Dvaja jedineční orchestrátori - Eugen Suchoň a Maurice Ravel. Diela týchto autorov zazneli v Slovenskom rozhlase.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu predstavil pod vedením šéfdirigenta Ondreja Lenárda program, ktorý ponúkol dva navzájom sa dopĺňajúce pohľady na orchestrálnu imagináciu 20. storočia (21.11.2025). Zaznela zásadná kompozícia slovenskej moderny a prežiareného francúzskeho impresionizmu. Na jednej strane dielo Eugena Suchoňa, na druhej Mauricea Ravela. Obe sú založené na premenlivosti a práci s témou, transformujú hudobný materiál, kým Suchoň v Metamorfózach vo forme variácií, Ravel v Suite Dafnis a Chloé pracuje s obrazovými scénami baletu. Obaja využívajú bohatú, modernú harmóniu, vzďaľujú sa striktných princípov dur-molovej tonality, použijúc pritom mnoho chromatických či modálnych prvkov. V rámci národných tradícií ide o skladateľov, ktorí sú mimoriadni orchestrátori, ich inštrumentácia je majstrovská – a to je moment, ktorý ich na koncerte prepojil.

Odlišné sú ich estetiky a orchestrálna farba. Kým Suchoň je dramatickejší a farebne tmavší, Ravel využíva jemnejšie prvky na vykreslenie atmosféry a éterické vrstvy farebnosti. Slovenský skladateľ je zemitejší, na dosiahnutie drámy využíva veľké gestá, francúzsky svetlejší, pracujúci s atmosférou a jemnou senzualitou. Aj v pohybe sa líšia. Kým Suchoň preferuje logiku jeho transformácie a motivickú prácu, Ravel plynie vo vlnách, ktorými priam formuje filmovú vizualitu.

V prvej časti Metamorfóz Andante con moto, ktorá predstavuje rozšírenú piesňovú formu, sa Ondrej Lenárd sústredil na pokojný, bukolický charakter témy. Zaznie dovedna tri krát, s menšími obmenami, čiže by sa dala chápať aj ako variácia jednej témy. Jej spevnosť a postupná gradácia, vrstvenie hlasov bolo v podaní SOSR zreteľné. Šéfdirigent sa sústredil na naturel hudby – pokoj, prelínanie vnútorných hlasov, ich priezračnosť, no zároveň vnútornú drámu v spodných polohách sláčikových nástrojov, kontra vrchných, nádherne znejúcich presvetlení. Tempo neuponáhľal, podčiarkol lyricko-meditatívny charakter partitúry, postupne rozvíjal vrstvy, jemne pulzujúcich plôch. Mohol sa spoľahnúť na pekne modelované sóla drevených dychových nástrojov (flauta) a homogénny zvuk orchestra.

Dielo má hlboký filozofický rozmer a práve to je Ondrejovi Lenárdovi blízke. Vždy chce hudbu a jej obsah pochopiť, publiku v interpretácii predostiera hudobnú reflexiu vnútorných premien človeka, zápasu, víťazstva i zmierenia. V prvej časti je to obraz zápasu, zdôraznený v kompozícii tmavou farebnosťou, nízkymi polohami sláčikových nástrojov a postupným zahusťovaním faktúry. Lenárd stvárnil výrazný, rodiaci sa konflikt – napätím v interpretácii a gradáciami, s ktorými vie majstrovsky pracovať. Ak sa aj toto prevedenie mohlo javiť spočiatku ako príliš kultivované, delikátnosť volil preto, aby vo vývoji metamorfóz mohol neskôr naplno využiť expresívnosť. Od prvých taktov bolo zrejmé, že dielo poňal ako drámu osobného rozmeru s presvedčivým vnútorným napätím.

Druhá časť L’istesso tempo – skomponovaná ako trojdielna piesňová forma sa tiež dá ponímať ako voľná variácia. Šéfdirigent chápal dielo ako homogénny celok. Pozorní poslucháči registrujú v tejto variácii motív vášne Ondreja z Krútňavy aj hudobný odkaz na prvé dejstvo zo Svätopluka v závere. Sú to premeny – postupné zmenšovanie jadra, jeho polyrytmické vrstvenie. Brilantnosť faktúry stála na prvom mieste. Logika výstavby, precízne sledovanie orchestrálnych zmien diela, rytmická presnosť a ostrosť kontrastov, britkosť a svižné tempo (nie však prehnané), boli hlavnými znakmi interpretácie. Nezabudol však na krásu melodických fragmentov, s ktorými Suchoň tak úchvatne pracoval. Lenárd k nim pristúpil s vyzdvihnutím zvukovej noblesy – ušľachtilosť tónu kládol na prvé miesto a preferoval skôr drámu vnútornú, psychologický účinok hudby, ako prvoplánový, moderný, surový dramatizmus.

Tretia časť Allegro moderato je v trojdielnej forme a začína sa pomalým úvodom, končí rozmernou kódou (z materiálu stredného dielu). Krajné diely komponoval skladateľ kontrapunkticky s inverziami ústrednej témy. Tretia časť predstavuje klimax.

Človek sa v Suchoňovej hudbe mohol doslova nechať unášať jedinečnou farebnosťou a nádherne, široko klenutou melodikou. Ak aj porovnávame prístupy českých dirigentov, ktorí volia odľahčenejšiu interpretáciu, práve v Metamorfózach sa žiada aj istá monumentalita, aby ešte zreteľnejšie vynikol kontrast, tak v dynamike, ako v orchestrácii. Až potom sa totiž ukáže invencia skladateľa, jeho spôsob techniky, iverzií tém, rytmických variácií a obmien materiálov. Z filozofického pohľadu je tretia časť krízou. Mohutné tutti, ostrosť kontrastov a konfliktný charakter hudby podporili dramatické vrstvy. Pochvala patrí vo všeobecnosti skupinám dychových nástrojov. Ich precíznosť, čistota, chápanie jednotlivých vrstiev (mimoriadne zložitej partitúry skladateľa), je nepochybne interpretačnou výzvou. Bola to pôsobivá zvuková architektúra.

Štvrtá časť, Larghetto, prináša najviac nových tém. Počujeme ich po sebe, bez toho, aby sme sa dočkali návratu hlavnej témy. Poslucháč, ktorý dielo nepozná, sa spočiatku môže stratiť v napohľad nejasnej forme, no Suchoňova logika má aj v tejto časti svoje pevné miesto. Záverečný epilóg Allegro feroce priniesol návrat ústrednej témy z úvodu diela, v očistenej podobe. Široké crescendá, emocionálne stvárnené rubata a preferovanie svetlejšej farebnosti, premyslená práca s orchestráciou, hutnosťou zvuku, sofistikovanosť, smerujúca k zmierlivému a zároveň triumfálnemu záveru, predstavovala prijatie života v jeho komplexných podobách.

Ondrej Lenárd má s dielom Eugena Suchoňa bohaté skúsenosti, jeho Krútňava je aj v dnešných časoch referenčnou nahrávkou, v minulosti naštudoval aj samotné Metamorfózy. V interpretácii SOSR pod jeho taktovkou bola citeľná precízna tektonická disciplína a koncentrácia na vnútornú energiu. Lyrické party poňal citlivo, no bez sentimentu, oproti tomu boli v kontraste mohutnejšie tóny a nepokojné momenty. Metamorfózy uchopil filozoficky, ako expresívny príbeh s obsahom. Náročné dielo si vyžaduje detailnú prípravu a pod taktovkou Ondreja Lenárda pripravil SOSR (aj z tohto pohľadu) jedinečný posluchový zážitok, obohatený o obsah.

Svetelná krajina plná zvukových odtieňov a impresionistickej priezračnosti. V druhej časti koncertu znelo dielo Maricea Ravela, suita č. 1 a 2 Dafnis a Chloé. Ondrej Lenárd predstavil pulzujúci, farebne fascinujúci svet, využijúc možnosti veľkého symfonického aparátu. Jeho interpretácia bola dômyselne gradovaná, už od úvodu ste sa ponorili do atmosférou silného diela, tvarovaného lyrickým oblúkom.

Príbeh antických milencov bol zobrazený s pôsobivou, priam magickou zvukovou zmyselnosťou, s brilantnou orchestráciou. Suity patria medzi najvýznamnejšie diela skladateľa. Aj keď dve vychádzajú z baletu, vnímajú sa ako samostatné symfonické diela, ktoré sú v repertoári omnoho častejšie ako samotný balet. Nocturne je nočnou krajinou, s mystickou atmosférou. Už úvod je náročný na uchopenie a interpretáciu pre statický charakter hudby. Zaznela pomalá hudba, s jemným pulzom, s akcentovaním farieb – drevených dychov. Atmosférou to vola skôr krajina zvukov ako melodických motívov, rozvíjajúca sa s potrebnou plynulosťou. Mäkkosťou interpretácie dosiahol šéfdirigent želaný efekt – koncentroval sa na farby, nie na tému. Orchester pod jeho rukami ukázal schopnosť tvoriť široké farebné spektrum, pričom sa podarilo zachovať priehľadnosť a čistotu faktúry. Je to moment, v ktorom sa cítite, akoby sa zastavil čas. Ondrej Lenárd zvolil prístup zvukovej čistoty, podarilo sa mu dosiahnuť komorný zvuk aj v inštrumentálne objemnejších pasážach, jeho tempá boli elegické, nie prudké – to je presne tá zvukovosť a estetika, ktorú u Ravela očakávame. Slovenský filharmonický zbor pod vedením Jana Rozehnala pridal dielu na mágii, aj keď miestami chýbala jednotnosť hlasov. V Ravelovi každú nečistotu, každé nedokonalé legato počujete. Žiadal by sa tiež mäkší a homogénnejší výsledok jednotlivých hlasových skupín a precíznejšie tvarovanie kontrastov.

Interlude prvej suity predstavuje prechod a cítili sme v ňom jemný rast napätia. Od snivej atmosféry sme sa postupne presunuli k rastúcej dramatike. Bol to farebný most k dráme Vojenského tanca, ktorý uzatvára Suitu č. 1. Hudba sa stala živelnejšou a z pohľadu hudobných materiálov konkrétnejšou, smerujúcou do extatického vrcholu. Šéfdirigent pracoval umne s kontrastmi, v rýchlych tempách ho orchester počúval, bola citeľná detailná príprava. Až na niektoré trúbkové sóla (zato sebaisté drevené dychy a výborné trombóny), bol to interpretačne sebaistý výkon s potrebnou rovnováhou medzi tanečnosťou a farebnosťou.

V Suite č. 2 nás čakal nádherný, obrovský oblúk, budovaný na jemných detailoch. Lenárd kládol v hre dôraz na dýchanie orchestra, jeho frázy boli plynulé, sláčikové nástroje vyvážené, drevené dychy presné a spevné, s potrebnou voľnosťou. Celá sála sa postupne zaplnila svetlom. Zvuk, ktorý dosiahol, bol až opojný. Presne tak sa stvárňuje impresionistická farebnosť. Bol to silne senzuálny dojem, ktorý má Ravelova suita v poslucháčoch zanechať. Pochvala určite patrí dreveným dychom, ktoré sa v tento večer v orchestri zaskveli (klarinety ako v Suchoňovi, tak i Ravelovi). Mäkké prechody s harfou boli taktiež brilantné, jej farebnosť bravúrne vyniknla. Flautové sólo v Pantomíme patrilo nepochybne k jedným z najkrajších momentov večera. Čisté, presne tvarované, s poetikou a ľahkosťou.

Záverečný Spoločný tanec priniesol rytmickú energiu a pulzujúcu hudbu. Ak aj sme vo Vojenskom tanci postrehli občasné rytmické nepresnosti, potom finále bolo iskrivé, brilantné, technicky náročné úseky zneli čisto a pritom so zrozumiteľnou artikuláciou. Celkovo bolo možné badať v interpretácii priklonenie sa k romantizmu, nie ostrej, priam neoklasickej, výlučne technicky presnej interpretácii, ako ju dnes mnohí dirigenti ponímajú. Aj dramatické momenty boli stvárnené so zvukovou mäkkosťou, ktorá tak náramne svedčí Ravelovej hudbe.

Som vďačná, že dnes máme na Slovensku šéfdirigenta, ktorý si spomenie na dôležitosť Suchoňovho odkazu (a práve týmto výnimočným dielom) a orchester, ktorý sa aj s náročnými dielami dokáže vysporiadať. Tento večer ponúkol originálnu dramaturgiu a Ondrej Lenárd potvrdil, že jeho práca s farbou, detailom a frázovaním, je stále mimoriadne presvedčivá. Bol to zásadný koncert, plný zvukovej poetickosti, snovosti s dielami dvoch autorov, takých príbuzných, no zároveň natoľko jedinečných a špecifických.

Zuzana Vachová

Foto: SOSR, otvorenie novej sezóny, archív