Pôrod je bezpochyby najintímnejším zážitkom v živote ženy. Napriek tomu, nemusí to byť vždy práve zážitok najšťastnejší a nemusí mať ani zďaleka ľahký priebeh. Môže vyvolať úzkosti, depresie, nočné mory, odcudzenie s partnerom či nechuť k tomu, mať v budúcnosti ďalšie dieťa. A netreba sa hanbiť to...

Pôrod je bezpochyby najintímnejším zážitkom v živote ženy. Napriek tomu, nemusí to byť vždy práve zážitok najšťastnejší a nemusí mať ani zďaleka ľahký priebeh. Môže vyvolať úzkosti, depresie, nočné mory, odcudzenie s partnerom či nechuť k tomu, mať v budúcnosti ďalšie dieťa. A netreba sa hanbiť to povedať nahlas. Čo sa skrýva za dverami pôrodnice a čo nastáva v živote ženy pred, počas a po narodení potomka? Akým spôsobom sa dá vysporiadať s nepríjemnou posttraumatickou stresovou poruchou a aké má vlastne žena možnosti a práva ak jej bolo počas pôrodu ublížené? Aj na tieto otázky sa snaží odpovedať vo svojom dokumente Neviditeľná, štyridsaťštyriročná dokumentaristka Maia Martiniak.

Slovenský dokumentárny film najmä od začiatku nového milénia zažíva obdobie renesancie. Môže za to nielen Generácia 90 s najproduktívnejšími tvorcami - Peter Kerekes, Jaroslav Vojtek, Robert Kirchhoff, Zuzana Piussi, ale aj o niečo mladšia generácia – drzý provokatér Miro Remo, Viera Čákanyová alebo Zuzana Liová. Nehovoriac o tej najmladšej generácii, ktorá ešte len pomaličky vystrkuje rožky - Kristína Leidenfrostová, Lena Kušnieriková, Jana Durajová, Mária Pinčíková, Eduard Cicha či Dominik Jursa. Ekoaktivizmus, boj za práva menšín, politická angažovanosť, vyrovnávanie sa s (totalitnou) minulosťou... To všetko sú témy, ktoré všetky tri generácie spája, aj keď tvorivé prístupy jednotlivcov sú často diametrálne odlišné.

Do pomyslenej škatuľky s názvom angažovaný dokument, prispela minulý rok aj Maia Martiniak. O niečo viac ho však vystihuje pomenovanie sociálno-psychologický náučný film. Poďme si postupne rozobrať prečo. Ešte predtým však pár viet o deji. Neviditeľná rozpráva príbeh primárne troch žien. Prvou je Američanka Melody, ktorá s odstupom času nespomína na svoj prvý pôrod práve najlepšie, aj preto, že otehotnela ešte ako 16-ročná. Jej traumu sa však časom naučila pretvoriť na niečo pozitívne, konkrétne na umenie. Tvorba obrazov je pre ňu tou najlepšou autoterapiou. Odzrkadľujú jej emócie, tešia ju a zároveň obohacujú svet okolo.

Druhou respondentkou je Slovenka Lucia. Už skúsená rodička, ktorá sa snaží brať všetko s pokojom a úsmevom, avšak aj na ňu, podľa jej slov, najmä vďaka zdravotníckemu personálu, doľahne stres a strach z toho, ako jej ďalší pôrod dopadne. Rozhodne sa preto rodiť radšej v susednom Rakúsku. Treťou hlavnou postavou je Češka Stella, ktorá svoju negatívnu skúsenosť dohnala až do súdnej siene. Práve jej príbeh je hádam najemotívnejším. Nemalý priestor v obraze však dostáva aj skúsená, osemdesiattriročná pôrodná asistentka zo Seattlu, Penny Simkin. Tá sa téme pôrodnej traumy venuje už desiatky rokov a na daný problém nahliada mimoriadne vecne, s až prekvapivým odstupom a miestami vie skutočne trefne trafiť klinec po hlavičke. Okrem toho sledujeme ukážky z pôrodov iných žien a rozdielny prístup k nim na Slovensku a v zahraničí, aj na základe rozhovorov s rôznymi pôrodnými asistentkami.  

O angažovaný dokument ide preto, lebo sa režisérka viditeľne snaží dostať danú problematiku k širšiemu publiku a považuje to za nevyhnutnosť pre nejakú zmenu. Pôrodná trauma je totiž skutočne problém, o ktorom sa nielen v našich končinách málo hovorí a zľahčuje sa, prípadne sa tento problém nijako nerieši, z čoho vlastne vzniká ďalší problém. Vďaka pomerne komplexnému spracovaniu témy a pátraniu po koreni veci, však divák sám vidí, že ide o problém ďaleko komplikovanejší, než by sa mohlo zdať a ani jeho riešenia nie sú tak jednoduché. Zopár návodov nám však je prezentovaných, čo je ďalšie plus Martiniakovej dokumentu. Sociálno-psychologický nádych je jasný z toho, že vidíme podmienky v rôznych nemocniciach, vidíme funkčnosť, prípadne nefunkčnosť nastaveného systému (inak povedané, vidíme stav slovenského zdravotníctva), zároveň vďaka otvoreným a úprimným výpovediam jednotlivých respondentiek, ide o citlivú sondu do ich vnútra.

Prienik do sveta traumatizovaných či trpiacich žien sa režisérke podaril na výbornú. Pozerať sa priamo na rodiacu ženu, počúvať jej krik a bolesti nie je nič príjemné, no divák aj práve vďaka takýmto neľahkým a explicitným scénam, o to viac prežíva fyzickú a miestami aj psychickú bolesť respondentiek. Tu sa odrážame k ďalšej rovine, ktorou je príbeh mužov - manželov, partnerov, ktorým nemožno vyčítať, ak sa pôrodu boja, príde im nevoľno a nechcú byť pri danom akte prítomní, no zároveň o to väčšie uznanie patrí tým, ktorí si to celé pri žene odsedia a sú jej v danej chvíli oporou. No a tretí, náučný rozmer filmu, je cítiť najmä vďaka scénam, kedy sa na chvíľu aj my, ako diváci, stávame študentami pôrodnej asistencie a vďaka odbornému výkladu pedagógov dostávame o pôrode viacero dôležitých informácií vrátane terminológie, množstva postupov a škály problémov, ktoré pri pôrode môžu nastať.

Hádam jedinou slabinou Martiniakovej dokumentu je miestami mierne chaotická montáž a teda nie práve najlepšie zmotivované skoky medzi príbehmi, čo má na svedomí najskôr haprujúca dramaturgia. Je tiež škoda, že dokument neukazuje ešte viac žien s ešte rozličnejšími príbehmi, ale je jasné, že nájsť už len tie tri, ktoré sa odvážia na kameru zveriť s ich skúsenosťami, muselo byť nesmierne náročné. Niekomu by zároveň mohlo vadiť vyznenie filmu a názorové ukotvenie. Je totiž pravda, že spočiatku film pôsobí mierne tézovito a tendenčne, teda pôsobí príliš jednostranne, no našťastie, neskôr skúma tému obšírnejšie a dáva priestor aj ,,druhej strane“, pričom na konci podáva ucelený názor a nikoho neodsudzuje či neviní, ale skôr konštruktívne kritizuje či poukazuje na trhliny v systéme.

Martin Adam Pavlík

Zdroj foto: Maia Martiniak

Autor článku: CultureBase