Druhý celovečerný film režisérky Gii Coppola Mainstream hovorí o absurdnej sile internetu.

Všimli ste si v poslednej dobe pravdepodobne mladšiu osobu ako na ulici tancuje úplne sama a spoločnosť jej robí iba smartfón položený na zábradlí? Gia Coppola si to všimla a vlastný postoj k súčasnému mainstreamu sa snaží podať vo svojom druhom celovečernom filme.

Dnes je cool nebyť cool. V súčasnosti sa ľudia veľmi radi pýšia tým, že idú proti prúdu. Na jednej strane máme tých, ktorí udávajú trendy, alebo sú ich šíriteľmi a na strane druhej stoja ich odporcovia a posmievači. Avšak jedni aj druhí robia v zásade to isté. Snažia sa svojim názorom zapáčiť internetovej anonymnej mase zväčša prezentovanej niekoľkociferným číslom pod videom, ktoré znamená úspech. Áno o závislosti na sociálnych sieťach a hlúpych videách sa toho v posledných rokoch už narozprávalo. Ale aj tí, ktorí túto zhubnú chorobu odhalili, ju využívajú predovšetkým vo svoj prospech. Podobne ako jeden z dvojice hlavných hrdinov nového filmu Mainstream.

Ktosi kdesi prišiel na to, že stačí pár sekúnd chytľavej znelky, k tomu grimasa peknej tváre a z toho, čo kedysi bývalo umením je dnes pančovaná výživa pre závislých. Akonáhle si však nedáte pozor a necháte sa tým pohltiť, prestanete mladými sociálnymi bublinami pohŕdať pretože príťažlivosť, ktorá každého bez rozdielu núti dívať sa na videá z TikToku, vás okradne nie len o čas, ale aj vkus a súdnosť (netvrdím, že tam neexistuje kvalitný obsah). Okrem iného si uvedomíte, že ľudstvo má veľký problém. Toto film ešte zvládol veľmi jasne podať.

Od samého začiatku mi tu však čosi nesedí. Platí, že klin sa klinom vybiť nedá a diabol sa tu vyháňa drahým bourbonom a tak má príbeh od úsvitu jeden veľký problém a síce že dáva zmysel iba na pár chvíľ. Aj keď táto skutočnosť je samými autormi priznaná, ale to ju neospravedlňuje. Je tu niekto, koho prekvapí, že bojovať proti internetu na internete nemôže dobre dopadnúť? Neznamená to, že ak niečo na začiatku znie ako nezmysel, musí tomu tak byť aj na konci. Všetko je to o použití správnych prostriedkov. V Mainstreame síce hrdinovia hovoria o akejsi satirickej zbrani, ktorou chcú zaútočiť na bezduchých sledovateľov, avšak nič z toho, čo bolo sľúbené, neuvidíme.

Chcú robiť umenie tam, kde ho niet. No ani v najmenšom sa im to nedarí. Ak hovoríme v umení o inom druhu umenia, platí, že reprezentujúci exemplár by mal dosiahnuť unikátne výšky vo svojej oblasti, aby nám iba tak nezaberal vyjadrovací priestor, ale aby sme sa ním pokúsili nájsť nové hranice, ktoré by ohúrili aj znalcov. Je to neľahká úloha, ale kľúčová. Čo taký Chazelleho Whiplash? Len málokto by si vedel predstaviť príbeh ťažko kresaného priemerného génia bez grandiózneho bubeníckeho sóla v závere. Alebo, mohla by byť šou populárneho stad-up komika Henryho McHenryho vo filme Annette iná ako šokujúca a originálna? Gia Copolla použila nové trendy Tiktok a Youtube ako platformu pre svojho vlastného génia bežného života, ibaže okrem pár slovných mudráctiev o jeho výnimočnosti nedokázala presvedčiť hádam nikoho. Dá sa namietať, že on vlastne výnimočný ani nikdy nebol. Tým nás tak akurát presvedčila o tom, že netreba veriť každému rádoby intelektuálovi. V čom je však skutočný problém, je spôsob, akým nám chce autorka ukázať, že robí čosi jedinečné. Opakujem sa ak poviem, že to akosi nevyšlo. Hneď prvým takýmto pokusom Coppola vytiahla poistku a oddelila rušeň od vozňov s divákmi. S každým ďalším pokusom sa medzera medzi jej filmom a návštevníkmi kina zväčšovala, až sa film napokon vydal úplne inou cestou ako diváci.

Je pravdou, že hoci som mileniál, nevládzem už sledovať, čo dnes letí, no ťažko sa mi verí, že to vie samotná režisérka. Onen spomínaný limit umenia a snaha o niečo nové sa tu zvrtli do čohosi neporiadneho, čo len zúfalo napodobňuje nepredvídateľnosť a originalitu. Hovorí to jazykom mladých, ktorému však mladí zrejme ani nerozumejú.

Ale k niečomu správnemu tu predsa len došlo. Z môjho pohľadu často diskutabilný Andrew Garfield (nikto so mnou nemusí súhlasiť) do role pokryteckého influencera sadol v celku dobre a konečne som bol ako divák odmenený za to, že som mu neveril ani slovo. Napriek tomu, že sa nás režisérka snaží nevhodnými trikmi oklamať, že ide o klaďasa, ktorý láskavo opatruje malé deti a hendikepovaných starcov.

Postavy ako také sú nevyvážené. Stojí tu mimoriadne prezieravý pokrytec proti hluchej a slepej umelkyni, ktorá rázom zabudne na svoje ideály nevedno prečo.

Na záver dodám, že za tým všetkým sa naozaj dajú nájsť skvelé a hodnotné posolstvá, ale nie preto, žeby na niečo z toho Gia Coppola sama prišla, ale preto, že si problémy virtuálneho sveta všetci uvedomujeme už od čias prvého Matrixu. Uvedomujem si, že Youtube je plný poklesnutého obsahu a tento film sa to neúnavne snaží reflektovať. A za to si zaslúži uznanie, hoci tvrdím, že kladivo minulo hlavičku klinca.

Kto vie predať lož, ten zarobí. Kto vie predať pravdu, ten zvíťazí. Takto nejak by sa dala zhrnúť podstata Mainstreamu. A tú mu nikto nemôže ukradnúť. Zlúčeninou elektronickej osemdesiatkovej hudby, farebného vizuálu a občasného klipového strihu dosiahla režisérka určitú artovú konštantu, sem tam obkolesenú detinskou trápnosťou a klišé s nepochopiteľne zaslepenou hlavnou hrdinkou. Bez nápadu zaútočila na tú najmladšiu súčasnú popkultúru, akú tu dnes máme a okrem zjavnej spoločenskej kritiky tu už nenachádzam nič, čo by sa dalo pochváliť.

Autor: Matúš Trišč

SK Distribútor, zdroj foto: Film Europe