Susan „Suzie“ Miller (nar. 1963 alebo 1964) je nielen dramatička, ale aj právnička. Napísala viac ako 40 hier a práve tú svoju najznámejšiu a najviac oceňovanú Prima Facie (po veľmi úspešnom prvom uvedení v Sydney v roku 2019) zasadila do právnického prostredia a slovné spojenie z názvu je právnický výraz. Dej je priamočiary a jediná postava mladá a na začiatku úspešná a uznávaná advokátka s veľmi nádejnou kariérou Tessa prechádza počas 85 minút inscenácie krutým prerodom. Daný je jej priamou skúsenosťou so sexuálnym násilím, ktoré na nej spácha kolega z kancelárie, ale aj následným súdnym pojednávaním. Hra – nesená v kultivovanej striedmej podobe – nastoľuje otázky fungovania celého systému spravodlivosti a dôvery obete voči nemu v tejto citlivej otázke ľudského spolužitia.

Režisér predstavenia Michal Náhlík (preložil aj text z angličtiny, dramaturgom je Mário Drgoňa) v reakcii na pochvalu, že ide o objavný dramaturgický čin, konštatoval, že „usilujeme sa stále hrať len objavné texty“. Týmto sa začal zaoberať pred dvoma rokmi a súhlasí s jeho označením, že „silný“. „Vnímam ho ako výborný príbeh a výbornú šancu pre jednu herečku. Isteže, monodráma je niečo také ako keby do ringu nastúpil len jeden boxer, ale ja milujem herecké divadlo, zodpovedá to môjmu režijnému naturelu, takže ako režisér som sa pri tejto inscenácii veľa nenarobil. Voľba, že v inscenácii si zahrá Stanka Kašperová, bola u mňa prvá. V tej úlohe som videl Stanku už keď som čítal text hry,“ konštatoval. Poznamenal tiež, že k podobe inscenácie i k obsadeniu dejovej osoby mala čo povedať na základe licencie britská agentúra The Agency (London) Ltd.

Ako s úsmevom M. Náhlík dodal, roky rokúce cestuje vlakom z miesta svojho bydliska (Košíc) na svoje pracovisko (Prešov) a práve to ho inšpirovalo, aby sa dej odohrával vo vagóne v metre (aj keď žiadne na tejto trase nefunguje...). Rád totiž sleduje ľudí v dopravnom prostriedku a v takejto súvislosti hľadal kľúč k tomu, ako inscenovať advokátkine rozprávanie o sebe a o tom, čo zažila a ako dopadla. Autorka scény a kostýmov Anita Szőkeová (dvorná spolupracovníčka režiséra v týchto oblastiach) prijala režisérov nápad s vagónom metra. „Už len zostalo dať tomu formu, to bola moja úloha. Dobré bolo, že Mišo mal jasnú predstavu. Často je v našej spolupráci tak, že počkám na jeho víziu. A potom hľadám formu, farbu, atmosféru,“ vysvetlila svoj prístup. Mala tiež výborný pocit z toho, ako sa hra Prima Facie dobre čítala. Scénickú hudbu skomponoval Anton Kónya, priamo z javiska ju ako predely medzi jednotlivými scénami interpretuje na hudobnom nástroji Tomáš Vojcovič, ako hosť.

Umelecký vedúci súboru Boris Srník neskrýval svoj dojem z toho, že predstavenie vyvoláva silné pocity. Dodal: „Ukazuje tiež aké bohatstvo máme v hereckom kolektíve. Veď zvládnuť niečo také, čo predvádza Stanka je veľmi náročné.“

Dievča, ktoré sa nikdy nevzdá je v podaní Stanislavy Kašperovej postavou najprv plnou veselého života a neskôr trpkej nasrdenosti, kladúcou si v rozvoji deja nepríjemné otázky. Obecenstvo potom „vystupuje“ ako porota, ktorá vidí, čo sa stalo a „má rozhodnúť“ o víťazstve spravodlivosti. „Neodohrala som predstavenie, ale vypovedala som príbeh. Deje sa každý deň a ja chcem z javiska pomôcť uboleným dušiam. Je to umelecká zodpovednosť. Svoju rolu vnímam naozaj ako príležitosť a ďakujem za ňu. Keď som 19. augusta dostala 110-stránkový scenár, tak som postupne pochopila, že čo mám v rukách. Využila som to, že mám dobrú pamäť. Každý deň bola Tessa v mojej hlave. Ide o poslanie, ktoré tu mám, tak vnímam túto inscenáciu. Chcem, aby sa hovorilo nie o Stanke, ale o predstavení, ktoré som na javisku odžila,“ povedala. Priznala sa, že sa po skončení premiérového predstavenia nezachovala ako úplná profesionálka, pretože slzy jej vyhŕkli do očí a bola naozaj na „mäkko“.

DJZ je kultúrnou inštitúciou zriadenou Prešovským samosprávnym krajom. Najnovšia premiéra – v rámci projektu Dvaja – je v poradí 805. v celkove 83. sezóne tohto slovenského profesionálneho divadla v historickom centre Šariša. Na jeho scéne prvou (a doteraz jedinou) monodrámou bola inscenácia Lazariáda (v roku 1984) a celú ju na strome strávil jeden z bardov prešovskej činohry Jozef Stražan (1943 – 2021).

Zdroj TS: Jozef Jurčišin
Zdroj Foto: Vlastimil Slávik