008), Matka Guráž Bertolta Brechta (2009). V roku 2010 inscenoval v Činohre SND v slovenskej premiére oba diely Fausta Johana Wolfganga Goetheho a od roku 2012 Aristofanove Oblaky, Matkinu Guráž Georgea Taboriho, Shakespearovho Richarda III. (2017) a Macbetha (2022). Macbeth ešte na repertoári činohry SND figuruje, mne osobne tam z ostatných inscenácií chýba Shakespearov Richard III. a tiež mnou obľúbené Aristofanove Oblaky. To je však celkom prirodzený život divadla a len nostalgické fragmenty privátneho charakteru. Živeľne zmýšľajúci Martin Čičvák zanecháva za sebou výrazné stopy, pretože si vyberá silné a nadčasové témy a obklopuje sa kvalitnými tvorivými partnermi, herecké osobnosti nevynímajúc.

Informácie zo zdroja SND nás utvrdia v presvedčení, že v Činohre SND má táto hra inscenačnú históriu, ktorá svedčí o trvalej aktuálnosti a univerzálnosti diela. Prvá inscenácia na javisku SND totiž vznikla v roku 1958 v réžii Tibora Rakovského a stala sa jedným z kľúčových momentov v kontexte povojnového slovenského divadla, prinášajúc dôraz na humanizmus a vedecký pokrok. Hra reflektuje meniaci sa spoločenský a politický kontext, no citeľná je v nej aj Brechtova kritika moci a téma zodpovednosti individuality. Nová inscenácia Martina Čičváka nadväzuje na túto tradíciu, prinášajúc súčasný pohľad na zložité otázky pravdy, odvahy a kompromisov.

Ako sa dozvieme z podkladov tlačovej správy, režisér stavia Galileiho do centra dramatického dialógu, ktorý rezonuje so súčasnosťou, keď je vedecká pravda často predmetom spochybňovania a ideologických bojov. Inscenácia tak vytvára oblúk medzi minulosťou a prítomnosťou, reflektujúc trvalé napätie medzi vedou a mocou, individualitou a okolitým svetom. Zároveň pripomína význam Brechtovej hry ako prostriedku kritického myslenia a spoločenskej angažovanosti. Priestor, v ktorom sa prelínajú historické fakty s univerzálnymi témami slobody a pravdy.

Tento presah minulosti so súčasnosťou dôrazne prezentuje aj scéna (Katarína Holková), ktorá využíva modernú technickú konštrukciu v tvare polkruhu s odkazom na technologické vymoženosti, ktoré sa spravidla používajú na veľkých koncertoch. Konštrukcia v niektorých obrazoch rotuje (mení interiér na exteriér), ale zároveň umocňuje symboliku točiacej sa planéty zem. Do konštrukcie sú vsunuté školské tabule s matematickými výpočtami napísanými kriedou (krieda ako ďalší symbol súčasnej revolty), sú ňou nakreslené aj nadpisy typu „a kde je boh“ ?, „to sú fakty“, ale aj „Sartiová spálila jedlo“, alebo priamo na ňu píšu protagonisti práve aktuálny názov diania v konkrétnom obraze „Collegium Romanum“. Nad posuvnými tabuľami dominuje maľba oka božského zdroja, možno aj „tretieho oka“ každého z nás, alebo ak chceme - oko vesmírnej pravdy a múdrosti vo výraznom spektre modrých tónov reprezentujúcich prienik duchovna a fyzična, svetla a poznania. Za stĺpmi konštrukcie sú „odložené“ rekvizity (červený koberec, taburetky, kostolné svietniky, socha Madony s dieťaťom, kufre, kružidlo), medzi stĺpmi stôl so stoličkami. Rekvizity nesú symbolické významy – stále je tu prítomná a akosi spoza rohu vždy vyčnievajúca a sliediaca cirkev (svietniky, Madona), vo vzduchu visí fenomén odchodu (kufre), vrchnosť kráča po červenom koberci, a nad tým všetkým je tu veda, pokrok, vzdelanie (kružidlo, dalekohľad) potláčaná na okraj záujmu mocenských síl. Zvrchu je na lane spustené vedro, ktoré v kinetickom pohybe vysýpa modrý piesok na podlahu kresliac ním kruhové útvary. Rekvizity postupne herci na javisku používajú, a niektoré dokonca majú len dekoratívny a skryte významový charakter. Okrem točne, je technicky aj výtvarne využité prepadlisko, ktoré protagonistov a zbor v niektorých dramatických obrazoch čiastočne skrýva do hĺbky (čo má aj prenesený význam spoločenského, inokedy aj charakterového klesania), alebo naopak dvíhaním odhaľuje kruté pravdy (dôsledkom moru arzenál plachtami vyformovaných mŕtvol). Zároveň tieto riešenia „šetria čas“, poskytujú paralelné dianie. Využije sa aj technický výťah, respektíve rôzne divadelné prostriedky založené na technickom vývoji, ergo veda tu doslova zámerne preniká aj do umenia. Scéna teda nevytvára len vizuálny, výtvarný efekt, ale je aj dôkazom technického pokroku. Dokonca aj sprievodnézvuky chodu točne a prepadliska, ktoré zdanlivo môžu pôsobiť rušivo, umocňujú technickú autentičnosť a priznávajú mechanickú divadelnú mašinériu (divadlo ako stroj).Uvedomujem si, že časť diváctva to považuje za nedostatok, (napokon je to aj dôkaz o stave javiska), ale v tejto inscenácii to považujem za adekvátne tzv. „kouzlo nechtěného“. Výtvarnosť scénografii dodáva aj umne kreované a načasované svetlo.

Kostým vyhotovil grécky scénograf aktuálne žijúci v Paríži - Georges Vafias. Využil historizujúce prvky aj súčasnosť, dobový civilný kostým v tlmených monochrómnych tónoch, aj farebnú, štýlovú okázalosť karnevalovej spoločnosti v druhej časti v spektre červených a purpurových variant a strihových kreatívnych počinov. Využil vrstvenie odevov, a odvážne doplnky, aplikácie, „lacné“ (na kolene vyrobené) masky pamfletistov v pouličnom jarmočnom sprievode (slnko, hviezda, mesiac...), aj chlapčenské odevy začiatku dvadsiateho storočia majú svoju búrlivú štýlovosť. Najviac sa koncentroval na cirkevné obradné rúcha kardinálov a pápeža, ktoré poňal mimoriadne výpravne, výtvarne, hoci zámerne nesledujúc (až na drobné detaily – červené mokasíny) striktnú popisnosť. Aj vďaka nemu niektoré obrazy mimovoľne evokujú dôstojnosť (i obsahovú desivosť zároveň) filmov Konkláve (Edward Berger, 2024) alebo Habemus papam! (Nanni Moretti, 2011).

Hudba (Ján Kučera) tu nemá len atmosferický a náladovotvorný význam kdesi podprahovo na pozadí, ale spolu so zborom pôsobí monumentálnejšie, alebo rozpustilo „zábavne“ v prípade jarmočného vstupu. Režisér do diania postáv situuje aj spevácky zbor (komorná zložka speváckeho zboru Technik STU pod vedením zbormajsterky Petry Torkošovej), ktorý funguje ako antický chór, nie je však „rečníckym“ doplnkom, ale priamo vstupuje často do deja, a stáva sa jeho organickou súčasťou. Je využitý aj pri manipulácii rekvizít (mŕtvoly z plachiet v masovom hrobe, zametanie) a okrem spevu funguje aj ako pohybovo pulzujúca zložka (pohybová spolupráca Silvia Hudec Beláková ). Na to, že si „promovaní inženýři“ odskočili do Národného, robia to nadštandardne dobre.

Režisér Martin Čičvák tento raz dĺžkou inscenácie prudko konkuruje Romanovi Polákovi. Tri a pol hodiny presviedčania o tom, že je zem guľatá, a predsa sa točí znie pomerne bizarne, ale realita ukázala, že je to asi potrebné. Napriek trvaniu predstavenia, aj keď si divák preloží nohu cez nohu vo vyššej frekvencii, podarilo sa režisérovi udržať pozornosť. V tom mu mimoriadne pomohli niektorí herci, a predovšetkým Ľuboš Kostelný v postave Galilea. Prvá časť pôsobí výrazne edukatívne, dozvieme sa o veľkých vedcoch z histórie, dostane sa nám prierezu fyzikálnych a astronomických objavov, spomenie sa Ptolemaios, Aristoteles, Koperník, upálený Giordano Bruno...Chvíľu sa cítim ako v škole (priznávam, tieto elementárne edukatívne vstupy nemám v divadle rada), ale benevolentne sa cez to prenesiem v opakovanom tichom presvedčení, že zrejme je to treba. A ak niečo diváka hlbšie vtiahne do deja je to opäť kvalitné herectvo, ktoré sa u niektorých protagonistov dá doslova vychutnať. V princípe je „na stole“ niekoľko ožehavých otázok, ktoré sú na podiv a desivo vypuklo aktuálne aj dnes. Boj moci (vlády) s vedou, boj cirkvi s progresom, strach vrchnosti z inteligencie a jej zaznávanie, a následne boj človeka so samým sebou. Byť hrdinom a obetovať svoj život a existenciu svojej rodiny na oltár pravdy, alebo „slabochom“, stiahnuť sa do ústrania, nevytŕčať a obetovať svedomie ?! Galileo sám hovorí: „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov“. Brecht riešil vo svojej hre dilemu, kto je hrdina a kto slaboch. Je až kuriózne, že rovnakú dilemu riešime aj dnes v našich životoch aj na sociálnych sieťach.

Pertraktovať na tomto mieste hru Bertolta Brechta a celé spektrum jej obrazov by bolo únavné a zbytočné. Treba skrátka na Život Galileiho do divadla ísť. Čo však zbytočné nie je, je zadefinovať to penzum práce, ktorá za touto inscenáciou stojí. Doslova (nespisovne) „mordou“ si iste musel prejsť v tvorivom procese Martin Kubran, ktorý mimoriadne náročný text preložil. Svoj podiel na zaradení do repertoáru a analýze tejto hry majú dramaturgičky Katarína Jungová a Miriam Kičiňová. Zanietený režisér Martin Čičvák tvorivo vstupoval do diania inscenácie do poslednej chvíle (v drobných detailoch bolo vidno rozdiel jeho režijných rozhodnutí medzi generálkou a premiérou). A napokon táto inscenácia preverila kvalitu herectva súboru činohry SND, mnohí protagonisti museli plynulo prechádzať do charakterov spektra postáv, ktorých bolo štyri až päť.

Nepochybne je evidentné, že celá inscenácia viac menej stojí a padá na hlavnom protagonistovi Ľubošovi Kostelnom (Galileo Galilei), ktorý takmer neopustí javisko a vo fáze, kedy si aspoň na chvíľu „len tak posedí“, nám vlastne začne chýbať. Áno, je to práve v momente, keď z neho cirkevní hodnostári urobia doslova šaša s červeným nosom. A nie, nejde tu o karneval, ide o poníženie zastrašovaním. Kostelný svojou autentickou živelnosťou a nasadením obsiahne celé javisko aj inscenáciu, excelentným herectvom, ergo svojim talentom prevalcuje istú časť svojich kolegov, nie preto, žeby to robil zámerne, ale preto, že je to absolútny profesionál. Nielen naštudoval enormné penzum textu, ale ho dokázal preniesť na javisko tak, aby udržal pozornosť diváka, ba viac, svojou osobnosťou si ho jednoznačne získal. Optimistickým opakovaným prekvapením je Juraj Loj (Andrea Sarti), ktorý má za sebou v tejto sezóne bravúrny výkon v postave autistu Adama (Peter Mazalán, Etudy). Aj tu dokázal stvárniť celkom prirodzene vývoj desaťročného chalana až po dospelého jedinca (Andrea Sarti, syn Galileovej gazdinej). Je spontánny, dychtivý po vynálezoch Galilea, ale predovšetkým mu postavu kompletne uveríme. Akoby sa od postavy spomínaného Adama herecky odrazil a konečne naplno uvoľnil svoj potenciál. Gabriela Dzuríková vtrhne na scénu ako pani Sartiová (Galileova gazdiná a Andreova matka), ako vždy extrovertne a živeľne (divácka reakcia potvrdí, že si nechtiac vlečie za sebou svoju Hanúskovú zo seriálového Sľubu, ktorej sa iste potrebuje na javisku striasť). Dzuríkovú vnímam predovšetkým ako divadelnú herečku, ktorá napokon spravidla urobí veľké (v zmysle hlučné) „divadlo“. Pani Sartiová má v jej prevedení však niekoľko polôh, od tej ľahko (a celkom sympaticky) komediálnej, až po tú herecky uváženú, pokojne prežitú a zrelú. Je príjemné, že opustila svoje časté karikovanie postavy a že výnimočne na nás kontinuálne nekričí. Anežka Petrová (Virginia, Galileova dcéra) dôstojne zastúpi postavu rozvernej, trochu jednoduchej dievčiny prahnúcej po sobáši až po zlomenú, sklamanú a oddanú dcéru svojho otca, ktorý jej „svojou vedou“ zničil šťastie. A potom sú tu dva herecké kalibre Robert Roth (Dóža, Matematik, Veľmi starý kardinál v Collegium Romanum, Kardinál Barberini – neskôr Pápež Urban VIII, Pohraničník) a Alexander Bárta (Radný, Filozof, Mních, Astronóm v Collegium Romanum, Kardinál Bellarmin, Pisár), ktorí si tak trochu kontrujú a ťažko zadefinovať, ktorú z postáv zahrali lepšie. Zahrali totiž kvalitne všetky. Každej vdýchli vlastný život tak, aby sa nemali šancu na seba podobať. A táto evidentná diferenciácia navodila dojem spekra charakterov. Ostatne tento počin zmnoženia postáv (ergo jeden herec päť charakterov) opäť „šetrí“ premnožením protagonistov. Hodnotiť profesionálov typu Roth, prípadne Bárta, mi príde občasne až trápne. Disponujú talentom a disciplínou, na ktorú sa dá skrátka spoľahnúť. Ale nedá mi neformulovať ich pod kožu lezúcu, noblesne zahranú zákernosť „dôstojných“ kreatúr s esenciou ľstivej manipulácie a odporného alibizmu so štipkou teatrálneho humoru. Kamila Heribanová (Staršia dvorná dáma, Žena, Spevákova žena, Indivíduum, Prvý chlapec) si našla korektné miesto v súbore, (spomínala som to už v predchádzajúcej recenzii na incenáciu Watsonovci), tu v rámci svojich limitovaných postáv mala možnosť presadiť svoje herectvo dôraznejšie. Roman Poláčik, Gregor Hološka, Jakub Rybárik a Branislav Bystriansky zastúpili spektrum svojich postáv so cťou, neprekročili výrazne svoje tiene. Poláčik so svojou tradičnou snaživosťou, Bystriansky spravidla tak trochu v ústraní, Hološka s nástojčivou komediálnosťou, ktorú prepožičiava svojim úlisným postavám a napokon Jakub Rybárik, ktorému sa podarilo vniesť kus charakteru do každej z postáv. Najvýraznejšie zarezonoval jeho Kardinál inkvizítor s femínnym pohybovým vybavením, najviac štylizovaný od fragmentálneho stepu, cez improvizované „choreografie“ až po náznak tanca Dervishov. Z bulletinu akosi „vypadol“ Martin Šalacha, ktorý v postave nenápadného Malého mnícha uplatnil aj na malej ploche svoje vždy prirodzené a kvalitné herectvo.

Druhá časť predstavenia má oproti prvej, vizuálne viac farby, nových tenperamentných podnetov, hoci prvá navodí pomerne dosť nástojčivej dynamiky. Edukatívnosť prvej sa v druhej rozloží do divadelnejšej rétoriky. Má viac metafor, skrytých odkazov na vládnu moc a cirkev, ktoré sa dajú odčítať v drobných nuansoch. Oheň (metafora upálenia neposlušných) sa tu objaví v pripálenej cigarete, aj spálenom liste papiera, ale predovšetkým v sporadickom zatrasení zápalkovou krabičkou v rukách cirkevných hodnostárov. Malá skrytá hrozba smrti za verejnú deklaráciu pravdy. Gesto vydierania v hrkotajúcej škatuľke.

Život Galileiho je (v pozitívnom znení) divadelné „monštrum“ - vo svojej vizualite, v mnohominútových monológoch hlavného protagonistu, v „žonglovaní“ s herectvom v škále postáv a v aktuálnej výpovedi, ktorú ťahá režisér z minulosti do súčasného dneška. Oheň za pravdu z niekdajšej hranice stále horí v nekompromisnosti našich životov zmietajúcich sa v imaginárnych, ale zraňujúcich plameňoch osamelosti a urážania inteligencie, zahmlievania pravdy, prekrúcania faktov a čierneho „dymu“ zloby na sociálnych sieťach. Kto je tu hrdina a kto slaboch? Je vôbec u Brechta niekto hrdina a niekto slaboch? Sme my krajina, ktorá hrdinov potrebuje? Sme krajina, ktorá má slabochov? A čo vôbec znamená byť hrdinom, alebo slabochom v tom Brechtovom i našom súčasnom ponímaní?

Čičvákov Život Galileiho nie je ľahký, ani krátky. Má v sebe zakódované odkazy, ktoré treba šifrovať, ale disponuje aj penzom informácií, ktoré by sme mali vedieť a právd, ktoré by sme si mali uvedomiť. A ako bonus má Ľuboša Kostelného, ktorého v jeho Galileovi treba vidieť, resp. v hantírke sociálnych sietí je to ten (možno čoskoro pokutovaný) fenomén „must see“. Priznávam, ako divadelníčka „každým coulem“, trochu ma rušia mikroporty, aj keď chápem, že je to zrejme riešenie na vyváženosť intenzity hlasu všetkých hercov, resp. tých, ktorých zvyčajne menej počuť, aj z dôvodu nevybalansovanej akustiky sály činohry, alebo aj z absencie javiskovej reči.

Považujem za potrebné zopakovať, že Život Galileiho Bertolta Brechta patrí k najvýznamnejším dielam svetovej dramatiky, ktoré skúmajú zrod modernej vedy a jej stret s mocenskými štruktúrami. Zrejme nikto, zo súdne zmýšľajúcich, by si nepomyslel, že táto téma vôbec ešte v 21. storočí môže nabrať na aktuálnosti. A predsa sa točí, čuduj sa svete, ako tá zemeguľa.

Preklad: Martin Kubran
Réžia: Martin Čičvák
Dramaturgia: Katarína Jungová, Miriam Kičiňová
Scéna: Katarína Holková
Kostýmy: Georges Vafias
Hudba: Ján Kučera
Pohybová spolupráca: Silvia Hudec Beláková

Účinkujú: Ľuboš Kostelný, Juraj Loj, Branislav Bystriansky, Martin Šalacha, Anežka Petrová, Gabriela Dzuríková, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Robert Roth, Alexander Bárta, Gregor Hološka, Kamila Heribanová a ďalší.

Autor foto: Bara Podola