Sobota 20. septembra na World Music Festivale Bratislava 2025 priniesla neošúchaný pohľad na hudbu z rôznych oblastí Slovenska i zahraničia, a to najlepším možným spôsobom: priamym kontaktom s ňou. Dialo sa toho skutočne veľa a bolo na výber z rôznych podujatí. Dopoludnia hostilo Teatro Colorato...

Sobota 20. septembra na World Music Festivale Bratislava 2025 priniesla neošúchaný pohľad na hudbu z rôznych oblastí Slovenska i zahraničia, a to najlepším možným spôsobom: priamym kontaktom s ňou. Dialo sa toho skutočne veľa a bolo na výber z rôznych podujatí.

Dopoludnia hostilo Teatro Colorato medzinárodnú odbornú konferenciu s príspevkami Jany Ambrózovej (Tradícia, fúzia, hybridita: Súčasná rómska hudobná scéna na Slovensku) a Mgr. art. Jána Šicka, ArtD. (Inovácie v spojení s tradičnou hudbou). V oboch príspevkoch rezonovala myšlienka spojenia tradície a modernity. Prezentácie boli doplnené foto a video ukážkami.  Konferencie sa zúčastnili mnohí zahraniční delegáti.

            Medzitým na Kollárovom námestí 10 prebiehal tanečný flamencový workshop s choreografkou, tanečnicou a pedagogičkou Maríou Moreno, ktorá svoje umenie predviedla už v piatok večer v Divadle Aréna. Asistovala jej Libuša Čižmárik Bachratá. Workshop trval až do neskorého popoludnia.

            Showcaseové koncerty boli na programe popoludní na nádvorí  Domu hudby na Panenskej ulici. Slovenské Ildikó Kali Trio predviedlo naživo piesne z albumu Ildikó Kali Jore Jore, ktorý získal Radio_Head Award za najlepšiu slovenskú nahrávku roka 2024 v kategórii World Music. Vystúpilo v zostave: Ildikó Kali – spev, gitara, looper, Peter Luha – gitara, flauty a Andrej Jeriga – basová gitara. V ich prejave sa odrážali nielen fúzie rôznych kultúr, ale i spojenie archaického s moderným (napríklad Peter Luha ozdobil piesne gitarovými sólami s príchuťou blues a rocku). Ildikó má nespútanú dušu a taký je aj jej hlas.

            Srbská ženská spevácka skupina Izvor vznikla v Bratislave a tvoria ju Mila Gundelj, Zorana Bandziová, Renata Ribar a Anita Ribar Valah. Viachlasne a cappella spievajú autentické tradičné srbské ľudové piesne z rôznych oblastí bývalej Juhoslávie, teda nielen zo Srbska, ale napríklad aj z Chorvátska, Bosny a Hercegoviny či z Kosova. Zvučné hlasy, občas podporené hrou na malých perkusiách, sa niesli do ďaleka. Okrem iných zazneli aj piesne Rasti, rasti moj zeleni bore a Uspavanka, ktoré boli kedysi použité v americkom filme Savior (1998).   

            Na záver sme si užili temperamentný a virtuózny rómsky jazz hudobného zoskupenia Miloš Biháry Django Gypsy Jazz Trio. Spoluhráčmi klaviristu, aranžéra a skladateľa Miloša Biháryho boli huslista Adam Halás a bubeník Marek Rašman. Na koncerte zahrali skrátenú verziu svojho albumu Čavoros de Django (2025). Hudobníci excelovali, parádne klavírne a husľové sóla sa len tak sypali a zasóloval si aj bubeník. Obecenstvo aplaudovalo. Skladby ako L´odeur de la France či Tchavolo swing boli krásnou bodkou za showcaseovými koncertmi v ten deň. Všetky účinkujúce kapely poslucháčov zaujali a vytvorili výbornú atmosféru.

            Večerné koncerty, spojené témou „World Music ako spirituálna cesta“ sa uskutočnili v Karloveskom centre kultúry. Ako prvý sa predstavil hudobný súbor Jawa, ktorý tvoria prevažne sýrski hudobníci, žijúci momentálne v Belgicku.

Venujú sa udržiavaniu a reinterpretácii sufijského hudobného dedičstva dlhou občianskou vojnou zdevastovaného sýrskeho mesta Aleppo. Ide o hudobnú tradíciu veľkej duchovnej a umeleckej hĺbky, ktorá sa celé storočia šírila v Aleppe ústnym podaním. V súčasnosti je sufijských majstrov čoraz menej, a tak sa Jawa snaží dedičstvo zachovať. Prináša však súčasný pohľad naň, napríklad tým, že v piesňach, ktoré boli v minulosti interpretované a cappella, využíva okrem spevu aj hudobné nástroje, čím ich viac približuje i dnešným európskym poslucháčom. Jawa predvádza tradičný hudobný materiál zo svojej osobnej perspektívy a so svojou vlastnou víziou, zachováva však klasický spôsob interpretácie sufijského štýlu muwashah s jeho komplexnými rytmami a orientálnymi maqamami.

Hudobnému súboru Jawa vyšiel v roku 2023 debutový album nazvaný Last Breaths from Aleppo. Na World Music Festivale Bratislava 2025 vystúpil ako kvarteto, ktoré tvorili spevák a perkusionista Khaled Alhafez, hráč na flaute ney Tammam Alramadan, huslista Marwan Fakir a hráč na brnkacom strunovom hudobnom nástroji kánun Youssef Nassif.

V prítmí znela hudba s dlhou a bohatou históriou, exotická pre európske uši, no keď sa do nej poslucháči ponorili, odmenila ich. Bola krásne rytmická, poetická a vôbec nie monotónna. Spolu s ťahavým spevom, za ktorým bolo cítiť silné emócie, vyvolávala meditatívnu náladu.

Navyše, dve skladby spestril svojím umením tancujúci (krútiaci sa) derviš Hatim Alhamel. Derviši sú členovia islamských náboženských bratstiev, nie všetci z nich však tancujú. Sufijský básnik a mystik Džaláleddín Balchí Rúmí bol známy tiež ako Mevlâna. Žil v 13. storočí. Patrí k veľkým mystickým filozofom sveta a v islamskom svete i mimo neho sa jeho dielo teší veľkej vážnosti. Veril, že spojenie s Bohom je možné prostredníctvom tanca. Po jeho smrti založili jeho nasledovníci dervišské bratstvo Mevlevi, pre ktorého členov je tanec obzvlášť dôležitým náboženským rituálom.

Pohľad na krútiaceho sa derviša v dlhom bielom rúchu určite patril k najzaujímavejším momentom na World Music Festivale Bratislava 2025. Derviši sa krútia vždy proti smeru hodinových ručičiek. Ich pohyby napodobňujú rotáciu planét a atómov, ako aj hľadanie spojenia s Bohom. Ruky majú pri tanci často roztiahnuté, čo symbolizuje spojenie medzi nebom a zemou. Derviši praktizujú mnohé rituály, z ktorých je prvoradý dhikr, oslava Alaha. Dhikr si vyžaduje odriekanie zbožnej islamskej modlitby a je spojený so samotným tancom, čo má viesť k dosiahnutiu stavu extatického tranzu.

Obecenstvo bolo otvorené a pozorné, predstavenie prijímalo s rešpektom a so živým záujmom. Napokon hudobníkov i derviša odmenilo nadšeným standing ovation. Ústredným pojmom sufizmu je láska, a to nielen k Bohu, ale i k živým pozemským tvorom a krásam sveta. Keďže lásku k Bohu majú spoločné všetky náboženstvá, sufiovia odmietajú nenávisť medzi nimi. Koncert teda obsahoval hlboké posolstvo lásky a nádeje.

            Druhým a zároveň posledným koncertom sobotného večera bolo vystúpenie legendárnej fínskej kapely Värttinä (po slovensky Vreteno), ktorá je na scéne už vyše 40 rokov. Jej korene siahajú do regiónu Karélie (oblasti na pomedzí dnešného Fínska a Ruska), známej hlavne ženskou vokálnou tradíciou.

Na scénu sa vrátili po desiatich rokoch s úspešným albumom Kyly (2025). Na World Music Festival Bratislava 2025 prišli v zostave: Mari Kaasinen – spev, perkusie, Karoliina Kantelinen – spev, flauty, perkusie, Susan Aho – spev, akordeón, perkusie, Jukka Kyllönen – perkusie, Matti Laitinen – gitara, mandocello a Lassi Logrén – husle, jouhikko (tradičná lýra, na ktorej sa hrá sláčikom). Tešila som sa i na kantele (tradičný brnkací strunový nástroj), ale hudobníčky na ňom tentoraz nezahrali. Dôležitou osobnosťou na koncerte bol aj zvukový majster kapely Mika Venhovaara.

Zazneli hlavne piesne z najnovšieho albumu, ale aj niektoré staršie. Už v prvej piesni Raijan Joiku, zaspievanej a cappella, predviedli speváčky svoje krásne, zvučné a výborne zohrané hlasy, priam prebúdzajúce radosť zo života. Prenikavý trojhlas a temperamentný pódiový prejav ozdobili aj pieseň Traavalehevoi a speváčkam sa poľahky podarilo roztlieskať obecenstvo do rytmu. V tomto duchu sa niesol celý koncert. Speváčky, ovládajúce aj niekoľko slovenských slov, nás učili napríklad tanec posediačky, keďže poslucháči sa spočiatku nezberali tancovať.

Pomalá pieseň Maaruska je o dievčati, ktoré muselo opustiť svoju krajinu pre vojnu. Obsahuje však aj posolstvo nádeje. Mari, Karoliina a Susan počas nej prišli na pódiu dopredu len s mikrofónmi a obecenstvo spievalo s nimi. Nechýbala ani pieseň Louhi o mystickej a mocnej kráľovnej krajiny Pohjola z fínskej a karelskej mytológie, ktorá bola aj šamankou. Karoliina Kantelinen očarila uhrančivým pohľadom i recitatívom. Speváčky na chvíľu odišli z pódia len vtedy, keď hudobníci (tiež výborní), ktorí boli tak trochu v ich tieni, zahrali príjemnú a rezkú inštrumentálnu skladbu Juhola. Bolo to pár minút na vydýchnutie od pretlaku emócií.

Mari, Karoliina a Susan okrem speváckeho a hudobníckeho majstrovstva okorenili koncert aj nadhľadom a humorom, napríklad v úvodnom slove k piesni Kyly („My Fíni sa rodíme i umierame v saune.“). Túto pomalú pieseň o duchovi temnej sauny stvárnili aj scénicky, excelovala hlavne Karoliina vpredu na pódiu. Zaznela aj pieseň o pive, pretože podľa slov speváčok majú Fíni radi nielen saunu, ale aj tento nápoj. Počas vystúpenia kapely Värttinä sa obecenstvo často spontánne roztlieskalo do rytmu, napríklad v piesni Riesa, ktorá je vraj skvelým prostriedkom proti kašľu.

Keď prišla záverečná pieseň Igäne, došlo aj na energický tanec nadšenej časti publika pred pódiom. Oduševnenie obecenstva trvalo od prvých tónov koncertu, a tak napokon celá sála aplaudovala postojačky. Kapela nemala nič proti prídavku a speváčky nás požiadali, aby sme si zaspievali s nimi. Znela teda pieseň Seelinnikoi, Mari, Karoliina a Susan stáli vpredu na pódiu a my sme s nimi zanietene spievali, hoci sme z textu nič nerozumeli (nezabudli vtipne poznamenať, že tie slová aj tak nič neznamenajú). Pred pódiom pokračoval tanec a frenetický potlesk do rytmu. Po piesni nasledovalo ďalšie búrlivé standing ovation. Účinkujúci odišli z pódia, no znova sa vrátili a najtemperamentnejšia časť obecenstva si zatancovala ešte pri jednom prídavku. Po koncerte prišli speváčky do vestibulu, kde podpisovali cédečká a srdečne sa zhovárali s fanúšikmi.

            Stručne povedané, v ten deň rozdávali mnohé kapely živelnosť plným priehrštím. Spiritualita bola tiež zastúpená: možno ju nájsť napríklad v krútivom dervišskom tanci i vo viachlasnom speve z Karélie. Druhý deň World Music Festivalu Bratislava 2025 bol oslavou života a kultúrnej rozmanitosti, ktorej nechýbala energia ani hĺbka.

Ružena Šípková

Foto: Ondrej Koščík, Jaroslav Novák. Titulná foto: Ondrej Koščík