Pod názvom Abstraction je do 28. marca t. r. inštalovaná v študovni a v ďalších priestoroch Univerzitnej knižnice Prešovskej univerzity (PU) v Prešove výstava diel akademického maliara Petra Kocáka (nar. 1961).

V súčasnosti univerzitný profesor na Inštitúte hudobného a výtvarného umenia Filozofickej fakulty PU v Prešove strávil detstvo v Stropkove, absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Košiciach a Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Vo svojej tvorbe ako grafik využíva rôzne techniky. Známy je ako veľký nadšenec čínskej kaligrafie, je čestným členom Čínskeho kaligrafického spolu. Na svojom konte má množstvo ocenení a uznaní a desiatky výstav po celom svete.

Nasledujúci rozhovor sa konal v umelcovom ateliéri v Prešove, deň po vernisáži výstavy,

ktorá sa konala 25. februára.

Rozhodli ste sa urobiť – s prívlastkom unikátna – výstavu svojej abstraktnej tvorby. V čom je zaujímavá? V čom je pre vás dôležité prezentovať sa takto v domácom prostredí v Prešove?
Zásadný rozdiel oproti všetkým mojim predošlým výstavám je v tom, že tie prezentovali moju figurálnu tvorbu – fantazijný, snový realizmus až surrealizmus. Len občas sa tam objavili dva – tri kúsky abstraktného vyjadrenia, ktoré tam vlastne ani nezapadali, boli skôr ako ukážka, že niečo také robím. Pravda však je, že sa rovnako intenzívne venujem abstraktnej tvorbe – maľbe, kresbe, grafike – a niekedy aj oveľa viac než figurálnej. Ale nikto to nevidí. Jediný, kto to vidí, je Peter Haľko (dlhoročný priateľ a riaditeľ Univerzitnej knižnice PU v Prešove – pozn. aut.). Je tu so mnou stále, pozerá mi cez plece, je najväčším znalcom mojej tvorby. A bol to práve on, komu napadlo, aby som konečne urobil výstavu abstrakcií, veď ich mám milión. Zareagoval som, že je to dobrý nápad, a začali sme pripravovať – pred dvoma rokmi.

Práce je okolo toho neuveriteľne veľa, pretože tých diel je okolo päťsto a vybrať štvrtinu či pätinu mi ničilo nervy. Máte 50 obrázkov a vybrať dva – tri? Nemožné. Všetky sú rovnaké. A ktoré sú najlepšie, to človek nedokáže posúdiť – je to ako vybrať si spomedzi detí to najobľúbenejšie. Po mesiacoch selekcie, bolehlavu a všetkého možného sme to nakoniec zvládli – aj vďaka Haľkovi, ktorý mi radil nezaujatým okom, a samozrejme aj kurátorke Jane Migašovej. Presvedčili ma, vybrali to najlepšie. Ja by som si to urobil po svojom, a to by nebolo dobré. Urobili slušný výber – zo všetkého trochu – a vykryštalizovali to do perfektného tvaru. Výstava má hlavu a pätu. Je na nej 99 diel, čo je naozaj veľa – od päťcentimetrových až po trojmetrové. Diapazón je široký a ľudia si v ňom nájdu svoje.

V katalógu k výstave tvrdíte, že vystavované práce pozývajú návštevníkov do priestoru bez slov, do krajiny vašej duše. Aká je tá duša?
Ide o veľmi zjednodušený metaforický výraz pre vystihnutie stavu, v ktorom človek vytvára abstraktné veci. To je veľmi ťažké opísať niekomu, kto nekomponuje klasickú hudbu, džez či abstraktné obrazy. Opísať myšlienkový alebo emocionálny proces, ktorý sa odohráva v samotnom tvorcovi, je podľa mňa nevysvetliteľné. A to aj preto, že ani samotný tvorca nedokáže presne opísať, čo sa deje, prečo to robí a ako.

Je to prepojenie s vesmírom. Zdá sa mi, akoby som sa ponoril do mikrokozmu, do nano milióntin mikrometrov vesmíru, kde sa odohrávajú veci, ktoré človek nevidí ani mikroskopom, ani očami, a zároveň som v makrovesmíre, kde je nekonečné množstvo galaxií a hviezd. Tam sa odohrávajú príbehy, ktoré vidím – presnejšie cítim ich. Vyvierajú zo mňa cez ruku. Človek to koriguje vzdelaním, skúsenosťou – kde je tmavšie, kde svetlejšie, kde vytvoriť priestor, aby čo najpresvedčivejšie zobrazil to, čo cíti. Preto to nazývam krajinami duše.

Skutočne však bez slov?
Áno – len pozerať a hľadať, čo sa tam deje. Podstatou celého – aspoň ja to tak vidím – je pohyb. Vrenie, neustály pohyb, ako chemické reakcie v priestore, vo farbe, v čase. Nie že by čas zastal – on ide neustále, mení sa, a dielo je len fotka, zachytenie momentu. No zároveň chcem, aby pokračovalo ďalej – v priestore na papieri, plátne – aby sa stále hýbalo. Aby bolo živé, nie statické.

Aké reakcie ste mali počas vernisáže na vystavené práce?
Náš prorektor pre vedu a výskum mi povedal, že na tom najväčšom obraze, ktorý je takmer prázdny, s jedným oblúkom, vidí atómovú nanofyziku a matematiku. Tvrdil, že je to tam presne zobrazené. A o to presne ide. Vyjadrujem fyzikálne a emocionálne pohyby, princípy, ktoré sú vo vesmíre nemenné a večné. Menia formu, ale princíp zostáva rovnaký – ako plus a mínus, ktoré sa priťahujú a jedno bez druhého nemôže byť. A práve tento proces, ktorý sa krúti, zobrazujem.

Hovorili sme doteraz o obsahovej, tematickej stránke a inšpirácii vašich diel, ale nemenej dôležitá je technická zručnosť. Súhlasíte?
Samozrejme. Mňa najviac charakterizuje – a aj fascinuje – že pri abstraktnej tvorbe nemám vopred žiadnu kresbu, skicu či predlohu. Mám len prázdnu kovovú dosku, rôzne nástroje, rydlá, nože, čokoľvek – a hneď začnem ryť. Netuším, čo tam bude o dve či tri sekundy. Je to moment napätia, ktorý musím improvizačne zvládať. A nesmiem to pokaziť – je to nezvratný proces. Nedá sa opraviť. Musí z toho vzniknúť začiatok, stred a koniec. Vzniká to v čase aj priestore, impulzívne, nič nie je premyslené dopredu. Sám som prekvapený, keď je to hotové – čo tam vlastne je.

Je pre vás tvorba abstrakcií v súčasnosti naozaj „number one“?
Áno, posledný rok – dva. Ale stále robím ex librisy aj zákazky pre zahraničných zberateľov – čínskych, japonských, západoeurópskych. Už sa mi však nechce tak veľmi ako kedysi, keď som bol mladší a živil som sa tým. Teraz si viac šetrím čas na abstraktnú kompozíciu, kde sa ja sám spoznávam. Občas si odskočím ku klasickej zobrazovacej metóde s realistickejšími detailmi figúry či niečoho z reálneho sveta – ale vždy je to fantazijné.

Včera po vernisáži som začal linoryt – autoportrét, ako ryjem. Hore bude latinský nápis Anno Domini, rok, a potom aetatis suae – svojho veku 66. Bude to grafika – pamiatka pre deti, vnukov, pravnukov na deda a pradeda, ktorý ryje. Zdá sa mi to ako dobrý nápad.

To, čo robíte, je výsledkom skôr driny, alebo je to talent „od Boha“? Ako sa sám hodnotíte?
Viem presne posúdiť, koľko talentu mám – podľa druhých. Mal som spolužiakov na základnej, na strednej, na akadémii, kde sa zídu tí najtalentovanejší od malička. Tam sa porovnáte. Viete, kto má talent, kto pracuje denne, kto na sebe maká. A kto talent má, ale nepracuje, a tak zakrpatie. Za pár rokov sa to ukáže.

Mal som spolužiaka Milana Bandurčina – prišiel na strednú a nevedel poriadne kresliť, ale mal úžasnú predstavivosť a nesmiernu pracovitosť. Ten ma naučil pracovať denne. Ja som mal lepší talent ako on, ale keby som nerobil, v druhom ročníku by ma predbehol. Musel som začať makať, aby som s ním držal krok. Je to presne to – keď sa dvaja ťahajú.

Najdôležitejšia je systematickosť. To platí vo všetkom – v športe, v hudbe. Kto nemaká denne šesť – osem hodín, nemá šancu presadiť sa. Musí žiť len tým. Má aj iné povinnosti, ale gro dňa musí venovať tomu. Tisíce, milióny hodín práce – a vzniká majstrovstvo. Z pravidelnosti a opakovania sa stáva rutina. A vtedy človek nemá problém urobiť dokonalú vec. Má voľnosť myslieť – lebo techniku už nemusí riešiť. Má nápad a bleskovo ho urobí. To je výsledok pravidelného pracovania.

Má na vašej pracovitosti, rutine a talente podiel to, že ste blízko k východnému umeniu? Veď vás označujú za čínskeho kaligrafa.
Hovorím, že nič v živote nie je náhoda. Aj keď si myslíme, že nás niečo nestretne, stretne nás to presne vtedy, keď má. Do Číny som nikdy nechcel ísť, ázijské umenie ma nezaujímalo. Učil som sa japončinu dvadsať rokov ako samouk, poznal som japonské reálie aj dejiny umenia. Tam som chcel ísť, ale nepodarilo sa.

Zrazu prišla náhoda – kamarát z Číny ma v roku 2008 pozval počas olympiády. Išiel som. Po mesiaci som bol taký ohúrený ich umením, že som si povedal: idem domov, zbalím kufre a prídem späť. A chodil som každý rok na tri mesiace. Dokopy štyri roky.

Naučil som sa jazyk, písmo. Perfektne som sa v tom pohyboval. Najviac ma ovplyvnila kaligrafia. A tam platí – ak človek nepíše denne tisíce textov a vzorov, nemá šancu. Je to omnoho ťažšie ako u nás. Spústa štýlov, každý iný, každý treba dokonale natrénovať – niektorý dva – tri roky.

Po desiatich rokoch štúdia – dnes už pätnástich – mi dali titul majster a učiteľ. Reprezentoval som v Berlíne, Číne, Francúzsku – za celú Európu ma vybrali ako učiteľa čínskej kaligrafie. Pre nich je to rekord. V Číne sa nikto nestane majstrom za desať rokov. Tvrdia, že mám na to talent – vraj som musel byť v minulom živote Číňan.

Vysvetľujem si to tým, že ja viem kresliť – bežný Číňan nevie nakresliť portrét. Nemá takú ruku. Je prirodzené, že mám výhodu – som maliar. Kto vyrastie v prostredí, kde sa kreslí denne, má inú ruku ako niekto, kto pracuje vo fabrike či v obchode.

Hovoríte o Číne, ale na začiatku vášho života bola Čierna nad Tisou. Máte ju v rodnom liste. Boli ste tam?
Nikdy. Toto mesto vôbec nepoznám. Len som sa tam narodil – v pôrodnici. Mám odtiaľ študentov, tí mi stále rozprávajú, aby som sa prišiel pozrieť.

Možno nie je najdôležitejšie, kde sa človek narodí, ale komu. Vaši rodičia boli odtiaľ? A boli umelci?
Nie, technokrati. Otec konštruktér, mama tiež konštruktérka. Strojári. Áno, vedeli rysovať. Ja som mal byť tiež strojár. Otec mal fantastický rukopis, ako z počítača, mama takisto. Keď som bol chlapec, nechápal som, ako môžu takto písať – ako stroj.

Kto vás naštartoval, aby ste sa vydali po umeleckej ceste?
V detstve ma najviac bavil futbal. Otec bol futbalista, keď študoval v Bratislave, hral za Inter. Učil ma, vodil ma na tréningy. Hral som pravé krídlo s Vladom Gombárom. Prestal som v dvanástich – keď som začal kresliť.

Aký bol dôvod?
Čítal som knihu o van Goghovi – Smäd po živote. Potom som videl film s Kirkom Douglasom. Fantastický film. Bol som ohúrený. Keď mi o pár mesiacov zomrela babka, pri jej hrobe som si prisahal, že budem van Gogh. Fascinoval ma jeho príbeh – nesmierne zaujatý človek, posadnutý tvorbou.

Začal som kresliť. Otec mi vravel, aby som prestal, že zo mňa nič nebude, že mám ťažkú ruku. Mal som síce v triede najlepší krasopis, ale kresliť som nevedel.

Na prvej ZDŠ v Stropkove sme však mali skvelého učiteľa – Tóna Križanovského. Mal vzdelanie, ateliér, maľoval veľké oleje. Chodili sme sa na neho pozerať – zátišia, figurálne obrazy, vôňa farieb.

Vzal ma do krúžku, keď som namaľoval akvarel podľa jeho obrazu s vázou. Deviaťaci robili grafiky a keď som videl, ako to tlačia, zohnal som starý dáždnik, obrusoval pierko, otec mi ho zalial do rúčky. Našiel som linoleum – všade bolo. Niečo som vytvoril. Križanovský ma poslal do ľudovej školy umenia, kde prvýkrát otvorili výtvarný odbor.

Bol som šiestak. Prišla Edita Vološčuková – absolventka z vysokej školy v Prešove. Boli sme z nej nadšení. Pod jej vedením sme vyhrávali súťaže, robili skvelé veci. A napokon jej mama prehovorila moju mamu, aby ma dali na šupku do Košíc.

Označujú vás za žiaka Albína Brunovského. Súhlasíte?
Neviem, kto to vymyslel. Ja nie som jeho žiak. Som Dubayov žiak. Orest Dubay bol môj šéf na grafike na akadémii v Bratislave. On ma prijal. Fantastický človek aj učiteľ.

Keď odišiel do dôchodku vo veľmi zlom zdravotnom stave po mozgovej príhode, prišiel Ivan Rumanský – najlepší ilustrátor kníh. My sme boli nadšení, že nás bude učiť, on bol z nás vystrašený, nikdy neučil. Ale bol to fantastický človek – čistý Lipták, s veľkým srdcom. Rozprával nám veci, ktorým sme často nerozumeli – až po desiatich rokoch mi došlo, čo mi vlastne hovoril.

Stretli ste sa počas štúdií s Brunovským?
Jasné. Robil som uňho diplomovú prácu. Ušiel som od Rumanského, ktorý mi stále hovoril, aby som robil ľahšie, prirodzenejšie. Mal pravdu, ale ja som nechcel. Chcel som ťažšiu, komplikovanú prácu s nejasným výsledkom. Prosil ma, aby som to tak nerobil, ale bol som tvrdohlavý. Nepodarilo sa mi ju obhájiť. Išiel som na druhýkrát. Dostal som sa do krízy – pochyboval som o sebe, čo je pre tvorcu najhoršie. Trvalo to pol roka. A išiel som za Brunovským.

On mi otvoril dvere. Dal mi nádej. Sadli sme si v súkromí, porozprával sa so mnou. Pýtal sa, čo viem najlepšie robiť, a mal som si vybrať básnika. Povedal som Daniel Hevier – akurát vtedy začínal. Kúpil som si jeho zbierku.

Brunovský povedal: vyberte si šesť jeho básní a urobte ku každej jednu grafiku. Príďte, keď to budete mať hotové. O pol roka som prišiel obhajovať, Rumanský ako školiteľ nevedel nič o mojej aktivite, len si obhrýzal nechty pred komisiou, asi dvadsať členov, profesori. Odovzdal som mu práce, pomaly ich prezeral, pamätám si hrobové ticho, a potom povedal – veľmi pekné. To som sa radoval. Brunovský ma vlastne zachránil.

Teraz ste tam, kde boli kedysi vaši učitelia. Pracujete ako vysokoškolský pedagóg. Aké to je?

Keď kráčam po meste alebo do ateliéru v teniskách, teplákoch a s cigaretou v ruke, myslím na svojich učiteľov takmer každý deň. Sú to ľudia, ktorí formovali môj život – ich myšlienky a slová vo mne zostali. Myslím na nich aj pri tvorbe. Často sa pristihnem, ako sa pýtam, či je normálne, že ja mám 66 rokov a oni zomreli, keď mali len 60. Premýšľam, že tých posledných šesť rokov som už vlastne „nemal byť“ – a všetko, čo som za ten čas vytvoril, by tu podľa tejto logiky ani nemalo existovať. Prečo museli odísť tak mladí? Karol Ondreička, Rumanský, Brunovský… aká škoda, že tu už nie sú. Učenie ma začalo baviť asi pred pätnástimi rokmi. Najprv som pôsobil na umeleckej škole a je veľký rozdiel pracovať s deťmi a s vysokoškolákmi. No robil som s nimi to isté, čo robím sám v ateliéri. Mal som skvelých kolegov – zakladateľov katedry, ako Július Machaj, Július Hegyesi či Tibor Gáll – ktorí ma naučili, ako so študentmi pracovať. Učiť výtvarné umenie nie je ako vyučovať vedu s definíciami. Musíte pristupovať ku každému zvlášť, pretože každý človek tvorí úplne inak. Postupne ma to začalo aj napĺňať, je to pre mňa hobby – vedel by som to robiť aj zadarmo. Napokon sa aj ja učím od mladých, niekedy mám pocit, že by som za to mal platiť ja im. Teším sa na nich a oni na mňa. Som rád, keď vidím ich pokrok. Samozrejme, dnešnej generácii občas chýba trpezlivosť a výdrž, ale aj to patrí k práci pedagóga.

Zhováral sa: Jozef Jurčišin

Foto z ateliéru Petra Kocáka: Jozef Jurčišin

Foto z vernisáže: Archív Univerzitnej knižnice PU v Prešove