Úvodná časť večera patrila Bizetovej Carmen, ktorej predohra okamžite nastavila vysokú mieru dramatickej energie. Orchester pod vedením Petra Valentoviča pracoval s precíznosťou. Veľmi obľúbená Habanera – L’amour est un oiseau rebelle z 1. dejstva v podaní Viery Kállayovej priniesla presvedčivú javiskovú skúsenosť i zmysel pre zvodnú, no zároveň nebezpečnú charakteristiku Carmen, čo podčiarkli dlhé červené šaty. Kállayovej Habanera mala potrebnú javiskovú suverenitu a výrazovú kontrolu. Carmen totiž potrebuje aj drsnejší okraj, vnútorné riziko a istú nebezpečnú samozrejmosť. Kállayová áriu uchopila kultivovane a s citom pre jej štýlovú dvojznačnosť – medzi piesňovou ľahkosťou, zvodným napätím a charakterovou výpoveďou.

Kontrastom k vášnivému svetu Carmen bola ária Micaëly z tej istej opery, z III. dejstva – Je dis que rien ne m’épouvante, v interpretácii Anety Hollej, ktorá stavila na kantabilitu a citlivo modelovanú dynamiku. Speváčka ponúkla korektné, no výrazovo skôr zdržanlivé podanie. Opierala sa o notový materiál, čo síce prinieslo istotu v orientácii, no zároveň čiastočne oslabovalo bezprostrednosť výpovede.

V známom Escamillovom výstupe z II. dejstva rovnakej opery – Votre toast, je peux vous le rendre – sa Michal Onufer oprel o dramatickú istotu, pričom dokázal vytvoriť prirodzený kontakt so zborom i publikom.

Zaujímavým dramaturgickým gestom bolo zaradenie ukážky zo Snehovej kráľovnej Sergeja Baneviča (ktorý nedávno zomrel). Táto položka programu predstavovala menej frekventovaný repertoár a zároveň priniesla jemnejšiu, lyrickejšiu poetiku. Ária Gerdy – Keď zima biela k tebe príde z II. dejstva v podaní Anety Hollej ukázala schopnosť speváčky pohybovať sa aj vo svetlejšej výrazovej polohe. Pôsobila tu oveľa uvoľnenejšie a prirodzenejšie než pri prvej árii. Banevičova hudba síce nepracuje s dramatickou monumentalitou talianskej opery, ale skôr s filmovo-farebnou orchestráciou a melodickou prístupnosťou, čo interpretácia rešpektovala. Práve takéto dramaturgické momenty dokazovali, že galakoncert nebol postavený iba na osvedčených operných „hitoch“, ale snažil sa predstaviť aj širší repertoárový profil košickej opery.

Pripravovaná inscenácia (23. a 24. 5. 2026) Addio del passato z III. dejstva Verdiho La traviaty v podaní Evy Katrákovej-Bodorovej vyznela ako citovo koncentrovaná výpoveď bez melodramatických gest. Speváčka dokázala vystihnúť krehkosť Violettinej rezignácie a zároveň zachovať štýlovú čistotu verdiovskej línie. Zaujímavosťou bol jej prvý outfit – krátke čierne šaty, aké pri speváčkach nie sú štandardom, no Eva Bodorová si ich pri svojej postave môže dovoliť. Pôsobilo to ako príjemné vyrušenie – čakali sme speváčku v róbe a prišla speváčka v krátkych šatách, čím postavu posunula skôr k obrazu modernej, sebavedomej ženy než k tradičnej romantickej hrdinke. Tento vizuálny detail korešpondoval najmä s charakterom Violetty v prvej časti opery – s jej koketnosťou, spoločenským leskom a túžbou po slobode.

Pucciniho Turandot patrí k známym dielam. Už samotná voľba árie In questa reggia z II. dejstva ukázala ambíciu siahnuť po repertoári mimoriadne náročnom na hlasový objem, dramatický výraz i psychologickú kresbu postavy. Tatiana Paľovčíková-Paládiová v historickej širokej róbe pristúpila k Turandot s výraznou dramatickou koncentráciou a dobre vystavanými gradáciami. Jej hlas si zachovával kovový lesk aj vo vysokých dynamických hladinách, pričom dokázala pracovať s autoritou i vnútorným chladom titulnej postavy.

Následná ária Nessun dorma (ária Kalafa z III. dejstva) v interpretácii Titusza Tóbisza priniesla emocionálne uvoľnenie a lyrickejšiu dimenziu. Tenorista nepodľahol pokušeniu lacného efektu a slávnu frázu „Vincerò“ budoval postupne, s dôrazom na prirodzenú gradáciu.

Operetná línia koncertu, reprezentovaná dielami Emmericha Kálmána, priniesla potrebné odľahčenie a zároveň pripomenula, že história košickej opery je úzko spätá aj s tradíciou operety. Cirkusová princezná zaznela vo viacerých ukážkach a ukázala schopnosť súboru prirodzene prechádzať medzi opernou monumentalitou a žánrovou ľahkosťou. Anton Baculík v piesni Toniho – Ja keď idem do cirkusu – zaujal prirodzenou javiskovou komunikáciou a zmyslom pre štýl operety, ktorý nespočíva iba v speváckej technike, ale aj v elegancii frázy a hereckom nadhľade.

V známej piesni Boniho Aus ist’s mit der Liebe z I. dejstva Čardášovej princeznej podal Maksym Kutsenko energický výkon s potrebnou dávkou humoru a noblesy. Finále prvého dejstva z Cirkusovej princeznej potom vyznelo ako kolektívna oslava ansámblovej spolupráce. Zbor Opery NDKE tu preukázal kompaktnosť, rytmickú disciplínu i schopnosť vytvoriť strhujúcu javiskovú atmosféru.

Záver prvej časti patril veľkej ansámblovej scéne z operety Emmericha Kálmána Cirkusová princezná – finále I. dejstva Hej, noc sa prebúdza. V temperamentnom spoločnom výstupe sa predstavili Silvia Ondočko, Aneta Hollá, Titusz Tóbisz, Anton Baculík, Marek Gurbaľ a zbor opery. Číslo prinieslo do programu výrazný operetný lesk, javiskovú živosť a kolektívnu energiu, ktorá prirodzene vygradovala prvú polovicu večera.

Druhá polovica koncertu sa niesla v dramatickejšom duchu. Predohra ku Kováčovi Wielandovi (Wieland der Schmied) Jána Levoslava Bellu predstavovala významný dramaturgický moment, pretože pripomenula jednu zo základných hodnôt slovenskej hudobnej kultúry. Dirigent Valentovič pristúpil k predohre bez folklórnej sentimentality; zdôraznil skôr romantickú monumentalitu a wagnerovské inšpiračné zdroje tejto partitúry. Nie vždy bol orchester v úplnej jednote, no zjavne hral s energiou a oduševnením.

Wagnerov Tannhäuser následne priniesol zmenu atmosféry smerom k introspektívnej lyrike. Marián Lukáč v postave Wolframa v árii O du, mein holder Abendstern z III. dejstva ponúkol kultivovanú prácu s textom i širokú kantilénu. Wagnerov repertoár často odhaľuje nedostatky v dychovej opore či schopnosti udržať dlhú frázu, no Lukáčova interpretácia pôsobila technicky stabilne a výrazovo premyslene. Mimoriadne cenné bolo, že interpret nestaval na prehnanom pátose, ale na komornejšom, intímnejšom výraze.

Veľmi zaujímavým dramaturgickým bodom bola aj Roxanina ária Usnijcie krwawe sny z II. dejstva opery Kráľ Roger Karola Szymanowského. Ide o hudbu harmonicky rafinovanú, farebne mimoriadne bohatú a interpretačne náročnú. Úvod árie zaznel ešte spoza scény, čím získal osobitú atmosféru tajomstva a vzdialenosti. Eva Katráková-Bodorová zvládla náročné melodické línie s citom pre impresionistickú mäkkosť i orientálnu exotiku, ktorá je pre toto dielo charakteristická. V jej interpretácii bolo cítiť snahu o plastické modelovanie textu a zvukovej atmosféry, vďaka čomu patril tento výstup k umelecky najhodnotnejším momentom večera. Vizuálnu sugestívnosť čísla podporili aj dlhé, úzke šaty, ktoré prirodzene dotvárali obraz postavy a jej krehko-tajomný charakter. Až na niektoré nepresné nástupy orchestra mala ária zaujímavý, až mystický charakter.

Verdiho Macbeth ukázal súbor v dramaticky vyhrotenej polohe. Mihály Podkopájev v árii Banca Studia il passo, o mio figlio… come dal ciel precipita z I. dejstva zaujal tmavou farbou hlasu a presvedčivým dramatickým výrazom. Scéna Macbetha a bosoriek z III. dejstva priniesla výraznú zborovú energiu a spolu s Marekom Gurbaľom ukázala dobrú pripravenosť mužských hlasových skupín. V zborovej scéne Patria oppressa sa zase naplno prejavila schopnosť zboru pracovať s pianom a budovať tragický výraz bez zbytočného pátosu.

Záver koncertu patril Suchoňovej Krútňave. Mimoriadne silný účinok mala aj záverečná časť z Krútňavy. Zaradenie Suchoňa nebolo iba symbolickou povinnosťou voči slovenskej opere, ale prirodzeným vyvrcholením dramaturgie večera. Ária Katreny Žiale, bôle i záverečný obraz Katarzia vytvorili emocionálne vyústenie koncertu a zároveň pripomenuli, že slovenská opera dokáže obstáť vedľa veľkých európskych titulov. Titusz Tóbisz, Eva Katráková-Bodorová i zbor Opery NDKE tu vytvorili interpretačne sústredený záver s výraznou dramatickou silou. Musím sa priznať, že obe árie patria k mojim obľúbeným a naozaj boli prirodzeným vrcholom večera. Eva Bodorová sa objavila už v treťom outfite – čiernom svadobnom odeve, inšpirovanom ľudovým krojom.

Galakoncert Opery NDKE tak napokon nebol iba reprezentatívnou prehliadkou populárnych árií, ale aj výpoveďou o umeleckej identite súboru. Dramaturgia večera vedome prepájala tradíciu s novšími impulzmi, veľký svetový repertoár so slovenskou hudobnou kultúrou a opernú monumentalitu s operetnou ľahkosťou. Peter Valentovič dokázal udržať koncert v kompaktnom dramatickom oblúku a zároveň ponechať dostatočný priestor jednotlivým sólistom. Orchester podal celkovo spoľahlivý výkon a sólistom poskytoval pevné hudobné zázemie. Miestami by však jeho hra zniesla väčšiu subtílnosť, zvukovú mäkkosť a komfortnejšiu prácu s frázou, aby sprievod pôsobil pružnejšie a citlivejšie voči speváckym partom. Zbor opery viaceré čísla účinne dopĺňal hudobne aj vizuálne, no spievanie z nôt miestami oslabovalo javiskovú bezprostrednosť. Najmä pri zboristoch, ktorí do partitúr hľadeli príliš intenzívne, pôsobil tento prvok rušivo a znižoval celkovú divadelnú presvedčivosť.

Večer ako celok pôsobil ako reprezentatívna mozaika sólistických, zborových i orchestrálnych možností operného súboru. Významný podiel na kolektívnych výstupoch mala aj zbormajsterka Iryna Demianyshyna. Scénický rámec spestrovali filmové projekcie prírodných a portrétnych motívov, ktoré spolu s umierneným svetelným dizajnom vytvárali vizuálne prívetivé, hoci skôr ilustratívne pozadie. Dramaturgiu programu pripravil Stanislav Trnovský.

Hoci Národné divadlo Košice v súčasnosti, podobne ako mnohé kultúrne inštitúcie, zápasí s finančnými limitmi a neistotou, večer napokon vyznel veľmi dobre – dôstojne, profesionálne a s citeľnou snahou ukázať umelecký potenciál celého operného súboru.

Foto: Opera NDKE