Košickú filharmóniu povedie dirigent Petr Altrichter. Skúsený dirigent s dlhoročnou medzinárodnou praxou patrí k osobnostiam, ktoré dokážu romantický repertoár interpretovať s prirodzenou autoritou a vnútorným pokojom. Jeho prístup sa vyznačuje dôrazom na formovú logiku, kultivovaný zvuk a schopnosť vystavať veľké symfonické plochy bez vonkajšej okázalosti. Pod jeho vedením hudba nadobúda plastický tvar a presvedčivú kontinuitu.

Večer otvorí Lyrická suita Edvarda Griega – orchestrálny cyklus vzniknutý zo štyroch klavírnych miniatúr z piatej knihy Lyrických kusov. Grieg v nej s mimoriadnou jemnosťou premenil komorný klavírny jazyk na orchestrálnu zvukovú maľbu, ktorá si zachováva intimitu, spevnosť i charakteristickú severskú melanchóliu. Ide o hudbu sústredenú, lyrickú, miestami až introvertnú – akoby tiché pozorovanie vnútorného sveta, v ktorom emócia nevzniká z dramatického gesta, ale z jemnej nuansy.

Ďalším bodom večera je cyklus Wesendonck-Lieder Richarda Wagnera – päť piesní na básne Mathildy Wesendonck, ženy, ktorá zohrala v skladateľovom živote kľúčovú úlohu. Tento cyklus patrí k najintímnejším a zároveň najpravdivejším výpovediam Wagnerovej tvorby. Namiesto monumentálneho operného sveta tu nachádzame hudbu sústredenú na vnútorné prežívanie – lásku, túžbu, bolesť i nenaplnenosť. Dve piesne (Im Treibhaus a Träume) zároveň fungujú ako kompozičné štúdie k opere Tristan a Izolda, čím sa osobná skúsenosť premieňa na základ jedného z najradikálnejších hudobných diel 19. storočia. V kontexte koncertu Femme fatale sa ženská inšpirácia neukazuje ako dekoratívny prvok, ale ako tvorivá sila s osudovým dosahom.

Ako sólistka sa predstaví Ester Pavlů (mezzosoprán), jedna z najvýraznejších speváckych osobností mladej generácie, oceňovaná pre tmavšie, zamatové sfarbenie hlasu a mimoriadnu citlivosť k textu. V piesňovej literatúre dokáže vytvoriť hlbokú vnútornú drámu bez potreby vonkajšieho efektu, čo ju prirodzene predurčuje k interpretácii Wagnerových Wesendonckových piesní.

Záver večera patrí Symfónii č. 5 F dur Antonína Dvořáka – dielu, ktoré predstavuje dôležitý medzník v skladateľovom symfonickom vývine. Napísaná v mimoriadne krátkom časovom období už jasne ukazuje Dvořákovu schopnosť presvedčivo formovať tematický materiál a zvládnuť veľkú symfonickú architektúru. Napriek výrazovej rôznorodosti – od lyrických, takmer idylických plôch až po dramatický výraz finále – pôsobí symfónia vyvážene a zrelo. V kontexte večera predstavuje syntézu: osobná emócia sa tu premieňa na univerzálnu hudobnú výpoveď.

Zdroj foto: SFK