Maďarský spisovateľ a scenárista, známy svojimi náročnými románmi s prvkami postmoderny, ktoré sa vyznačujú melancholickou atmosférou a dystopickým ladením. Viaceré jeho diela, vrátane debutového románu Satanské tango, boli sfilmované významným maďarským režisérom Bélom Tarrom.

Dňa 9. októbra 2025 Švédska akadémia oznámila, že laureátom Nobelovej ceny za literatúru sa stane László Krasznahorkai. V odôvodnení uviedla akadémia: „for his compelling and visionary oeuvre that, in the midst of apocalyptic terror, reaffirms the power of art.“ (za jeho presvedčivé a vizionárske dielo, ktoré uprostred apokalyptickej hrôzy posilňuje moc umenia). Krasznahorkai je druhým Maďarom, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Pred ním to bol Imre Kertész v roku 2002. Slávnostné odovzdanie ceny sa uskutoční 10. decembra 2025 v Štokholme.

Nobelova akadémia pri ocenení poukazuje na apokalyptické motívy v jeho tvorbe, diela, ktoré akcentujú hrôzu, dekadenciu, krízu civilizácie, ale zároveň ukazujú, že umenie má silu reagovať na tento existenciálny tlak.

Vymedzujú ho ako veľkého epického spisovateľa stredoeurópskej tradície, ktorá siaha cez Kafku až k Thomasovi Bernhardovi, charakterizovaného absurdizmom, biblickým a apokalyptickým tónom, miešajúcim grotesku a mystiku, s inšpiráciami vo východnej kultúre (Čína, Japonsko) v jeho diele. Kritici a recenzenti často pripomínajú jeho typický štýl: dlhé, členité vety, narúšanie lineárneho toku narácie, neustále kolísanie medzi meditáciou a dramatickosťou.

Jeho diela už predtým získali renomované medzinárodné ocenenia, napríklad Man Booker International Prize 2015 a National Book Award for Translated Literature (2019).

Ocenenie Krasznahorkaiho je pozitívne vnímané nielen ako uznanie jeho výnimočnej literárnej tvorby, ale aj ako prestíž pre maďarskú literatúru na medzinárodnej scéne, po dlhšom čase (od Kertésza) maďarský autor opäť získal také významné ohodnotenie. V domácich médiách sa už objavili reakcie, že v kuloároch bol Krasznahorkai roky považovaný za kandidáta na Nobelovu cenu.

V súvislosti s cenou sa diskutuje aj o mieste literatúry v dnešnej spoločnosti: o tom, či ocenenie takto tematicky náročnému spisovateľovi znamená uznanie, že aj ťažké, náročné texty môžu mať publikum a život v kultúre.

Krasznahorkai v rozhovoroch reaguje, že jeho prozaické postupy (dlhé vety, prelínanie filozofie a všednosti) vychádzajú z presvedčenia, že jednoduché formy niekedy nestačia na zachytenie zložitosti bytia. Po udelení Nobelovej ceny autor uviedol, že cíti pokoj, zároveň však nervozitu, pretože je to prvýkrát v živote, čo získal Nobelovu cenu.

Kritici i literárni čitatelia ho oceňujú ako „vizionára“ a jedinečného hlasu súčasnej literatúry, ktorý zároveň vyzýva čitateľa: nie je to „ľahké čítanie“, ale ponúka hlbšie reflexie o stave sveta.

Významné diela

-Satanské tango (Sátántangó, 1985) – román o rozklade dedinskej komunity, kde sa objaví falošný prorok; Béla Tarr podľa neho nakrútil monumentálny sedemhodinový film.

-Melanchólia vzdoru (Az ellenállás melankóliája, 1989) – alegória spoločenského kolapsu, v ktorej sa objaví tajomný cirkus s obrovskou vypchatou veľrybou.

-Vo vojne (Háború és háború, 1999) – príbeh archívneho úradníka, ktorý odchádza do New Yorku, aby zachránil rukopis o večnom konflikte.

-Seiobo tam dole (Seiobo járt odalent, 2008) – cyklus próz o kráse a božskej dokonalosti v umení (od japonského nó po renesančné maliarstvo).

-Barón Wenckheim sa vracia domov (Báró Wenckheim hazatér, 2016) – epický návrat „strateného syna“ do malomesta, ktoré symbolizuje morálny úpadok súčasnosti.

Spracovala redakcia mojakultura.sk

Foto: Wikipedia/Déri Miklós