Pokiaľ ide o baletný titul pre deti, (ak opomenieme klasického vianočného Luskáčika a koncentrujeme sa na pôvodnú tvorbu), asi najviac verejnosti cez prizmu nedávnej histórie a popularity, rezonoval v pamäti Narodil sa chrobáčik (libreto Boris Slovák, choreografia Jozef Zajko, 1985), ktorý sa vrátil na scénu v novej koncepcii v roku 2001 (libreto Nikita Slovák, choreograf Igor Holováč) a legendárny tanečný muzikál hudobníka Vaša Patejdla (choreografia a réžia Libor Vaculík) Snehulienka a sedem pretekárov z roku 1991, ktorý sa stal kultovou záležitosťou ojedinelou v tom zmysle, že na tejto inscenácii, ktorá zrkadlila vtedajšiu súčasnosť vyrástlo niekoľko generácií divákov a tanečníkov. Netradičnej sviežej invencii sa tešil aj Popolvár Jána Ďurovčíka z roku 2007. O dôležitosti titulov pre deti na národnej scéne nie je nutné polemizovať, kultivujú emočnú inteligenciu jedinca, formujú jeho vkus, cibria morálne hodnoty a učia deti a mladú generáciu chodiť do divadla. Tento efekt inscenátori spravidla dosahujú mágiou divadelných prostriedkov a filozofickým posolstvom „zakliatym“ v rozprávke, a napokon organizácia má edukáciu mladého respondenta ako zadanie od svojho zriaďovateľa.

Peter Pan je fiktívna postava nestarnúceho chlapca, ktorý nechcel dospieť a zažíval rôzne dobrodružstvá v Zemi -- Nezemi, autorom ktorého je škótsky dramatik a spisovateľ James Matthew Barrie. Postava sa prvýkrát objavila v roku 1902 v knihe pre dospelých Malý biely vták, v roku 1904 vznikla pôvodná divadelná hra, aj literárna podoba, kde sa objavila aj postava Wendy. Sochu Petra Pana by sme našli v Kensingtonských záhradách v Londýne, animovanú podobu v spoločnosti Walt Disney, v seriáloch, divadelných muzikáloch, dokonca v nemej filmovej podobe. Pamätným sa stal asi najviac americký hraný film Hook z roku 1991 Stevena Spielberga. Peter Pan ako večný chlapec, ktorý nechce dospieť, je odvážny, ale aj sebecký a majetnícky, poslúžil aj ako názov na psychologický termín pre dospelých, ktorí sa vyhýbajú zodpovednosti – tzv. syndróm Petra Pana. Takýchto exemplárov behá po ulici a svete pomerne dosť, takže prijať Petra Pana „za svojho“ by nemal byť ani pre dospelých problém.

V miestnych slovenských podmienkach, spomienkach na detstvo staršej a strednej generácie, resp. na knižničnej polici by sme Petra Pana hľadali len ťažko. Nepatril do spektra poznania klasických rozprávok, na ktorých sme vyrastali, podobne ako napr. Peter Rabbit (Králik Peter) britskej autorky Beatrix Potterovej, fiktívna postava rebelského králika, ktorý sa nebojí postaviť človeku. Prvýkrát sa objavil tiež v roku 1902, ale vďaka jeho enormnej popularite a rôznym súčasným prevedeniam v animovaných podobách, v kombináciách s hraným filmom, plyšovým kreáciám a masívneho marketingu sa akosi viac predral do súčasnosti, za hranice a do povedomia. Popri drzom králikovi v modrej vestičke, ktorý kradne zeleninu zo záhrady pána McGregora, pôsobí Peter Pan ako ťažký klasik, ktorý si len tak snovo poletuje vo vzduchu. Nikto by netipoval, že sa „narodili“ v rovnakom roku.

Priviesť Petra Pana na javisko SND bola idea skladateľa Mariána Lejavu, ktorému téma údajne ležala roky v šuplíku. Šéfdramaturg Baletu SND Kristián Kohút, poznajúc tanečníka a hravý, vtipný pohybový slovník slovenského choreografa Romana Novitzkeho pôsobiaceho v Štuttgartskom balete prizval tohto tvorcu na spoluprácu. Bratislavčan, ktorý svoje aktívne tanečné roky prežil na doskách SND, sa tak vracia cez svoju tvorbu domov a nie je to prvýkrát. Mali sme možnosť vidieť jeho choreografiu Are You as Big as me ?, ktorá sa dostala do repertoáru Baletu SND, ako aj choreografiu Extravaganza, ktorú vytvoril pre pilotný ročník projektu Fashion Ballet. V rámci hosťovania Baletu SND v Paríži 19. mája (vďaka spolupráci so Slovenským inštitútom Paríž) odznie aj táto choreografia v Le Théâtre Libre. Komorné choreografie Romana Novitzkeho majú svoju logiku, malý príbeh, lavírujú medzi klasickým pohybovým slovníkom a súčasnou voľnou pohybovou štruktúrou s jeho typickými nuansami štylizácie, ktoré spravidla nesú so sebou ľahkosť, humor a istý svieži esprit. Skrátka majú šmrnc a tým pádom aj divácku popularitu. Svoju prirodzenú tvorivú invenciu na krátkej ploche dokáže zhustiť a odovzdať adekvátnu správu. Peter Pan je jeho prvý celovečerný projekt, ktorý by mal stáť na iných (nielen choreografických), ale aj režijných princípoch. A to môže, ale aj nemusí dopadnúť vždy dobre.

V divadelných rozprávkach je mimoriadne dôležitý vizuál, výtvarná stránka (scénografia Lucia Šedivá), ktorá svojim spôsobom má pohltiť malého diváka do kúzelnej nálady fantázie a neskutočných snových záležitostí. Svojou témou a príbehom Peter Pan túto možnosť priam ponúka. A vskutku inscenácia začne tajomnou projekciou, resp. animovaným filmom (video Filip Cipár), ktorý nás magicky vťahuje nad mesto Londýn, do jeho tmavých ulíc až po jeden konkrétny dom rodiny Darlingovcov. Projekcia zmizne a javisko odhalí totožnú izbu z videa, zdvojené monštruózne okno v nadmernej veľkosti na textíliách (jedno v transparetnej opone so záclonou – môžu to byť aj balkónové dvere, druhé maľované na pozadí) a pod ním v pomere „drobný“ nábytok detskej izby. Je tu posteľ, skriňa, vešiak, stolík so zrkadlom, archaický hojdací koník. Ohúriť majú zrejme nereálne rozmery prvkov (a možno by aj) keby mali vkusnejšiu výtvarnú estetiku. Obraz Krajiny – Nekrajiny už vo svojej podstate núka šancu na kreatívne uchopenie, postavy sa pohybujú v lese, akoby v útrobách stromov (tie sú aj na animovanej projekcii Ondreja Jobusa), pod viac menej zľahka nahodenou kresbou sú vysunuté masívne javiskové stoly, ktoré delia javisko na dve úrovne. Na nich sú situované abstraktné prvky oblúkov, ktoré raz evokujú (vo výsostne jednoduchej výtvarnej skratke) vlnu, inokedy navodzujú dojem skejtborďáckej rampy. V centre javiska sa týči dominantný, zozadu intenzívne nesvietený, kmeň stromu, ktorý však nešťastne evokuje obrovské rozkročené torzo ženy. Tohto výjavu sa, žiaľ, až do druhého dejstva nezbavíme. V tom ďalšom nadobudne konkrétnejšie kontúry aj s korunou (je to jeho subtílnejšia podoba), ale prvotný dojem už nepotlačí. Magickejšie zarezonuje na chvíľu Zátoka morských panien druhého dejstva s intenzívne nasvieteným zlatistým mesiacom, scéna je ponorená do výrazne modrej farebnosti. Svetlo (svetelný dizajn Jozef Čabo) je napokon ten fenomén, ktorý veľa (vzlášť v tejto inscenácii) zachráni, hoci balansuje na hranici gýču. Zaujímavý je detail, keď pri skone Víly Cililing strom svetelne „dýcha“, mení intenzitu žiarenia akoby podľa nádychov/výdychov Cililing. Pirátska loď má paradoxne klasickejšiu vizualitu, scénografka kombinuje už použité abstraktné prvky oblúkov s popisnejším korábom s roztrhnutými plachtami na sťažni a zhora spustenými realistickými sieťami z pevných povrazov. Kontrasty však nie celkom fungujú, skôr navodzujú dojem výtvarnej nejednotnosti.

Podobne sa javí aj kostým tej istej autorky, ktorý má na jednej strane svoju okázalú rozprávkovú výtvarnosť (Piráti, Indiáni), zvlášť kapitán Hook sa môže pýšiť až barokovým klobúkom a použitie starých máp ako potlač na textílii je fajn nápad. Tu sa celkom autorka v kostýmoch vyžila; čistú eleganciu v monochróme a žiarivej bielej vidíme v prológu a epilógu (rodina Darlingovcov); žiaľ pomerne amatérsky pôsobia kostýmy Petra Pana, víly Cililing a najmä morských panien (práve tam, kde by sa očakávalo najviac tvorivej invencie), nie sú až tak v kontraste s tzv. hipsterskými odevmi Stratených chlapcov. A potom je tu veľký sympaťák pes Nana v rodine Darlingovcov, ktorý je ako „plyšák“ udržateľne „úšitý“ zo záplat a iste by stál v eco kšefte nejaké to euro navyše. Občasná prítomnosť krokodíla veľmi nepridáva na výtvarnosti, jeho skelet síce pôsobí humorne, ale akoby ho decká zlepili v škole na pracovnom vyučovaní. A hoci je tu evidetný zámer diferenciácie jednotlivých postáv, ich charakteru, pravdy aj rozprávkovosti, táto nejednota výtvarných štýlov narúša vizuálny efekt. Rozprávka samozrejme nepotrebuje popisnosť, ani okázalý gýč (aby nedošlo k mýlke); kostýmová výtvarníčka má za sebou úspešné detské projekty na pôde SND - populárny Mechúrik Koščúrik, Kominárik, Perníková chalúpka, už menej vydarený Muflón Ancijáš, ale aj zaujímavý nedávny operný projekt z roku 2025 /nie pre detského percipienta/ Samson a Dalila. Peter Pan (pravdepodobne) dával priestor na veľké spektrum možností, v ktorých sa ale stratila štýlovosť a výtvarná estetika.

Autor hudby (Marián Lejava) zaradil do partitúry dramatické pasáže aj lyrické polohy, ktoré sú síce vo vzájomnom kontraste, ale akoby ich pomer a frekvencia v zdĺhavejších sekvenciách ten razantný predel míňali. Nie je to hudba, ktorá by pôsobila rušivo, ale ani „nelezie do uší“; nemá zapamätateľný leitmotív, (čo by nebolo až tak na škodu veci), ale v niektorých partoch unáša diváka do lenivej letargie. Lejavov Peter Pan je avantgardná záležitosť do filharmónie. Pri opakovanom počutí je možné nájsť v ňom hudobné skvosty aj pochopiť zámer autora, akurát nepredpokladám, že divák, (česť výnimkám), príde na rovnakú inscenáciu dvakrát. Rezonujú party rituálneho charakteru (tanec Indiánov, alebo Pirátov), do miernej fascinácie nás vovedie aj pasáž pri umieraní Cililing, skrátka jednotlivé časti majú svoju hudobne príťažlivú estetiku. Iste ani pre orchester nebol tento „kúsok“ ľahkou úlohou, je to vskutku intelektuálna záležitosť pre hudobných fajnšmekrov, avšak nie tak celkom kompatibilná s inscenáciou pre deti. Skôr vnímam tento tvorivý počin separátne, nájde si zrejme svojich priaznivcov. Hlbšiu analýzu rada prenechám muzikológom. Odhliadnuc od tohto intuitívneho pocitu, dirigovať balet, sledovať tempo tanečníkov a tvorivo (vzájomne) ho prispôsobovať dianiu na javisku a v jame, má svoje špecifiká a v tomto smere je potrebná aj istá miera praxe.

Ako už bolo definované, Peter Pan je pre Romana Novitzkeho prvý celovečerný balet, do ktorého vložil sériu choreograficky zaujímavých skupinových sekvencií. Jeho silnou stránkou je stavba pohybovej štruktúry pre pánsku zložku súboru. Koncentruje sa na prácu rúk, v ktorej často kreuje rýchle atraktívne formácie pôsobiace vo výsledku hravo, ľahko, vtipne a tak akosi mimovoľne. Nezaprie v sebe klasického tanečníka, (z tohto slovníka vychádza), preto lineárne gestá, skoky, práca s telom sú elegantné a podrobené disciplíne, zároveň však pohyb uvoľňuje, dáva mu civilnejšiu podobu. Tanečníci sa hýbu prirodzene a v drobných nuansoch efektne zároveň (Piráti, Indiáni, Morské panny, ale asi najviac rezonujú Stratení chlapci). Esteticky a príťažlivo sú postavené aj sólové party a duet Darlingovcov, či duet Petra Pana a víly Cililing (keď víla umiera) a jeho duet s Wendy v druhom dejstve, hoci ich poetická sila stojí skôr na kvalitnej interpretácii; troška gymnastiky zaradil v sekvenciách detí (žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave), a napokon rozprávkovú vzletnosť Petra Pana a víly Cililing znásobil zdvojenými postavami, ktoré doslova lietajú v priestore zavesené na popruhoch a flexibilne opticky striedajú svoju existenciu na javisku a vo vzduchu. Týmto riešením vniesol do obrazov dynamiku, a zároveň je koordinačne náročné zosúladiť lietajúcich „dablérov“; chce to absolútnu presnosť, aby efekt aj fungoval. Okrem tohto odvážneho riešenia, necháva občasne protagonistov vybehnúť do hľadiska, alebo ich necháva odísť po jeho stranách (nie je to nič nové, ale vťahuje tým detského percipienta viac do deja a provokuje jeho reakcie a interaktivitu). Tanečníci, okrem tancovania, pomerne často vyjadrujú svoje emócie pokrikmi, citoslovcami, vzdychmi; kapitán Hook, ktorým predstavenie začne dokonca zakričí do auditória vetu „Kde je Peter Pan ?“. Svoj názor na tieto prejavy tanečníkov mám, ale vnímam to ako podpornú funkciu v detskej inscenácii, ktorá na malých percipientov spravidla funguje. Tiež to nie je objavná záležitosť, (napr. u Jána Ďurovčíka sme si toho už dávno užili pomerne dosť), ale tu je toho vskutku zrazu preexponovane nad mieru. Dostane sa nám aj malej skúšky rytmiky obecenstva (v istom momente, keď Peter Pan oživuje vílu Cililing) sa na divákov obráti dirigent a vyžaduje si potlesk respondentov, aby v tejto akcii oživovania boli súčinní. Odhliadnuc od toho, že neholdujem tomuto typu interaktívnych vstupov, deti (alebo skôr mnohí dospelí) sa chytia a môžu mať emočný podiel na posune deja a udalosti, ale zaradiť do inscenácie tento typ diváckej spolupráce takto ojedinelo vyznieva ako vytrhnutie z kontextu. V princípe interakcia v detskej inscenácii je na mieste, dôležité je však jej dávkovanie. Keď je len v jednom momente počas celého predstavenia, môže pôsobiť zúfalo, ako „záchrana“ pozornosti. Choreografia má svoje pôsobivé, silné stránky, ale vnímame ju skôr ako sled jednotlivých, tanečne kvalitne stvárnených, sekvencií (doslova čísiel), ale nie tak celkom kontinuálny kompaktný príbeh. Iste, deti ohúri lietanie, snáď spočiatku aj tie pokriky, mágia videa a svetiel, ale absentuje možno ráznejšia režijná ruka, ktorá by celú inscenáciu trochu „upratala“ zvlášť preto, že hudba, (akokoľvek súčasná a pre iné účely kvalitná) tu nie je ten fenomén, ktorého sa dá melodicky chytiť. Uznávam však, že vnímanie detského percipienta môže byť iné a napokon táto inscenácia je predovšetkým pre neho.

To, čo predsalen robí Petra Pana príťažlivého aj pre dospelého vnímateľa, je skutočnosť kvalitného tancovania sólistov a súboru Baletu SND, ktorí invenčné pohybové skladby choreografa interpretujú prirodzene a profesionálne zároveň. Hneď v prológu je pekný poetický duet a sóla manželov Darlingovcov (Anna Schuster Vágnerová, Andrii Havryliuk) obaja na krátkej ploche predvedú raster elegantných gest v adekvátnej dynamike, tempe aj poézii. Choreografia je postavená na skupinových partoch a tie všetky „skupiny“ zvládli bez výhrad. Trochu svojskej komiky sa príjemne skrýva v jednotlivcoch, čo grupu sympaticky „rozbíja“ a priznáva každému osobitý charakter, pričom tanečne sú kompaktné a jednotné. V Novitzkeho choreografiách je typické (a sympatické) priznanie individuality v „mase“, kde sú všetci tanečne skoordinovaní spolu, ale vždy je tu aj výrazný priestor pre každého jednotlivca. To je ľudské a korektné riešenie, ktoré zároveň necháva divákom možnosť vychutnať si ešte viac jednotlivé pohybové aj výrazové interpretácie. Okrem už spomínaných Darlingovcov, sólistov tu nie je až tak veľa – Peter Pan, víla Cililing, Wendy, kapitán Hook a Tiger Lily. Netreba samozrejme opomenúť tých, ktorí dvom prvým postavám „suplujú“ lietajúce alter egá s akrobatickou odvahou, tanečnou eleganciou a malou výrazovou drámou v slušnej výške na dlhých popruhoch (Filip Manca a Ema Dobešová). Aj pes Nana tú má svoju rozkošnú výrazovú a zábavnú tanečnú plochu úplne skrytý v kostýme-maske (Peter Andel), krokodíl zastrčený v skelete sa pomerne slušne plazí (Andrii Havryliuk) a skvelý je Tieň Petra Pana (Gerardo Gonzales Villaverde), ktorého naháňa. Mimochodom, bolo by korektné minimálne na webovom sídle (keď už informáciu nenájdeme v bulletine, ani v jeho prílohovom letáčiku) uvádzať aj mená tých, ktorí sú skrytí v maskách (okrem psa nenájdeme Tieň, Krokodíla, ani Darlingovcov, ba dokonca ani lietajúceho Petra Pana a Vílu Cililing, ak neberiem do úvahy popisky fotiek).

Wendy (Tatum Shoptaugh) na svojej ploche tanečnej aj výrazovej ustála svoju rolu disciplinovane a so cťou ako vždy, je rozprávkovo milá a zámerne dievčensky naivná. Caterina Marchetti na druhej premiére pôsobila tanečne briskne, sviežo, je to civilnejšia a spontánna Wendy. Kapitán Hook (Peter Szabó) si svoje pirátstvo, zdá sa, užíva, síce preexponuje svoje herectvo, ale rozprávková figúra ho k tomu nabáda a predurčuje. Trochu akoby vizuálne „vypadol“ z amerického filmu, rozhodne si ho zapamätáme. Treba jemne naznačiť, že niektoré postavy (vrátane tej jeho) sa nealternujú, čo prirodzene tanečníkov fyzicky aj výrazovo vyčerpáva, ale je sympatické, že to nie je na javisku poznať. Výraznejší tanečný priestor je poskytnutý aj postave Tiger Lily (Veronika Yungová), ktorá ho aj náležite využila v pohybovej dynamike a výrazovom temperamente. Peter Pan v prevedení Kristiána Achbergera je po pohybovej stránke dokonalý, výrazovo ho vnímame ako trochu rozmaznaného nezodpovedného týpka z kategórie „zlatej mládeže“, ale má v sebe šarm a eleganciu aristokrata. Jeho alternant Wisse Scheele je skôr roztopašný rozkošník, akoby rovno vyskočil z kreslenej knižnej ilustrácie. Petra Pana mu bez výhrad uveríme a jeho tanečný prejav v krásne prirodzenej elegancii pohybu spôsobuje vizuálnu slasť. Víla Cililing (Oľga Chelpanova) profesionálne zatancuje register všetkých pohybových polôh, čo berieme už ako samozrejmosť, ale rozhodne treba upozorniť na jej výrazové spektrum - urazenú žiarlivú vílu zahrá rozkošne autenticky. Silnou konkurenciou jej je v tejto postavičke aj Rio Nakata, rovnako hravá, pohybovo briskná a výrazovo snáď aj prirodzenejšia. Pomerne často sa stáva, že druhá premiéra sa nesie vo väčšej pohode a uvoľnenosti, bez extrémneho napätia ako na javisku, tak aj v hľadisku. Tento raz tomu bolo opäť tak. Dokonca pri zápale zápasu kapitána Hooka a Petra Pana vyletel nechtiac meč piráta do orchestriska, Peter Pan (Wisse Scheele) sa postavil k situácii pohotovo improvizačne a ako korektný súper sa zbavil svojho meča a nahradil šerm pästným zápasom.

Tatum Shoptaugh: Som len obyčajné dievča, ktoré chodí do práce Obdivujeme ich virtuozitu, schopnosť vyjadriť telom tie najjemnejšie poryvy ľudskej duše aj dramatické osudy literárnych predlôh. Každý deň začínajú odznovu. Tréning, skúška, predstavenie ako ustavičná snaha o dokonalosť. Taneční umelci v baletných súboroch všade na svete si uvedomujú, aká náročná a krátka je ich kariéra a svoj vzácny čas sa snažia využiť naplno. Prvá sólistka Baletu SND Tatum Shoptaugh na javisku stvárňuje všetky vrcholné postavy baletného repertoáru - Manon, Odettu/Odíliu, Tatianu aj Júliu a čoskoro sa zaskvie v novom pôvodnom detskom balete Mariána Lejavu v choreografii Romana Novitzkého Peter Pan. Ako vyzerá jej deň?

Jednoznačne silnou stránkou Novitzkeho Petra Pana je profesionálne tancovanie sólistov a súboru, kreatívne postavené skupinové sekvencie, hravá a prirodzená pánska zložka (zvlášť v Stratených chlapcoch a oboch Petroch Panoch – toho na zemi, aj toho vo vzduchu) a snaha generovať vizuálnu (aj akrobatickú) mágiu predlohy. Romana Novitzkeho evidujeme z nedávnej minulosti ako vynikajúceho tanečníka, miláčika bratislavského publika, ktorý stvárnil na javisku SND takmer všetky sólové a titulné postavy vtedajšieho repertoáru (ako ho ostatne definuje aj text v bulletine); ale aj ako prvého sólistu Stuttgart Ballet, či choreografa, ktorý tvorí v Štuttgarte od roku 2025 na pozícii Artist in Residence a ako šéf Foto a video propagačného oddelenia. Na našej scéne sa tiež prezentoval svojimi dvomi (už vyššie spomínanými) komornejšími choreografickými dielami. Je to sympatický, priateľský, večne mladý a ambiciózny muž, ktorý neodmieta provokatívne výzvy. V roku 2021 si prevzal z rúk Ministerky kultúry SR cenu za umelecké majstrovstvo v oblasti klasického a moderného baletu, ako aj za výnimočnú reprezentáciu slovenského baletného umenia doma i v zahraničí. A dostal ju právom. Roman Novitzky je bratislavský Peter Pan, ktorý priletel na svoju niekdajšiu domácu scénu zo Štuttgartu. Hoci ho mám ako tvorcu a človeka rada, veľmi si ho vážim ako tanečníka a dovolím si tvrdiť, že vo mne tiež stále drieme (bez ohľadu na vek) kdesi vnútri malé dievčatko, musím s ťažkým srdcom konštatovať, že na prvé pozretie vskutku takmer zadriemalo. Je teraz na deťoch, či Novitzkemu ten rozprávkový „let“ s nadčasovým posolstvom, uveria, zatiaľ čo my dospelí sme zatiaľ trochu na pochybách. To vizuálne (takmer klasické) s tým avantgardným (hudobným) celkom kompaktne nefunguje. Akoby išli proti sebe dva svety, ktoré sa korektne nepretnú. Niekedy veľké sústa (ako celovečerný balet) môžu ostať trčať v krku, kým „jednohubky“ (ako komorné diela) toho istého autora sú bezkonkurenčne skvelé. Baletný titul pre deti SND rozhodne potrebuje; uviesť po čase pôvodný (teda našich domácich tvorcov), je sympatické a asi aj žiadúce, hoci nie vždy všetko zafunguje tak, akoby sme si želali.

Akokoľvek, detský titul hľadiská zrejme naplní (nie je ich v Bratislave až tak veľa), hoci paradoxne sa v takmer identickom čase uvádzala aj ďalšia premiéra pre deti v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov v réžii Mateja Trubana. Vskutku dynamická, vtipná činohra s pesničkami, výtvarne mimoriadne pôsobivá a textom stále aktuálna, plus veľmi motivačne sympaticky protagonistami zahraná, jednoznačne pobavila deti aj dospelých. Je len dobre, keď je z čoho vyberať pre deti aj v rámci žánrov a mesta. Nuž, „povinnosť“ dospelého recenzenta je splnená, ostatné už ponechávam na decká. Napokon, o ne tu v princípe ide.

Autor foto: Juraj Žilinčár