V autobiografickom projekte Všetko je B pátra vizuálna umelkyňa a spisovateľka Katarína Poliačiková po rodinnej histórii aj vlastnej gravitácii k New Yorku. V inscenácii prepája performativitu, autobiografický text, vizuálnu obraznosť a dokumentárne vrstvy rodinnej pamäti.

V centre stojí dvojhlas – dve vrstvy jednej identity, dva časové režimy, ktoré sa navzájom prekrývajú a spochybňujú. Cez ich rozprávanie sa odvíja príbeh prastarých rodičov autorky, ktorí na začiatku 20. storočia prichádzajú do Ameriky ako imigranti za snom o lepšom živote, aj súčasná skúsenosť mladej východoeurópskej umelkyne, ktorá sa ocitá uprostred crème de la crème newyorskej umeleckej scény. „Pre mňa je to veľmi typický slovenský príbeh 20. storočia – emigrácia, návraty, znárodnenie, strata majetku, obmedzenia komunistického režimu. Sú to veci, ktoré sa často opisujú schematicky, ale mňa zaujíma ich konkrétna, drobná verzia. Tie „malé dejiny“ – konkrétni ľudia, konkrétne situácie, konkrétne domy. Lebo cez ne sa dá pochopiť aj to veľké,“ vysvetľuje Poliačiková.

Text interpretujú dve herečky – Rebeka Fučeková a Tajna Peršić. Rozštiepenie hlasu podľa autorky prirodzene vyplynulo zo samotnej štruktúry príbehu: „Jeden hlas je minulosť – prababička, rodinná línia, konkrétne historické situácie. A druhý hlas som ja – ale nie ako „jedna osoba“, skôr ako súčasný pohľad, ktorý sa na to spätne díva, interpretuje to, spochybňuje to a vracia sa k tomu.“

Významnú úlohu zohráva aj obraznosť a vizualita inscenácie. Minimalistická scénografia pracuje s pomarančmi, magazínmi, servírovacím stolíkom či motívom mimózy. „Pomaranč ma baví, lebo je to naoko jednoduchá, každodenná, okrúhla a žiarivá vec,“ hovorí autorka. „A zároveň pomaranč je pre mňa silný symbol. Je to ovocie, ktoré má v sebe viac vrstiev: luxus, dostupnosť, ale aj históriu práce, imigrácie a ekonomiky.“

Inscenácia tematizuje skúsenosť človeka z postsocialistickej Európy, ktorý vstupuje do prostredia západných umeleckých a spoločenských elít. Opiera sa aj o koncept „white but not quite“ kanadského antropológa Ivana Kalmara, pomenúvajúci ambivalentné postavenie obyvateľov strednej a východnej Európy vo vzťahu k Západu. Pocit nepatričnosti, neustále performovanie úspechu či tlak spoločenských kódov sa v inscenácii premieňajú na intímnu, ale generačne zdieľanú skúsenosť.

Inscenácia sa dotýka témy sociálnej úzkosti, aj toho, ako sa sociálny kapitál rodí v smalltalku a formuje na večierkoch. Je predovšetkým o performatívnych stratégiách, ktoré nám pomáhajú prežiť surreálnosť každodennosti (umeleckého) sveta. A o tom, že niekedy je najpresnejším pohybom – odchod.

Na projekte sa dramaturgicky podieľala Zuzana Palenčíková, redakciu textu pripravila Dominika Moravčíková. Katarína Poliačiková je zároveň autorkou scény a zvukového dizajnu, kostýmy navrhla Laura Štorcelová.