Prepadáme sa do CO krytu, kdesi dolu v podzemí v útrobách pod Divadlom P.O. Hviezdoslava,  do priestoru, v ktorom sa postupne odkrývajú viaceré fragmenty obrazov, pred ktorými mlčiac prechádzame. Dielo Zánik západu v réžii Antona Korenčiho vytvára postapokolyptickú víziu sveta, ktorú máme ako civilizácia ukrytú kdesi vnútri, a ktorá sa v posledných rokoch zdá byť nepríjemne aktuálna.

Nemecký filozof Oswald Spengler vo svojom diele Zánik Západu kladie nástojčivé otázky o podobe budúcnosti ľudstva, spôsobe akým bude pokračovať. Ako filozof sa zaoberal dejinnými súvislosťami, pod ktorými nechápe jednotu vývinu dejín jednotlivých civilizácií. Sú to vízie, ktoré môžu nastať, ktoré čerpajú zo súčasného stavu a môžu sa odzrkadliť v budúcnosti. S pojmom západu pracuje vo význame ako súmrak, tma, stmievanie. Obrazy pred divákmi sú tušené ako za šera.

Režisér Anton Korenči používa minimalistické prostriedky na to, aby vyjadril celkovú katastrofickú víziu. Je to cesta uvedomenia si, skôr pozorovania, asociatívna - viac ako cesta príbehu. Divákov necháva vchádzať do obrazov, nevysvetľuje, z inšpirácie si vytvára len idey v obrysoch, ktoré spája štvorica performeriek Sára Polyáková, Alexandra Lukáčková, Hana Galinová a Silvia Sviteková pozorovaných ženskou postavou (Táňa Pauhofová). Tá je u divákov a spolu s divákmi. Prechádzajú ňou živé obrazy ako v galérii, aby ich prerástli a nechali sa nimi prerásť. Objavujú sa pred nimi obrazy možnej budúcnosti, v ktorej sa stretávajú, míňajú sa ako v nejakej podzemnej ulici.

Cesta medzi objektmi nie je úplne zjavná, diváci sa v priestore pohybujú intuitívne, presnejšie, nechávajú sa viesť postavou sprievodkyne alebo pozorovateľky. Mlčky, ako v galérii chodí medzi objektmi a pozoruje ich premeny zo statickej sochy k plastickému obrazu. Každé zastavenie na nej necháva aj vizuálne stopy v podobe fragmentov, ktoré sú charakteristické pre jednotlivé obrazy: látka, kostým, igelit.

Každá z performeriek v choreografii Stanislavy Vlčekovej pracuje s iným druhom performatívneho slovníka, pohybom, hereckou akciou. Akcia sa nedeje paralelne, no skôr jedna z oživených sôch na seba upozorní výrazným pohybom a pritiahne na seba pozornosť postavy a tým aj divákov.

Hudba Jozefa Vlka, ktorý má bohaté skúsenosti so zložitými konceptmi, zameranými na podstatu existencie, filozofických pohľadov na bytie, podčiarkuje atmosféru performacie. Elektrické sample vytvárajú pocit stiesnenosti a nenaplnenia, nástojčivo samy o sebe vytvárajú plochy, ktoré významovo tvoria s pohybom celok.

Performatívna inštalácia Antona Korenčiho necháva plynúť čas v divákovi v zotrvaní medzi objektmi inštalácie. Dostávajú sa zo svojich obalov ako larvy alebo oživené sochy, ktoré sa pod pohľadmi okoloidúcich pohybujú. Tézy o možnom konci civilizácie, alebo jej cesty k zániku vizualizuje režisér zároveň na vystavených fragmentoch, demonštrujúc možné závery.

Predchádzajúce dielo AntiTeatra Masa a moc inšpirované esejou Eliasa Canettiho, hovorí o osude ľudstva, spôsobe jeho pokračovania, aplikácie kritického myslenia na mase. V mnohom z toho korešponduje aj Zánik západu, prostriedky sú však odlišné. Z masy zostali len indivíduá, sochy, ikony, symboly, ktoré sa zmietajú v apokalyptickom kŕči.

A pred divákmi sa otvára dilema, či jediné, čo nám zostáva, je rezignovane sedieť, zaspávať, zomierať, ako sa to na záver performancie deje postave, ktorá celý proces sledovala.

AntiTeatro: Zánik západu

Koncept a réžia: Anton Korenči

Choreografia: Stanislava Vlčeková

Hudba: Jozef Vlk

Scéna a kostýmy: Ondrej Zachar

Videoprojekcie: Alex Zelina

Produkcia: Anna Rumanová, María Magálová

Účinkujú: Táňa Pauhofová, Silvia Sviteková, Hana Galinová, Alexandra Lukáčová, Sára Polyaková

Premiéra: 20.7.2021, CO kryt, Divadlo P.O Hviezdoslava Bratislava

Marek Godovič

Zdroj foto: Robert Tappert, foto zo skúšky: FB ANTITEATRO