Bruno Dumont prináša zamyslenie sa nad hypertrofiou každodennej reality sprostredkovanej médiami. Aj vás zaujímalo ako to vyzerá v štúdiu po diskusnej relácii? Či sa na seba hostia od zlosti vrhnú, po tom, čo sa vypne kamera, alebo si naopak, bratsky podajú ruky za dobre odvedený výkon pred milión...

Bruno Dumont prináša zamyslenie sa nad hypertrofiou každodennej reality sprostredkovanej médiami.

Aj vás zaujímalo ako to vyzerá v štúdiu po diskusnej relácii? Či sa na seba hostia od zlosti vrhnú, po tom, čo sa vypne kamera, alebo si naopak, bratsky podajú ruky za dobre odvedený výkon pred miliónmi uspokojených divákov. Film France dáva odpoveď aj na to.

Režisér Dumont rozvinul vo svojom filme filozofiu, po ktorej východiskách dnešná doba prahne a potrebuje ich nutne definovať a zaradiť. V rozhovore pre spoločnosť Indie Sales uviedol, že fikcia je v našom živote prítomná v takej miere, že sa stala porovnateľne reálnou so skutočnosťou. Vnímame ju ako realitu a nevadí nám to. Podľa neho je to polovičná, skreslená realita, ktorá sa stáva novou pravou realitou.

Naše obrazovky sprostredkúvajú obsah prispôsobený okolnostiam príhodných médiám. Postavy, ktoré sa v nich nachádzajú vzbudzujú dojem, že tento nakreslený svet je živý, aktuálny a teda pravdivý. Dumont si myslí, že správa vo večerných novinách pobaví pozerajúcich sa väčšmi, než vymyslené seriály a romány. Skutočnosť uvedená do nadrozmernej podoby, zveličená hlúposť, nafúknutá drobnosť pripúta k sebe zraky divákov, pretože nesie kvalitu pravdivosti, aj keď sprehýbanej a potupenej.

France de Mœurs, televízna reportérka a súčasne populárna superstar v mediálnom svete vzbudzuje v okoloidúcich na ulici dojem, že stretli božskou entitu, súčasť veľkého sveta vyvolených, ktorý je však veľký iba vďaka tomu, že v každej obývačke stojí jeden aspoň 50 palcový televízor. V reálnom svete je skutočnosť iná.

Dumontova novinka vo mne obnovila pocity zo školskej lavice, kde som zažíval priam fyzický tlak vo svojom vnútri, keď na papieri predo mnou ležala nedoriešená rovnica, čakajúca na to, kedy chytím do ruky pero a niečo rozumné ním doplním. Autor rozprestrel obsažný myšlienkový zvitok, ktorý sa kotúľa stále ďalej a ďalej, odsúdený na to, že sa možno nenájde nikto, kto by si jeho ideu vedel od začiatku po koniec zjednotiť. Nič nevysvetľuje a ak by ste chceli v každej sekunde filmu odhaliť autorský zámer, mám pre vás dobrú správu, určite tam nejaký je. Na tom si dal režisér evidentne záležať. K odhaleniu týchto ideí by však bolo treba mať poruke hrubý manuál.

Rušivo dlhé detaily tváre patriacej francúzskej femme fatale Léi Seydoux slúžia ako most do sveta významov. Je to priestor na zahĺbenie sa do vyše dvojhodinového výseku nášho nového sveta. Tvár v detaile nech je snímaná akokoľvek dlho, nemôže nikdy nudiť. Hovoríme o momentoch plných obsahu, ťažko vysloviteľných pocitov, ktoré sú jedinečné pre daný okamih a trvajú len po ďalší strih. Najmä ak sa dívate na precízne rysovanú tvár a prísny dračí pohľad francúzskej herečky. Spolu s jej protichodnými náladami to prináša zakaždým niečo nové, čoho zmysel však možno len ťažko odhaliť. Jej život v nezmyselnej sláve pôsobí rovnako ako správy, ktoré šíri. Veľké, ale prázdne priestory jej bytu, vychladnuté vzťahy a práca založená na klamstve, je jednou veľkou podobizňou súčasných médií nie len vo Francúzsku. A pri živote vo výške, no s falošným základom sa stáva, že aj bežná, nijak vážna autonehoda spustí lavínu pocitov doteraz skrývaných za pokrytectvo.

France v jednej chvíli čelí nedokonalosti sveta, na ktorú nie je zvyknutá. Navyše si ju nedokáže prispôsobiť, tak ,ako to robila doteraz a jediným východiskom je prijať veci tak ako sa majú. Snaží sa stiahnuť z priestoru pred objektívmi, ktoré ju neustále hľadajú. Postupne sa stáva obeťou svojich vlastných profesijných praktík. Realita okolo nej je dochutená až ideálnym románikom v kúpeľoch, aby titulky časopisov zaujali dobre známou témou.

Aj keď France príde o rodinu, diváci v celom Francúzsku svorne sedia pred obrazovkami, aby videli, či hlásateľka vyroní nejakú tú slzu. A sú spokojní ak áno. Pretože takáto by realita mala byť. Svet France však nie je skutočný. Režisér drobnou pomôckou v podobe falošného interiéru auta naznačuje, že ide o svet vytvorený kýmsi v zákulisí, kto uvádza text na čítačku. France ako celá naša spoločnosť je zahltená problémami prvého sveta. Akúkoľvek myšlienku na skutočné problémy zaženie malichernosťou, čo ju činí znecitlivenou voči vzdialeným vojnám a chudobe.  

Z novinky nevyspytateľného francúzskeho režiséra sa po mylných dojmoch z veselých ukážok vykľulo svojské filozofické dielo, ktoré šetrí prístupnosťou voči divákovi. Nijak nám neuľahčuje vnímanie svojho svetonázoru a následkom toho sa divákom, hlavne mimo Francúzska, zrejme príliš nezavďačí.

France stojí a padá na hlavnej hrdinke, ktorej slzy stekajúce po líci, nútia k zamysleniu. Emócie a myšlienky vtedy rezonujú a kmitajú v sprievode podmanivej hudby. Čo však bude výsledkom úvah, sa nedá celkom odhadnúť. Presné kontúry Dumontových myšlienok sa z veľkej časti potopili v hĺbke jeho nejednoznačnosti, čo však ponúka možnosť širokej interpretácie, ktorej bude film France nepochybne podrobený.

K záveru sa France zmôže už len na krátke skonštatovanie, že zranenia, aké sme spoločnosti spôsobili, sú už nezvratné a neliečiteľné. Môžeme zabudnúť na lepšiu budúcnosť a tak radšej žime v prítomnosti. France nie je skutočná, ale film o nej je realite blízky až príliš.

Autor: Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe, Unifrance

Autor článku: CultureBase