Dirigenta a huslistu Maroša Potokára netreba košickému publiku zvlášť predstavovať, lebo sa objavuje nielen ako dirigent, ale aj ako hráč v orchestri ŠFK.

Základy svojho hudobného vzdelania získal na konzervatóriu v Košiciach, neskôr pokračoval v hre na husliach (VŠMU v Bratislave) a v dirigovaní (JAMU v Brne). Spolupracoval s viacerými orchestrami v Čechách aj na Slovensku. Okrem filharmónie spolupracoval aj s operou NDKE, SND, a Národní divadlo Praha. V roku 2007, ešte počas štúdií, vyhral konkurz na koncertného majstra ŠFK, kde pravidelne vystupuje dodnes. V prvý decembrový štvrtok sa rozhodol priblížiť poslucháčom diela Saint-Säena, Lala a Brahmsa.

Camille Saint-Säens (1835-1921) napísal 4 symfonické básne: Le Rouet d’Omphale (1871), Phaéton (1873), Dance macabre (1874) a La Jeunesse d’Hercule (1877). Asi najznámejšou je Dance macabre, ale každé dielo ma svoju osobitosť a jedinečnosť. Omphalin kolovrátok (Le rouet d’Omphale) op. 31, vznikol v roku 1871. Ide o jedno z jeho najjemnejších a zároveň najrafinovanejších orchestrálnych diel, v ktorom spája programovosť, brilantnú orchestráciu a francúzsku eleganciu. Mytologická téma je zbavená heroického pátosu a premenená na rafinovanú hru moci, zvádzania a humoru.

Inšpiráciou je grécky mýtus o Herkulovi a lýdskej kráľovnej Omphale. Ako trest musí Herkules slúžiť kráľovnej, ktorá ho zosmiešňuje: oblieka ho do ženských šiat a núti ho vykonávať ženské práce – priasť pri kolovrátku, zatiaľ čo ona sama nosí jeho leví kožuch a kyjak. Jej kolovrátok sa stáva symbolom zvádzania, moci a prevrátených rolí. Saint-Saëns sa sústreďuje práve na iróniu obrátených rolí: svalnatý hrdina je podrobený jemnej, no panovačnej ženskosti.

Kolovrátok je znázornený nepretržitým, kruhovým pohybom sláčikov (často v pianissime), ktorý vytvára hypnotický, takmer mechanický rytmus. Nad týmto „točiacim sa“ podkladom sa objavujú zvodné, elegantné témy Omphaly (drevo, neskôr sláčiky) a ťažkopádnejšie, fragmentované motívy Herkula, ktoré pôsobia parodicky a strácajú svoju pôvodnú heroickosť.

Saint-Saëns exceluje ako majster ekonomicky priehľadnej a brilantnej orchestrácie: presné farebné rozlíšenie nástrojových skupín a jemná práca s dynamikou. Dielo je príkladom francúzskej symfonickej básne, kde dominuje šarm, irónia a zvuková kultúra, nie filozofická monumentalita.

Orchester pôsobil kompaktne najmä v dynamicky subtílnych pasážach, kde vynikla farebná vyváženosť, mäkkosť a kultivovanosť zvuku; miestami by však výraznejšia artikulačná ostrosť pomohla lepšie zvýrazniť ironický podtext skladby. Celkovo išlo o interpretáciu, ktorá zdôraznila skôr noblesu a šarm diela, než jeho parodickú ostrosť, čo korešponduje s estetickým svetom Saint-Saënsa a jeho zmyslom pre hudobnú eleganciu.

Francúzsky skladateľ Édouard Lalo (1823-1892) spočiatku nebol obľúbeným autorom. Jeho robustné a invenčné kompozície počas väčšiny jeho života mnohých nezaujali. Až neskôr, vďaka huslistovi Pablovi Sarastemu, ktorý predviedol jeho husľový koncert a Španielsku symfóniu, záujem o jeho tvorbu vzrástol. Niekoľko rokov neskôr po veľkom úspechu Španielskej symfónie komponuje Koncert pre violončelo a orchester d mol. V tom čase existovalo málo koncertov pre tento nástroj (Schumann a Saint-Säens). Lalo skomponoval svoj koncert pre parížskeho violončelistu Adolpha Fishera v r. 1876. Dielo sa rýchlo zaradilo medzi kmeňové skladby svetového repertoáru pre violončelo a býva oceňované najmä pre svoju melodickú krásu. Autor dokonale rozumie nástroju, vychádzajúceho z jeho vlastných skúseností ako inštrumentalistu. Koncert zaujímavo prezentuje technické a expresívne možnosti nástroja a prináša bohaté rozpätie dramatického i lyrického charakteru.

Sólový part violončela patril Nadège Rochat, poprednej umelkyni mladej generácie. Pochádza z hudobníckej rodiny v Ženeve. Študovala v Kolíne nad Rýnom a Kráľovskej akadémii v Londýne, kde v súčasnosti aj pedagogicky pôsobí. Hrá na violončele Amati „Ex-Vatican“ z roku 1620 zapožičanom z Akadémie umení vo Florencii. Spolupracovala s mnohými vyznanými hudobnými telesami a koncertovala na viacerých miestach (Dortmund, Praha, Zurich, Viedeň, Berlín, Weimar, Tolouse, Londýn, Mexiko).

Prélude. Lento – Allegro maestoso (d mol)

Úvodná časť má charakter introdukcie. Tiché, temne zafarbené vstupy orchestra vytvárajú napäté dramatické pole, z ktorého sa violončelo vynára takmer recitatívnym gestom. Sólo violončela hneď od začiatku definuje charakter diela: tmavý, vášnivý, s výraznou deklamačnosťou. Silné akcentované sforzata orchestra neboli vždy úplne presné. Niektoré vyšli dobre, v iných bolo cítiť nekompaktnosť. Harmonicky sa Lalo pohybuje v tradičnom romantickom rámci, no s častým využitím chromatiky a dramatických modulácií, ktoré zvyšujú expresívne napätie.

Intermezzo. Andantino con moto – Allegro presto (G dur / d mol)

Stredná časť je najkontrastnejšia. Začína sa ľahkým, takmer tanečným motívom, ktorý nesie náznaky španielskeho koloritu (synkopy, rytmická pružnosť). Violončelo strieda hravosť, lyriku aj virtuóznu brilanciu, pričom orchester má aktívnejšiu úlohu než v prvej časti. Epizódy v Allegro presto prinášajú prudké kontrasty a technicky náročné pasáže v sólovom parte (rýchle behy, skoky, dvojhmaty), ktoré interpretka zvládla s istotou a prehľadom.

Introduction. Andante – Allegro vivace (d mol → D dur)

Záverečná časť uzatvára koncert vo výraznom dramaticko-heroickom geste. Pomalá introdukcia má takmer tragický, patetický tón, čím nadväzuje na temný charakter prvej časti. Finálne Allegro vivace prináša energický rytmus a jasnú formu, kde sa sólista môže plne rozvinúť technicky aj výrazovo. Sforzata vyzneli už oveľa presvedčivejšie. Prechod do D dur v závere pôsobí ako symbolické vyústenie napätia – víťazný, svetlejší záver po predchádzajúcom dramatickom zápase.

Potokár viedol orchester pevne a pokojne. Violončelo nieslo hudobný tok s prirodzenou autoritou, jeho spevná kantiléna v pomalých úsekoch mala plastický oblúk a vnútorné napätie, zatiaľ čo rýchle pasáže vyzneli technicky suverénne a rytmicky presne. Interpretka očividne hlboko prežívala hudbu bez zbytočného pátosu. Orchester poskytoval sólistovi stabilnú oporu, najmä v kontrastných dynamických plochách, miestami by však výraznejšia rytmická ostrosť a presnosť v sprievodných figúrach zvýraznila dramatický charakter diela.

V závere sa Rochat pozdravila v slovenčine a uviedla prídavok od Pēterisa Vasksa (1946) lotyšského skladateľa, jedného z najvýznamnejších autorov súčasnej duchovne orientovanej hudby v strednej a severnej Európe. Skladba v modernom hudobnom jazyku bola obohatená aj o spev interpretky, čo pôsobilo nielen novátorsky, ale dokonca až mysticky. Svojou interpretáciou v ten večer presvedčila o vysokej umeleckej kvalite a interpretačnej zrelosti.

Druhá časť večera patrila nemeckému skladateľovi, Johannesovi Brahmsovi (1833-1897). Od neho pochádza výrok: „Hovorím prostredníctvom svojich tónov.“ Okrem samotnej hudby k celostnému pochopeniu autora je dôležité poznať aj jeho vnútorný svet. Nie je možné nahliadať na život a tvorbu skladateľa samostatne a bez súvislostí. Tzv. „vnútorná biografia“ je niekedy oveľa zaujímavejšia, ako tá „vonkajšia“. Brahms bol mimoriadne uzatvorený človek, nerád o sebe rozprával a ostýchal sa prezrádzať svoje pocity. Spôsobovalo mu radosť ukrývať toto vnútorné prežívanie za mätúcu, ironickú, alebo aj celkom sarkastickú tvár. Mal sklon k sebapodceňovaniu a známym sa stal jeho opovržlivý spôsob, akým sa vyjadroval o svojich kompozíciách. Vlastnil síce veľký majetok, ale žil skromne, túžil po žene, ale odmietal každú, túžil po priateľstve, ale priateľov od seba odstrkával, pracoval veľmi odhodlane, ale mnohé kompozície zničil. V detstve to nemal ľahké. Sám sa raz vyjadril, „tak ťažké ako ja to iba sotva niekto mohol mať.“ Neľahkou mladosťou možno vysvetliť viaceré z jeho ťažkých povahových čŕt.

Samota bola cenou, ktorú musel zaplatiť za slobodu a možnosť koncentrovanej a nerušenej práce. Príznačné je preto označenie: „slobodný, ale osamotený“ (frei, aber einsam). S týmto termínom sa tak stotožnil, že ho používal aj ako podpis. Dokonca niektoré skladby postavil na hudobnom motíve tónov f-a-e (napr. Sonáta pre husle a klavír, Dvojkoncert pre husle a violončelo). Na jednej strane sa prikláňal k melanchólii, zahĺbanosti a priťahovalo ho všetko zádumčivé. Na druhej strane prekvapoval nezbednosťou až rozpustenosťou. Príležitostne však nezabudol naznačiť, že jeho veselosť je len nasadenou maskou.

Nerád o svojej hudbe hovoril. Kládol na poslucháčov svojej hudby mimoriadne vysoké nároky. Dôveroval im, že dokážu identifikovať poetické zámery bez akýchkoľvek vysvetliviek a indícií. Jeho hudbu môžeme porovnať s hlbokou studňou. Nesmierne bohatstvo skrytých poetických vzťahov sa postupne odkrýva až po dlhšom pozorovaní. V tomto svetle sa jeho tvorba vyznačuje častými rytmickými zmenami a interpretačnou náročnosťou, hudba pritom nepôsobí ako sled krátkych viet, ale ako súvislý, plynúci tok.

Brahmsova Druhá symfónia v D dur, op. 73, často pôsobí ako pokojný, slnečný protipól dramatickej Prvej. Pod vrstvou pastorálnej idyly však dýcha vnútorným napätím a melanchóliou. Jednotná nálada diela vyrastá z variačného princípu. Nielen prvá, ale aj ostatné časti symfónie rozvíjajú nenápadný, vrúcny motív, často nazývaný aj motív prírody. Maroš Potokár s orchestrom Štátnej filharmónie Košice priniesol interpretáciu, ktorá oba tieto svety prepájala v ucelenom a hudobne presvedčivom oblúku.

Allegro non troppo

Harmonicky používa D dur základ, no skoro okamžite zatieni idylu paralelným h mol a chromatickými tónmi. Pracuje s fragmentmi motívov, nie s dlhými kadenciami, preto sa hudba sa „vylieva“ skôr než kadencuje. Návrat do D dur je harmonicky maskovaný, akoby nechcel priznať víťazstvo hneď. Hoci D dur dominuje, stále ho tieni h mol. Už úvodné mäkké ostinato violončiel a lesných rohov ukázalo citlivý prístup k frázovaniu a prirodzenému nárastu. Zaujali kontrasty medzi jednotlivými nástrojmi. Potokár stavil na priehľadnosť textúry, vyvaroval sa zbytočnému nátlaku a nechal hudbu dýchať. Sláčiky pôsobili kompaktne a vyvážene, v mohutnejších tutti sa však občas mohli dychy oprieť o tón s ešte väčšou zemitou istotou.

Adagio non troppo

Najtemnejšia kapitola symfónie zaznela s citom pre hlbokú koncentráciu. Potokár zvolil tempovú zdržanlivosť, ktorá odhalila bohaté kontrapunktické vrstvy aj expresívne harmonické zatienenia. Orchester hral oduševnene, až na niekoľko nepresností. Tónina B dur ako subdominantná oblasť vo vzťahu k D dur evokuje zjemnenie a zútulnenie výrazu. Husté chromatické napätie (napr. zväčšené sextakordy) vytvárajú tragický podtón. Autor používa tmavé farebné akordy. V dramatickom strede dominantné napätie vyhrotené plechmi, čo môžeme pokladať za vrchol diela. Návrat témy je čistejší, ale len dočasne - posledné takty zasa boria istotu v molových tieňoch.

Allegretto grazioso

Tretia veta priniesla odľahčenie - elegantné, hravé. Pizzicata sláčikov pôsobili čisto, vo svižnejších segmentoch pôsobilo teleso pružne a presvedčivo. Dychové skupiny (zaujali hoboje) ukázali krásne vystavané frázy, aj keď v pár miestach bolo cítiť opatrnosť v nástupoch. Autor zvolil subdominantnú tóninu G dur v širšom vzťahu k D dur, isté odľahčenie. Synkopované posuny sú bez pevných kadencií, kadencie ostávajú často len naznačené. Obrazy sa často menia. Harmonická hravosť a elegantné farebné odbočky udržujú charakter „intermezza“.

Allegro con spirito

Finále jasne smerujovalo k optimistickému vyvrcholeniu v žiari D dur. Potokár zvládol gradáciu organicky: od ľahkého počiatočného pohybu až po mohutný, no stále kultivovaný záver. Bolo cítiť, že teleso dobre pozná a pevne drží v rukách. Viedol orchestrálny aparát s jasnou koncepciou – spojil lyriku s vnútornou dramatikou bez preháňania a bez falošného sentimentu.

ŠFK pôsobila štýlovo, s ohľadom na zvukovú rovnováhu a tvarovanie veľkých symfonických plôch. Brahms v Košiciach tak neznel ako akademická povinnosť, ale ako živé, teplé, no miestami aj zatrpknuté hudobné svedectvo, aké od neho chceme počuť.

Na záver musím povedať rozčarovanie nad poslucháčstvom. Hoci koncert nebol dlhý, kým skončil potlesk, jedna tretina poslucháčov opustila koncertnú sálu. Je to veľká neúcta k interpretom.

Za mňa to bol vydarený večer v Košiciach. V decembri uvedie ŠFK ešte koncertné uvedenie Luskáčika a tesne pred Vianocami (20. a 21. 12.) tradične Rybovu omšu.

Marek Jamrich

Foto: Marek Maky Molnár