V Slovenskom inštitúte v Berlíne bola 7. mája 2026 slávnostne otvorená expozícia Ivana Herényiho pod názvom Echá krajiny. Výstava sa uskutočnila na pozvanie riaditeľky SI Berlín, pani Zuzany Megovej. Prezentácia je koncipovaná z jednotlivých tvorivých období autora a kolekcia pozostáva z troch okruhov – maľby, automatickej kresby a komorných sochárskych objektov.

Krajina je priestor, v ktorom sa slobodne pohybujeme, vnímame jej okolie, štruktúru, naturálne kompozičné usporiadanie, vizuálnu kvalitu, ale aj jej vôňu, vzduch a atmosféru. Krajina je improvizačné dielo prírody, ktoré svojou spontánnosťou dokáže magicky priťahovať. Krajina však nie je „len“ príroda. Krajina je aj územie, mesto, hranica, možno vesmír; krajinou môže byť naše telo aj duša.

Fenomén krajiny (tej konkrétnej, no veľmi často práve vyabstrahovanej) v rôznych výtvarných podobách (od kresby, grafiky, maľby až po sochu) fascinuje aj akademického maliara Ivana Herényiho z Bratislavy. Ivan pochádza z umeleckej rodiny, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v odbore reštaurovania socha – kameň a vo svojom tvorivom období sa kontinuálne venuje reštaurátorským výskumom stredovekých objektov prevažne na strednom Slovensku. Zatiaľ čo je Ivan synom výtvarných umelcov, jeho starí rodičia boli baletnými umelcami v Slovenskom národnom divadle, a tak naša prvá spolupráca vznikla v roku 2012 akosi prirodzene práve tam, kde som v tom období pôsobila ako projektová koordinátorka a kurátorka divadelnej galérie.

V divadle prezentoval veľkoplošnú maliarsku tvorbu a sochárske objekty ovplyvnené snovými zážitkami a zachytávaním spontánnych obrazov vynárajúcich sa z podvedomia. Vo svojej tvorbe rozohrával vlastné „divadlo“ založené na podvedomí, regrese a snoch, podporené náklonnosťou k bojovým umeniam. Autorovou snahou bolo prekračovať ego a – ako sám tvrdí – podnety „nechávať preniknúť cez otvorené dvere“. Z tejto kolekcie z obdobia roku 2010 prezentuje diptych automatickej kresby aj na berlínskej výstave.

Tak ako je ťažko uchopiteľná téma, impulz paradoxne dôsledne kladie dôraz na techniku. Herényiho doménou a vyjadrovacím prostriedkom tohto obdobia bola automatická kresba, intuícia, mentálny proces, ktorý smeruje a vyústi do formy. Autor má vlastnú reč znakov, ktorá je výsledkom jeho experimentov. Psychológia jeho diel akoby bola zároveň autoterapiou umelca. Automatická kresba nezaťažená egom autora naráža na technickú bravúru, ktorá mu dáva slobodu na usmerňovanie, „režírovanie“ hmoty. Vzniká akási schizofrénia toho, čo nemôže (a nechce) ovládať, a toho, čo má absolútne pod kontrolou. Zatiaľ čo v predchádzajúcom tvorivom období akoby „kamufloval“ techniky na úroveň nerozpoznateľnosti, v súčasnosti smeruje k priznaniu prechodu techník. Tento paradox vyvoláva isté pnutie dvoch svetov – uvedomeného, reálneho a transcendentálneho.

V plošných dielach na sololite aplikuje olej, tlačiarenskú farbu, temperu, ceruzu (grafit), suchý a mokrý pastel, vosk, akryl – a techniky kombinuje. V sochárskej tvorbe používa bronz, kameň, tehlu, drevo a kov. Súčasná výstava je kombináciou plošných výtvarných výstupov: okrem spomínaných veľkých formátov sú zastúpené aj stredné formáty s akrylom na kartóne a kašírovanom japonskom papieri z roku 2020, séria menších formátov realizovaných priamo pre účely expozície Slovenského inštitútu Berlín s jeho večnou témou prírody – vyabstrahovanej krajiny – z roku 2026 (olej na papieri) a nedávno prezentovaná komorná sochárska tvorba (kameň, dlažba, škridla z roku 2024), ktorá na Slovensku výrazne zarezonovala v odborných kruhoch, ako aj vo verejnom priestore.

Zatiaľ čo diptych automatickej kresby a sochárske objekty pôsobia takmer monochrómne, v najnovšej tvorbe autor výrazne používa farbu a celé jej spektrum – od žiarivejších cez studené až po teplé tóny, ktoré v ploche prechádzajú jeden cez druhý, s dominanciou zelenej a modrej. Hoci je plocha štvorca vymedzená a totožne formátovo zduplikovaná hĺbkou rámu, výjav krajiny v rôznych podobách, náladách i nuansách je často hmlisto nejednoznačný, zastretý, bez konkrétneho geografického zadefinovania – s abstraktným výrazom, zároveň však s príťažlivou intimitou, za ktorou sa skrýva konkrétna emócia autora z reálneho priestoru a času.

A tak sa do sklenených kubusov (objektov) uzatvára autorov pocit z vlastného zážitku ako do herbára. Mimovoľne produkuje akési privátne „Pandorine skrinky“ plné tajomstiev z krajiny, ktorú zažil, a z „krajiny“ myšlienok, spomienok a emócií, ktoré štetcom do plochy papiera zakódoval. A hoci „na prvú“ evokujú tieto minimalistické obrazy iba akýsi raster šmúh, nejednoznačných čiar a rozmazancov, sú to v konečnom dôsledku malé svety – les aj jazero, obloha aj strom, svetlo aj tma, deň aj noc, slnko aj búrka; fragmentálne sa objaví predmet, dom aj nepatrná drobná figúra.

Maliarske gesto, ktoré v predchádzajúcej tvorbe stredných formátov z obdobia 2020 malo výraznejšiu konkrétnosť, razantnosť a svojím spôsobom aj surovosť, v malých formátoch z roku 2026 zmäklo a vyprofilovalo istý stupeň nehy a tichej intimity; je krehké a dynamické zároveň. Je v nich fantázia aj vesmír, iné dimenzie, ktoré porušujú realitu, malé kompozičné úvahy, ktoré reagujú priamo na umelcov dlhodobý režim kreslenia do bloku. Autor každý deň fyzicky kreslí na papier alebo skicuje do tabletu. Bez ohľadu na to, či je v období sochárskom, maliarskom alebo grafickom, kresba je integrálnou súčasťou jeho praxe.

Kontrastne k týmto maliarskym a kresebným výstupom sú v expozícii situované komorné sochárske objekty na monumentálnej hladine sokla, ktorých kombinácia materiálov generuje určitý typ brutálnej surovosti. Vyrezávané a dynamicky v rôznych uhloch situované strešné škridly ukotvené v dlažbe či kameni majú abstraktný (takmer dekoratívny) charakter, len fragmentálne so vsadením štylizovanej figúry. Zmenšené monumenty reprezentujú krajinu – mesto; sú kreované z autentických materiálov konkrétnej ulice a domu. Sú to zmenšené monumenty civilizácie. Echá krajiny zachytáva na svojom intelektuálnom i emočnom radare, aby ich následne vizualizoval v ploche a v hmote.

Hoci sa Ivan Herényi výraznú časť roka pohybuje na strednom Slovensku v rámci svojich reštaurátorských výskumov a realizácií, svoj ateliér má v Bratislave, v rodnom meste, kde zanecháva až hmatateľne svoje umelecké stopy. Okrem výstav, ktoré realizuje, vlastní v centre mesta so svojou mamou – tiež maliarkou – komornú galériu CIT; na priečelí historickej budovy Slovenského národného divadla je situovaná jeho busta Wolfganga Amadea Mozarta a na nábreží Dunaja v modernej štvrti Eurovea participoval čiastočne na realizácii sochy Milana Rastislava Štefánika od Bohumila Kafku v roku 2005. Skvosty jeho tvorby sú verejne (a zároveň nenápadne) skryté „v krajine“ jeho mesta, ktoré má rád. Echá (našej) krajiny nechal teraz znieť v Berlíne.

Vernisáže výstavy sa zúčastnila aj výkonná riaditeľka Spoločnosti priateľov Európy Monika Trautmann a členka predstavenstva Jutta Kahle. Priestory Slovenského inštitútu v Berlíne sa zaplnili prevažne návštevníkmi z Nemecka, ktorí prejavili záujem aj o osobné rozhovory s autorom a kurátorkou, ale aj slovenskými občanmi žijúcimi v Berlíne. Výstava potrvá do konca júna 2026. Celkom symbolicky v meste, ktoré snáď najviac v Európe reprezentuje fenomén rozdelenia aj jednoty – povestný múr, ktorý ako memento trčí takmer na každom kroku, aby pripomínal krehkosť slobody a demokracie. Fragmenty toho berlínskeho sú z betónu – nedovoľme „zabetónovať“ ten pomyselný v našej duši.

Autorka textu a kurátorka výstavy: Barbara Brathová