Silný sólistický ansámbel, pohotový, pripravený zbor, vycibrený orchester a skúsený dirigent s operným cítením, to boli základné predpoklady, že koncertné uvedenie posvätnej drámy Julesa Masseneta, sa stane jedným z vrcholov BHS. Na Bratislavských hudobných slávnostiach 27. septembra znelo v Koncer...

Silný sólistický ansámbel, pohotový, pripravený zbor, vycibrený orchester a skúsený dirigent s operným cítením, to boli základné predpoklady, že koncertné uvedenie posvätnej drámy Julesa Masseneta, sa stane jedným z vrcholov BHS.

Na Bratislavských hudobných slávnostiach 27. septembra znelo v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie dielo, ktoré sa na našich pódiách objavuje iba výnimočne. Raritne uvádzanú posvätnú drámu (drame sacré) Mária Magdaléna od Julesa Masseneta uviedla Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor, kvarteto renomovaných sólistov pod dirigentským vedením Roberta Jindru.

Od čias štúdií na konzervatóriu sa bývalý šéfdirigent ŠFK zaoberal predstavou, že raz Massenetovu „operu v kostole“ bude dirigovať. Mnohí tohto skladateľa poznáme vďaka operám ako Werther či Manon, no podpísal sa pod vyše 40 opier a mnohé oratóriá. Málokto vie, že zložil úžasný klavírny koncert či symfonickú báseň Visions – obe tieto diela s veľkým ohlasom priniesol Robert Jindra do Košíc, ešte keď bol šéfdirigentom. Jeho podpis na progresívnej dramaturgii ŠFK bol čitateľný. Publikum si dokázal získať svojou charizmou, poctivou prácou s orchestrom, budovaním jeho charakteristického zvuku a novým, raritne uvádzaným repertoárom. Jindra dokázal, že aj nepoznané diela môžu byť nádherné. A opäť si neodpustím poznámku, že bolo fatálnou chybou MK SR (alebo kohokoľvek na tejto planéte, kto tak určil), že taký kvalitný umelec „musel byť odídený“ z postu šéfdirigenta Štátnej filharmónie Košice. Aj vďaka nemu totiž v koncertných sálach zažívame tú najcitlivejšiu intimitu, hlbokú, osobnú výpoveď, uveriteľnú, mohutnú drámu, a čo je najzásadnejšie, očistnú katarziu, ktorá sa týkala aj tohto diela a jeho interpretácie. Nuž, za chyby sa platí.

Mária Magdaléna predstavuje v tvorbe francúzskeho autora špecifické postavenie. Radí sa medzi diela, ktoré v repertoári sezóny štandardne nemáte možnosť počuť. Slovenská filharmónia ho, napríklad, uviedla jediný raz, v roku 2006. Jules Massenet v roku 1873 konečne dosiahol práve týmto dielom umelecké uznanie. Prvé predstavenie sa konalo na Veľký piatok 11. apríla 1873 a v hlavnej úlohe sa predstavila slávna francúzska mezzosopranistka španielskeho pôvodu Pauline Viardot. Mária Magdaléna bola prvýkrát uvedená ako opera v Nice 9. februára 1903 a následne ju uviedli pre divákov v Paríži, Bruseli a Neapole.

Každé z Massenetových diel sa vyznačuje obdivuhodnou melodickou invenciou. Tak i oratórium, pričom veľká časť z neho má reflexívny charakter. Frekventovane je obsadený zbor, ktorý spieva konkrétne skupiny, ako napríklad farizejov či učeníkov. Hoci bola Mária Magdaléna uvedená ako koncert aj v scénickej podobe, vo všeobecnosti sa považovala za úspešnejšiu ako oratórium (alebo posvätnú drámu, ako si to prial sám autor) než operu.

Trojdejstvová dráma je písaná na libreto od Louisa Galleta, ktoré rozpráva príbeh stretnutia kurtizány Méryem (Mária Magdaléna) s Ježišom Kristom. Po stretnutí s Máriou Magdalénou na verejnom zhromaždení v prvom dejstve ju Ježiš navštívi v jej dome v druhom dejstve. V zobrazení sa však Galletova verzia líši od opisu v Písme. Toto dejstvo zahŕňa zjavenie Judáša, ktoré predznamenáva jeho zradu Krista. Pozornosť púta aj pre dojímavý duet medzi Méryem a Ježišom, v ktorom je jej prisľúbená spása. Tretie dejstvo začína na Golgote smútkom hrdinky pri Ježišovom kríži a dráma sa končí zobrazením jeho zmŕtvychvstania.

Už úvodná introdukcia diela naznačuje wagnerovské postupy. F durový akord sa len postupne ukotvuje do svojej plnej podoby, v orchestri po úvodnom forte dominovali drevené dychové nástroje a pekne vyvážené piano. Na pomalé tempá a sústredené doznenie motívov, ktoré sa len náznakovo rozvíjajú a ukazujú nám svoje jemné harmónie, je Robert Jindra naslovovzatým odborníkom. Jeho interpretácia bola špecifická už od koncentrovaného úvodu svojou atmosférou. Hráči orchestra sa sústredili na zvuk, jemné zrýchlenie po tempe Lento do kantabilnej melodiky v prvom, charakteristickom motíve, prinieslo delikátnu zvukovosť, ktorú pri francúzskych dielach priam nevyhnutne potrebujeme. Sladkosť, spevnosť a pokoj Andantina bola očarujúca. Už prvý prechod do paralelnej tóniny d mol bol v Jindrovom prevedení patrične zdôraznený. Lyrickosť a spevnosť, to boli zásadné atribúty stvárnenia Massenetovho diela, ktorý tvorí určitý most medzi Gounodom a neskoršou modernou.

Dirigent sa zameral na vyniknutie melodiky a jemnosť orchestrálnych farieb. Je to len krok k francúzskemu impresionizmu, čerpajúci z wagnerovského leitmotivického princípu, no vždy ide o zástupcu francúzskej lyrickej opery. Transparentné čítanie partitúry sa prejavilo už na začiatku diela. Vyhratie každej jednej línie precízne, no kultivovane, detailná práca s dynamikou, diminuendá, citlivé vedenie kantilény a rubato pred nástupom zboru, priam uchvátili.

Dámska časť Slovenského filharmonického zboru nastúpila v prvej časti Ženy pri fontáne koncentrovane, dvojtaktový motív klarinetu z inštrumentálneho úvodu sa pripomínal po každej fráze. Jindra využil každú príležitosť na to, aby spravil hudbu farebnejšou a dostatočne dramatickou. Massenet nepísal veľkolepé, priamočiare drámy ako napríklad Bizet, sústredil sa skôr na psychologickú drobnokresbu. Z toho plynula aj jemnosť a jasnosť dirigentovho frázovania, nádherne spievané melodické oblúky a často melancholický podtón v interpretácii diela. Už pri širokej melódii sláčikov zvuk orchestra zdôraznil, no len v miestach, kedy nerušili zbor. Zato v úsekoch, kde hudba, efektne a pomerne jednoducho napísaná, podporovala konfliktnú situáciu (hneď v prvej časti, kedy mužská časť zboru spievala Pisárov), ju nechal zaznieť v plnom fortissime. Mimochodom, violončelám za interpretačný výkon Márie Magdalény patrí obrovská pochvala.

Výnimočnosť Robert Jindru spočíva aj v tom, že dokáže nájsť homogénnosť zvuku všetkých telies, ktorá sa prejavila už v kontrastnom ponímaní prvej časti diela. Ako operný dirigent má v sebe mimoriadny cit pre rovnováhu, rozumie dramatickosti i kontemplácii a pozorne sleduje text. Zvláštne, že práve Pisári v prvej časti, ponechávajú niektorí dirigenti (z dostupných nahrávok) v pomerne „vlažnom“ mezzoforte, no Jindra ich part - ... „luhára cítiť v ňom, pre nás je falošným lekárom...“ nechal zaznieť v razantnom fortissime a až Bachovsky prísnym hudobným sprievodom, v rovnakej dynamike, v expresívnom výraze. Je za tým logické vysvetlenie: ak sa umelci prikláňajú skôr k liturgickému výkladu diela a chcú ho zdôrazniť aj hudobne, potom sú expresívne časti zboru menej dôrazné, dráma ostáva skrytá, skôr uprednostňujú umiernený výraz. No Jindra je typom dirigenta, ktorý drámu dokáže predvídať a poodhaliť ju poslucháčovi už na začiatku.

Massenet nevyužil plný orchester, stačili mu violončelá a kontrabasy, napokon, jeho hudba nebola nikdy príliš masívna, skôr mu išlo o farby a charakteristické melodické motívy. Sústredil sa na vnútorný svet postáv, na ich prežívanie a duchovný svet. Jeho dramatický inštinkt bol obdivuhodný. A práve na zobrazenie psychológie postáv v tomto diele sa koncentroval aj Robert Jindra.

Už pred prvou áriou Márie Magdalény a zboru (Farizeji), poslucháč vedel rozpoznať, že ho čaká prepracovaná, ale hlavne úprimná interpretácia udalostí z Nového Zákona. Dirigent pripravil pre publikum skutočné hudobné divadlo plné emocionálnej intimity, jemnosti, lyriky a najmä vystihnutia charakteru postáv. Nemuseli ste sa ani dívať do bulletinu s prekladom libreta, aby ste vycítili obsah. Nádherné melodické oblúky sme počuli od predstaviteľky Márie Magdalény, Mirjam Mesak. Pôvodom estónska sopranistka, pôsobí v Bavorskej štátnej opere v Mníchove a jej hlas je oceňovaný pre jasnú farbu a lyrickú kantilénu, čo je základným predpokladom pre rolu Márie Magdalény. Predstavila sa prekrásnou áriou, v ktorej deklaruje, vernosť Ježišovi. Bola plná nehy a lásky, lyrizmus a precítenosť sme sopranistke verili. Kantilénu spievala bez silených tónov, s prirodzenosťou a vyrovnanosťou v registroch, jej zakončenia fráz boli vo vrúcnom, mäkkom pianissime. V jej parte sa okrem stredných polôh často vyskytujú aj nižšie, v ktorých preukázala dostatočnú znelosť. Oproti jej tichým, kontemplatívnym výstupom však dokázala znieť objemne aj vo vyšších polohách, s razantným podtónom drámy. V žiadnej z týchto polôh, ani v exponovaných, s hutným orchestrom, nezanikala. Je to práve postava Márie Magdalény, cez emócie ktorej sa dívame na posledné dni Krista. Jej part je nositeľom najhlbších citových vrstiev, ktoré Mesak stvárnila vierohodne.

Wilhelm Schwinghammer je etablovaný nemecký bas, ktorý sa profiluje v mozartovskom aj wagnerovskom repertoári. Jeho Judáš mal autoritatívny charakter a dodal dielu dramatickú váhu. Hneď v prvom výstupe sa stáva pokušiteľom a snaží sa dostať očistenú ústrednú hrdinku do hriechu. Judášov part je náročný: od tých najhlbších polôh, v ktorých bol Schwinghammer absolútne sebaistý, sa vynímali jeho barytónové, kultivovane znejúce polohy. Dokázal byť ráznou autoritou a pokušiteľom zároveň.

Prvá mohutnejšia gradácia diela prišla so zborom, ktorý súdi Máriu Magdalénu za jej minulosť. Jindra presne odhadol túto drámu, aby sa nestala dynamicky neznesiteľnou (čo k takémuto masívnemu podaniu často láka), ale predniesol skutočnú drámu. Slovenský filharmonický zbor (pripravil Jan Rozehnal) a Štátna filharmónia Košice sa pod jeho taktovkou stali nástrojom naliehavej výpovede, konfliktu medzi duchovným a svetským, zobrazením ľudským hriechom a odpustenia. Pri tom všetkom s priehľadnými textúrami a francúzskou eleganciou. Nájsť rovnováhu medzi drámou a vnútornou meditáciou – to je úloha, výzva pre každého dirigenta v tejto posvätnej dráme. Alebo skôr otázka výkladu.

Až pred finále prvého dejstva sa predstavil aj Benjamin Bruns, nemecký tenorista v úlohe Ježiša. Disponuje lyrickým tenorom s presahom do dramatického hlasu, ktorý je vhodný na interpretáciu tohto partu. Od Ježiša sa vyžaduje dôstojnosť, rozhodnosť, ktorú spieval sýtym, prierazným spintotenorom, no charakter postavy zároveň vyžaduje zároveň jemnosť, vznešenosť a vnútorný pokoj. Brunsov lyrický prejav bol excelentný. Dôsledné legáta, krásne, plynulo tvarované frázy, s vyrovnanou dynamikou – najkrajší bol v jemných, reflexívnych pianissmách, s úspornou inštrumentáciou, ktorej dynamickú hladinu dirigent výborne prispôsoboval. Verili sme mu vnútorný pokoj, pokoru a lásku, ale tiež silu autority a najmä váhu odpustenia. Jeho postavu poňal Robert Jindra čiastočne aj scénicky, pri scéne ukrižovania odpovedal Márii Magdaléne z balkóna.

Medzi významné časti diela patrí aj tercet (Ježiš, Mária Magdaléna, Judáš) sólistov v piatej časti. Nebol síce spočiatku intonačne stabilný, no postupne získali speváci kontrolu nad harmonickými postupmi. Dojemný však bol záver prvého dejstva s recitatívom Ježiša a kontempláciou zboru. SFZ prevzal všetky úlohy postáv, komentátorov presvedčivo. Na začiatku druhého dejstva sa zmenil na zbor služobníčok, radostne očakávajúc príchod Krista do domu Márie Magdalény.

Kvarteto sólistov dopĺňala členka súboru Národního divadla v Prahe Arnheidur Eiriksdottir. Islandská mezzosopranistka s medzinárodnými skúsenosťami je známa flexibilitou medzi barokovým repertoárom a romantickou operou. V Márii Magdaléne priniesla stabilitu v dramatických kontrastoch ženských hlasov. Jej umiernený prejav zodpovedal libretu a hlasovo korešpondovala vďaka svetlému hlasu s hlavnou predstaviteľkou oratória. V jej výstupoch sa dirigent udržiaval orchester v miernej dynamike, aby bola speváčka dostatočne znelá. Eiriksdottir sa však z umiernenej postavy vedela zmeniť aj na expresívnejšiu – napríklad v duete s Judášom. Vynikla najmä v duete s Máriou Magdalénou, pomalé tempo a rozhovor sestier vyvrcholil partom bez inštrumentálneho sprievodu. Ich Alleluja so sólovým violončelom bolo len čiastočne radostné (z príchodu Ježiša do ich domu). V hudbe už začínala byť predtucha tragického konca Ježiša, ktorá sa postupne rozvíjala až k tretiemu dejstvu.

Ak autor libreta Ondrej Veselý píše o tom, že Čajkovského dojal duet Ježiša a Márie Magdalény k slzám a v diele našiel silu nekonečnej Kristovej milosti, obdobné pocity som mala pri časti Ježiša v modlitbách, ktorý vyprosoval o pokoj pre hriešnicu a následne pri jeho prosbách pred ukrižovaním (tretie dejstvo – Golgota). Skutočne silným, mimoriadne intenzívnym momentom smerujúcim ku katarzii však bola introdukcia v časti Mária Magdaléna pod krížom. Temné, trúchlivé sláčiky (koncertný majster Maroš Potokár) rozvíjali širokú kantilénu. Ten hudobný motív sa človeku dostal až pod kožu, následne zaznieval v sopráne, dominovali mu spočiatku kontrabasy. Ľútosť, duchovná očista, ktorú od Márie Magdalény čakáme a nekonečná láska Ježiša ako odpoveď na jej vyznanie. Bol to excelentný súlad orchestra a sopranistky, nádherný moment plný úprimných citov. A následne, samozrejme, radosť záverečnej časti - vzkriesenie.

I keď Mária Magdaléna sa uvádza len zriedkavo, Robert Jindra dokázal, že má svoje miesto v koncertných sálach (žiada sa mi na záver, že môžeme byť radi, že takéhoto dirigenta máme v blízkosti a vôbec k nám v týchto časoch zavíta). A hoci práve francúzske interpretácie inklinujú k zdôrazňovaniu liturgickej atmosféry diela, dirigentova koncepcia staviť na dramatickosť a operný charakter partov, jeho zmysel pre budovanie kontrastov, mohutný zvuk kontra jemné, precítené pianissimá a podčiarknutie farieb orchestra, akcent na psychologickú hĺbku postáv, mali mimoriadne intenzívny, mocný účinok. Uvedenie tejto posvätnej drámy v rámci BHS bolo nezabudnuteľným zážitkom.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak