ETUDY

Etudy som mala možnosť vidieť len na generálnej skúške a v zmysle korektnosti recenzie z generálok spravidla nepíšem. Nedá mi však sa aspoň fragmentálne nepozastaviť pri tejto inscenácii, ktorá svojou témou a jej spracovaním razantne zasiahla do repertoáru činohry SND. Inscenácia o autizme, ale aj o tých, ktorí sa o autistov starajú (rodičia), o tých, ktorí sa až tak nestarajú (systém), i tých, ktorí sa nestarajú vôbec (spoločnosť). O tom, ako autisti rozmýšľajú a cítia. Mimoriadne silný príbeh. Vlastne nie, nie je to „len“ príbeh, je to reálny život ľudí so špecifickým znevýhodnením vycizelovaný do symbolických detailov aj v rámci vizuality/scény (Peter Mazalán) a hudby (Fero Király), postavený na bezprostredných skúsenostiach tvorcov s autizmom v ich vlastnom rodinnom prostredí a prostrediach iných konkrétnych a skutočných situácií. Autentické, pravdivé až bolestné herectvo excelentnej Jany Oľhovej a Františka Kovára, prirodzené a krásne citlivé introvertné fungovanie klaviristu Petra Pažického (aj v „hereckých“ polohách), a napokon sa mi veľmi chce zadefinovať Adam Loj, ergo Juraj Loj v roli Adama, pretože Loj tým autistickým mužom Adamom naozaj JE a jeho interpretácia je na filmového Oskara, alebo minimálne na divadelné Dosky.

V takýchto témach je vždy obava o profiláciu patetickosti, alebo citového vydierania diváka, prípadne romantizovania príbehu (ono povestné súcitné „ach ten chudáčik“) môže skĺznuť do karikovania aj gýču. Ale nič také sa nestalo. Peter Mazalán sa geniálne vyhol týmto konotáciám pravdivosťou reality, ktorá rieši na jednej strane psyché človeka s touto nevyspytateľnou (svojim spôsobom „kurióznou“) a širokospektrálnou diagnózou, a zároveň pragmatizmus - čo sa udeje s takýmto človekom, keď sa jeho rodičia resp. opatrovatelia raz pominú. Kde bude? Kto a ako sa o neho postará? Čo si bude myslieť? Čo bude cítiť? Bude si vôbec niečo myslieť a cítiť?

Vždy som sa zamýšľala nad tým, aký hrozný musí byť stav v bdelej kóme, keď človek nedokáže mať fyzický kontakt s okolitým svetom, ale všetko vníma. Aký bezmocný a skľučujúci pocit to musí byť nevedieť dať blízkym najavo, čo cítim, čo si myslím, a že som vôbec tu. Uväznené vedomie v tele, ktoré neposlúcha. Spánková paralýza nás vie na chvíľu dostať do takéhoto stavu bezmocnosti a paniky a je to vskutku pocit na zbláznenie. Človek s autizmom je podobne uväznený v tele, ktoré neovláda, ktoré nevie navigovať a ovplyvniť, podobne ako občas svoje emócie. Na rozdiel od pacienta v kóme chodí a v rámci svojich limitov sa hýbe, ale netušíme, či a ako svet vníma, čoho všetkého je schopný, aká je jeho inteligencia, či je vôbec schopný lásky. Mazalán prostredníctvom postavy Adama jeho myšlienkové pochody a jeho emocionálne spektrum empaticky a citlivo vysvetľuje, pootvára dvere do duše, ktorá sa pre ostatnú spoločnosť všeobecne javí ako stratená. A ako odznelo aj na tlačovke, máme sa čo od týchto ľudí učiť, aj sa za čo hanbiť.

Nie je to „len“ o tom, že Loj excelentne zahrá autistu (aj keď za mňa je to zatiaľ jeho životná rola), je to o uvedomení si všetkých súvislostí, ktoré so životom s autizmom, aj so životom s autistom, zvlášť v našej spoločnosti, (ne)fungujú. Je to intímny náhľad do jednej (svojim spôsobom zúfalej), a zároveň tak krásnej rodiny, ktorý sa nás zdanlivo netýka, a pritom sa nás v prenesenom význame týka všetkých. A to je vskutku bolestivé poznanie. Veď ktorá matka by nechcela dostať od svojho dieťaťa zelené srdce?! Možno to nie je inscenácia pre tých, ktorí majú doma svojho autistu. Oni vedia, v čom žijú. Je to inscenácia skôr pre nás ostatných, aby sme to vedeli aj my.

Empatickejšie povahy si poplačú, hanbiť sa do rukáva je dovolené, a možno sa cez slzy aj občas pousmejete, ale nebude to často. Pravdepodobne zažijete dusné ťaživé ticho, do ktorého sa na konci budete báť aj zatlieskať. Nie preto, žeby to nebolo dobré, ale preto, že je to TAK dobré, až z toho ide strach. A popritom sa veľa dozviete. Aj o sebe.

WATSONOVCI

Diametrálne odlišný je titul Watsonovci, ktorý je v réžii Mariána Amslera akýmsi pokračovaním jeho série výpravných a charakterom podobných inscenácií v SND akými sú Jana Eyrová a Malé ženy.

Romány ikonickej britskej spisovateľky Jane Austenovej, ktoré s vtipom, nadhľadom a noblesnou iróniou zobrazujú maniere a vzťahy vyššej vidieckej spoločnosti počiatku 19. storočia, s postupujúcim časom (okrem elegantnej atmosféry kostýmov, záhrad a bálov) z nich čoraz viac vystupujú témy rodové a hodnotové. Jej hrdinky sa nekoncentrujú len na romantiku zabezpečenia svojej budúcnosti výhodným sobášom, stávajú sa odvážnejšími, emancipovanejšími, rebelujúcejšími. Britská autorka Laura Wade, ktorá adaptovala a tvorivo dopísala nedokončený román Jane Austenovej tu už neprezentuje „len“ ženský román, ale aj inteligentnú komédiu, sociálnu sondu, ba dokonca filozofickú drámu o fungovaní ľudskej spoločnosti a zmysle života.

Tvorcovia v skratke definujú dej románu, ergo divadelnej hry: po mnohých rokoch výchovy u tety v Amerike sa do svojej pôvodnej rodiny vracia mladá žena Emma a stáva sa hviezdou spoločnosti s mnohými nápadníkmi. Sympaticky nápadné je však to, ako neustupuje z pozície začudovanej pozorovateľky. V životnej orientácii jej začne výrazne pomáhať záhadná Laura, ktorá hravo komunikuje s nedokončenými literárnymi postavami už z pozície modernej ženy 21. storočia.

Dramaturgička Darina Porubjaková hovorí: Dielo z minulosti ukotvené mentálne aj štýlovo vo svojej dobe sa zrazu stáva dielom výbušne a prekvapujúco moderným, slobodným a výpovedným. Téma vydaja, spoločenských konvencií, triednych rozdielov, osobnej slobody sa aj za cenu chaosu preskupuje do tém existenciálnej, rodovej identity a prehodnocovania aspektov kreativity. Časopriestorové pravidlá zmenia svoju zákonitosť, rovnako ako hranica medzi fikciou a realitou, a deje sa tak nápadito prekvapivo. Popri privátnych témach osobného šťastia sa prediera téma slobodnej vôle a optimálneho spoločenského usporiadania, hľadania novej spoločenskej zmluvy.

Podľa režiséra Mariána Amslera centrálnou osou všetkých tém je konfrontácia postáv z 19. storočia s myslením a skúsenosťou autorky z 21. storočia. Sám hovorí, že: témy sa zrkadlia, pretože sú postavené doslova oproti sebe a obe strany majú možnosť zamyslieť sa nad nimi, vyjadriť sa k nim a súhlasiť či nesúhlasiť. Výsledný obraz vzniká prienikom týchto dvoch svetov, dialógom minulosti so súčasnosťou.

Zrejme najťažšou úlohou tvorcov bolo skompletizovať a skompatibilizovať jazyk postáv, ktorý je v prvej časti formálnejší (knižný) a reprezentuje vznešenú konverzáciu z anglického salóna a v druhej časti, kde do archaického deja výrazne vstupuje alter ego skutočnej autorky Laury Wane v postave súčasnej spisovateľky Laury rétorika zosúčasnieva, stáva sa autentickou a plynule sa jej prispôsobujú všetky postavy. Tento kontrast dvoch svetov sa do dvoch jazykových štýlov transformuje prirodzene a zatiaľ, čo si v prvej časti môže divák vychutnať tú pravú klasickú (možno občas až zámerne a pre mňa sympaticky) preexponovanú javiskovú (a jazykovú) divadelnosť, druhá časť akoby automaticky scivilnie a prevedie nás do súčasnosti. Takýmto podprahovým a rovnako prirodzeným fenoménom je aj hudba (Ivan Acher), ktorá využíva mix dobových nástrojov a melódií s elektronickými a súčasnými prvkami tak organicky, že ten rozdiel divák ani nepostrehne. Ďalšou súčasťou inscenácie je aj pohybová kultúra (Stanislava Vlk Vlčeková), ktorú si naopak všimneme hneď na začiatku v interpretácii skupiny mužov (dôstojníkov v uniformách) tancujúcich s imaginárnymi partnerkami dobové tance, ktoré zároveň evokujú vo svojom mechanizme vojenskú disciplínu. Nenápadné, umné a účinné. Nepochybne vizualita scény (Eva Zezula Jiříková) a kostýmov (Marija Havran) zadefinuje primárnu výtvarnosť inscenácie v zmysle výsostnej noblesy a elegancie. Kostým využíva v princípe tón v tóne, romantické dámske róby (ale aj kabelky, čelenky s perami, resp. všetky ozdoby a drobné doplnky), švihácke outfity pánov od čižiem až po klobúky, ale aj „obyčajný“ odev služobníctva sa nesú v od bielej, cez béžovú, až po sýte hnedé farebné nuansy, zemité farebné spektrum vo svojej príjemnej jednote, elegancii a luxuse, až po jediný súčasný a civilný kostým spisovateľky v rifliach a saku s výrazne mužskou energiou.

Scéna tiež rozpráva svoj príbeh priepasti medzi dávnou romantikou a triezvou súčasnosťou, ilúziou a realitou, poriadkom a chaosom. Spočiatku sa ocitáme v rozľahlom salóne s veľkým oknom, cez ktoré je v pozadí vždy náhľad na konkrétnu nasvietenú situáciu a postavy, o ktorých sa práve na javisku hovorí. Na steny salónu sa premieta abstraktná projekcia svetelných odrazov. V prológu je na chvíľu na javisku situovaná posteľ chorého otca, ktorá sa opäť objaví až v závere, keď umiera. Medzitým akoby tu ani nebol. Scéna je len účelne dopĺňaná v prvej časti nevyhnutným klasickým nábytkom (stôl, stoličky), aby sa neskôr zhora spustila priestorovo veľkorysá a dizajnovo pôsobiaca konštrukcia „lustra“, na ramenách ktorých sú pripevnené prázdne listy papiera symbolizujúce nedopísaný román Jane Austenovej. Druhá časť naberá na chaose a moštruóznosti, salón sa rozpadá rovnako ako spoločnosť a hodnoty. Obvodové reflexné steny sú perforované (akoby prepálené cigaretou spisovateľky, alebo prestrelené paľbou vojen), vidno ich zadný plán podporných rebier, cez centrálnu dieru sa v závere prederie obrovské potrubie reprezentujúce neidentifikovateľný objekt (odkaz na vesmír, mimozemšťanov a vtipný imaginárny príchod tety z Ameriky), a pod tým všetkým je situovaný veľký okrúhly stôl, za ktorým sa síce deje divadelná čítačka, ale pokojne to môže byť aj okrúhly stôl akési politického samitu.

Emma prichádza po rokoch domov a zo všetkých strán počúva, že vôbec už nevyzerá ako Watsonová. Páni okolo nej krúžia ako motýle nad lampou, v priestore sa nepretržite nesie téma sobáša, vhodného (a výhodného) partnera všetkých zatiaľ nezadaných dám. Emma tiež „poletuje“ medzi staronovým prostredím, rodinou, nadšením z návratu, ale skôr je akousi obdivom polichotenou pozorovateľkou situácií s voľnomyšlienkárskymi pochodmi. Ocitáme sa v romantike s divadelnou javiskovou rečou, všetkou tou strojenou eleganciou vyššej spoločnosti a všetko naznačuje, že budeme svedkami sladkej oddychovej esteticky príťažlivej historickej fresky až do momentu, kým nevstúpi do deja spisovateľka Laura (spočiatku nenápadne ako slúžka, ako jedna z postáv románu). Alter ego reálnej spisovateľky, ktorá dopisuje román Jane Austenovej sa stáva (ne)organickou súčasťou javiskového diania. Zazvoní jej mobil, má laptop a týmito atribútmi súčasnosti prestúpi z minulosti do dneška, z kostýmu slúžky do džínsov a komunikuje s hlavnou postavou (neskôr aj ostatnými) o možnom pokračovaní a rôznych alternatívnych záveroch románu/hry. Druhá časť nás už zavedie na čítaciu skúšku v divadle (ale stále v kostýmoch), z postáv sa svojimi názormi za okrúhlym stolom predierajú reálni herci so svojimi maniermi a požiadavkami, návrhmi a komentami. Náhle sa stiera rozdiel medzi divadlom na javisku a „divadlom“ v skúšobnom procese, medzi ilúziou hry a realitou, medzi históriou a súčasnosťou, ako aj medzi poriadkom (román aj hra má predsa svoje pravidlá) a chaosom (ergo slobodou tvorby). Postavy začnú vymýšľať aj filozofovať, objaví sa psychoanalýza, rebelujú až po revolúciu, organizujú voľby, hlasujú, spoločnosť sa delí na dva názorové tábory, hoci sa na chvíľu spoja v rozpustilej diskotéke; do deja vstúpi dokonca Napoleón so svojou vojnou. A náhle sa cez „čiernu dieru“ votrie na javisko a do myšlienok atribút vesmíru, čosi nepoznané, neidentifikovateľné, ale evidentne prítomné. Z replík vyčnievajú témy rovnoprávnosti, emancipácie, feminizmu, rodovej identity a toto súčasné názorové spektrum v dobových kostýmoch generuje zvláštne divadelné napätie a istý typ komediálnosti zároveň. Sme ešte v histórii, alebo sme v súčasnom (aj domácom) spoločenskom a politickom dianí?, sme na javisku, alebo v zákulisí?, potrebujeme pravidlá, alebo slobodu?, má žena rovnaké práva ako muž?, môžeme si dovoliť milovať bez ohľadu na pohlavie?, môže žena napísať rovnako kvalitný román bez toho, aby sa musela skryť pod mužský pseudonym?, sú toto všetko témy minulosti, alebo desivo rezonujú aj dnes?

Marián Amsler rád všakovako kreuje a z pokojnej relaxačnej počiatočnej rozprávkovosti prvej časti nás nekompromisne, (ale aj vcelku prirodzene) vymrští do chaosu dnešného sveta, ale ešte stále s vizuálnymi fragmentami (kostým) tradičnej minulosti a konvenčných škrupúľ, ktoré stále presakujú do súčasnej existencie a generujú zásadný spoločenský rozkol. Výtvarne atraktívne a významovo príznačne spojí tieto dva svety v jednom poetickom obraze, keď spisovateľka rezignovane sedí za okrúhlym stolom plným porozhadzovaných nepopísaných papierov (ergo spektra možností) v zádumčivom geste s elektronickou cigaretou s dobovým pánskym klobúkom na hlave. Tento zdanlivo „iba“ dekoratívny obraz kumuluje v sebe zásadnú otázku postavenia ženy (ešte stále) v mužskom svete. Už síce nemusí riešiť, či a za koho sa vydať, aby bola zabezpečená (vyrieši si to sama), ale či a ako bude ohodnotená v rámci spoločnosti v komparácii s mužmi stále akosi podprahovo visí vo vzduchu. Zrejme aj preto spisovateľku tvorcovia obliekli pomerne nepôvabne do riflí a pánskeho saka, akoby sa žena mohla presadiť len vtedy, keď pôsobí a vyzerá ako chlap, akoby sa musela skryť za mužskú energiu. Mňa osobne práve toto riešenie trochu ruší (tu aj v živote) - dáma, čo myslí, uvažuje a je vo svojej profesii top ešte stále predsa môže vyzerať elegantne, vkusne a žensky. Ale chápem kontroverznosť i častú pravdivosť tohto zámeru. Tvorivo, hravo a sympaticky zapôsobí aj scéna uvažovania spisovateľky a Emmy nad výberom ženícha – ten, o kom je práve reč, vstúpi neprítomne na krátko na scénu (a hneď aj zmizne) ako v počítačovej hre, kde sa v okienku objaví vždy iné zvieratko. Fragmentálne fungovanie dvoch postáv (pani Edwardsová: Božidara Turzonovová a pán Watson: Dušan Tarageľ), ktorí sa objavia iba na moment na začiatku a v závere, vyriešil režisér vtipne reakciou postáv, ktoré si pofrflú, že sa na ne akosi pozabudlo. Predovšetkým je však fascinujúca komunikácia spisovateľky so svojimi postavami, ktoré sa búria, majú svoje vlastné nápady, prenasledujú ju v hlave aj fyzicky, navrhujú riešenia a stávajú sa svojbytnými, než aby boli ochotné zmieriť sa s tým, aký osud im niekto napíše. Dokonca jej vlezú do sna, resp. podvedomia, kde sa plazia ako nočné príšery. Atmosféru a dynamiku obrazov dotvárajú aj zdanlivo nepatrné vizuálne detaily, v ovzduší lietajú papiere aj konfety a sympatický je nápad zaklopenia notebooku spisovateľkou, vtedy postavy v pohybe ustrnú, teda až do momentu, kým prestanú napísané slovo poslúchať.

Celá hra plynie prirodzene, zmeny priestoru a hlavne času (a ich prelínanie) vníma divák spontánne, inscenácia má svoje tempo a dynamiku a keď už - už má tendenciu na konci prvej časti skĺznuť do dekoratívnej monotónnosti, príde včas razantný zvrat, ktorý nás vykúpi.

Herecké obsadenie je silné, mnohopočetné a v zásade všetci protagonisti zostali verní svojmu spôsobu hrania bez výraznejších prekvapení. Už tradične vyčnievajú niektoré dámy - Diana Mórová ako Mary Watson Robertová svojou preexponovanou, ale rozkošne zábavnou komediálnosťou; Ingrid Timková ako Lady Osbornová svojim tradične okázalým povýšenectvom, ktoré mierne opustí pri vyznaní lásky k žene (mimochodom táto scéna trochu evokuje film Slúžka); Zuzana Fialová ako Laura/Slúžka svojou obvyklou nástojčivosťou uzurpujúcou si pozornosť v kombinácii s hraným afektom pri vtipných bonmotoch. Prirodzene pôsobila rebelujúca a dynamická Barbora Andrešičová (Emma Watsonová), aj sympatická reprezentantka ženskej submisivity Elisabeth Watsonovej v prevedení Moniky Hilmerovej, dievčensky spontánna a roztopašná Zuzana Porubjaková v úlohe Margaret Watsonovej, organicky sa do súboru zaradila aj jeho nová členka Kamila Heribanová (Hanna/Slúžka), ako aj čiastočne zo súboru odchádzajúca Anna Magdaléna Hroboňová (slečna Osbornová). Ženy v románe Jane Austenovej prevažujú, aj keď sa ich myšlienky točia prevažne okolo mužov. Nebyť mimoriadne elegantných kostýmov, muži tu vskutku disponujú istou dávkou nenápadnosti. Jakubovi Rybárikovi sa podarilo zachovať topornosť introvertného čudáka v roli Lorda Osborna, Roman Poláčik sa urputne snažil dokázať šviháctvo záletného Toma Musgraveho, podpapučníctvo Roberta Watsona zahral Ondrej Kovaľ ako zvyčajne prirodzene a vtipne a pán Howard Roberta Rotha mal opäť všetky atribúty profesionality a adekvátneho suchého humoru. Zak Ležovič, (alternácia Jonáš Tóda) v úlohe Chlapca Charlesa obaja obsiahli v rámci detského herectva manieru rozmaznaného malého aristokrata.

Watsonovci akoby vypadli z historického obrazu do našej spoločenskej „obývačky“, zatiaľ čo Amslerove réžie Jana Eyrová a Malé ženy v ňom ostali. Táto možnosť kreatívnych variácií, ktorú mu poskytla Laura Wade, dala režisérovi priestor na veľkorysejšiu slobodu tvorivého rozmýšľania, ktorá sa výrazne odrazila aj vo výtvarnosti inscenácie. Zároveň dala širšiu príležitosť silným ženským hereckým postavám, ktoré však disponujú dávkou mužskej energie. Watsonovci nie sú typickým femínnym románom z červenej knižnice, sú feministickým odkazom z histórie do súčasnosti. Pre niekoho možno ľahkou komédiou, pre iného nebezpečné memento momentálneho nastavenia sveta. Koľko variabilných záverov Austinovej nedokončeného románu sa v inscenácii núka, toľko individuálnych záverov sa skýta aj divákovi. Watsonovci sú ako „prázdny list“, záleží na nás, ako ho prečítame.

Barbara Brathová

Inscenačný tím a obsadenie (Watsonovci)

Inscenačný tím
Preklad a réžia: Marián Amsler
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: Eva Zezula Jiříková
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Ivan Acher
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlk Vlčeková

Účinkujú
EMMA WATSONOVÁ: Barbora Andrešičová
MARGARET WATSONOVÁ: Zuzana Porubjaková
ELIZABETH WATSONOVÁ: Monika Hilmerová
LAURA/SLÚŽKA: Zuzana Fialová
OTEC, PÁN WATSON: Dušan Tarageľ
LADY OSBORNOVÁ: Ingrid Timková
SLEČNA OSBORNOVÁ: Anna Magdaléna Hroboňová
LORD OSBORNE: Jakub Rybárik
HANNA/SLÚŽKA: Kamila Heribanová
PANI EDWARDSOVÁ: Božidara Turzonovová
PÁN HOWARD: Robert Roth
TOM MUSGRAVE: Roman Poláčik
MARY WATSON ROBERTOVÁ: Diana Mórová
ROBERT WATSON: Ondrej Kovaľ
1. DÔSTOJNÍK: Filip Pavuk*
CHLAPEC CHARLES: Zak Ležovič*, Jonáš Tóda*
DÔSTOJNÍCI / TANEČNÍCI NA PLESE: Tomáš Bognár**, Oliver Horváth**, Martin Klinčúch**, Michal Kvaššay**, Zakharii Lupiichuk**, Samuel Michalík**, Marek Mráz**, Maxim Rozenberg**, Daniel Zwach**, Mátyás Sándor Takács**

* ako hosť/hostka
** poslucháč/poslucháčka VŠMU

Zdroj foto: SND, Bara Podola (Watsonovci), Robert Tappert (ETUDY)